Portrét cisára Františka Jozefa sa do zbierkového fondu múzea dostal niekedy v období po vzniku Československej republiky (1918) už s rozsiahlymi poškodeniami, ktoré boli výsledkom pravdepodobne vedomej a cielenej deštrukcie. O tomto období v existencii múzejného spolku (múzea) nevieme mnoho, ale zásluhu na jeho presunutí do zbierok mal pravdepodobne Emil Hanes, ktorý bol po roku 1918 v Rimavskej Sobote župným radcom (pri županoch Dr. Samuelovi Daxnerovi a Dr. Jankovi Jesenskom), a po zrušení Gemer-malohontskej župy v roku 1922 bol až do roku 1938 v Rimavskej Sobote okresným náčelníkom. Súčasne však bol celé medzivojnové obdobie predsedom Gemer-Malohontskej muzeálnej spoločnosti, pričom v rokoch 1925 a 1926 sa výrazne pričinil o jej znovuoživenie.
Možno vysloviť domnienku, že poškodenie obrazu bolo spôsobené šabľou alebo bajonetom. Nevieme presne aké boli okolnosti, pri ktorých k nemu došlo, ani čas, kedy sa tak stalo. Obdobie konca prvej svetovej vojny, zániku monarchie a vzniku Československa bolo hektické. Koncentrovalo sa tu až príliš mnoho hnevu a vášní. Možno to boli revolučne naladení vracajúci sa vojaci z frontov prvej svetovej vojny alebo zo zajatia. Možno išlo o československých legionárov, ktorí obsadili Rimavskú Sobotu a takto demonštrovali svoj vzťah k monarchii a jej dlhoročnému symbolu, ktorým František Jozef bol. Možností je mnoho a toto poškodenie nie je v danej dobe niečím nezvyčajným. Známy je prípad slávneho jazdeckého mileniálneho súsošia Márie Terézie od Jána Fadrusza, ktoré prežilo najhektickejšie obdobie rokov 1918, 1919, aj rok 1920, no neprežilo opätovný pokus posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola Habsburského z jesene 1921 o nástup na trón v Maďarsku. Československo v reakcii naň mobilizovalo a československí legionári svoj odpor k vojne prejavili zničením súsošia z kararského mramoru.
Obraz samotný, ale aj forma a kontext jeho poškodenia sú zaujímavým svedectvom o dobe a priestore a sú východiskom pre ďalší výskum. Zámerom reštaurovania, ktoré aj v prípade portrétu Františka Jozefa I. z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, bolo reštaurátorským zásahom zabrániť ďalšej degradácii diela, pričom snahou bolo zachovať jeho historickú hodnotu, ktorá spočíva, paradoxne, práve v poškodení diela. Dielo je zaujímavým svedectvom doby a príkladom „obrazoborectva“, ktoré ale má vždy svoje historické súvislosti, príčiny a pozadie. V tomto prípade išlo o zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátneho útvaru, Československej republiky. Vďaka týmto súvislostiam sa obraz stal napríklad súčasťou medzinárodnej výstavy s názvom Česko-slovenská / Slovensko-česká výstava v roku 2018, pri príležitosti stého výročia vzniku Československa, v rámci ktorej bol obraz prezentovaný v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a Národním muzeu v Prahe.
Reštaurovanie realizovala Mgr. art. Andrea Ševčíková z Bratislavy. Reštaurovanie olejomaľby panovníka Františka Jozefa I. zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote bolo realizované vďaka tomu, že projekt reštaurovania z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
RNDr. Ján Aláč
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-