Súčasťou zbierkového fondu múzea sa tak stali osobné veci a korešpondencia Alberta Pákha - kalamár s hodinami, presýpacie hodiny, tabuľka na zaznamenanie každodenných úloh, busta Alberta Pákha, ktorá je dielom sochára Miklósa Izsó, ručné zrkadlo v drevenom ráme, portrét a obraz Alberta Pákha v ráme z orechového dreva, šermiarska rukavica, 19 čísiel novín, v ktorých sa spomína Albert Pákh a jeho rodinní príslušníci, zbierka básní Sándora Petőfiho, ktorú vydal Gusztáv Emich v Pešti v roku 1847 a ktorú Pákhovi daroval Petőfi, životná dráha Alberta Pákha spracovaná Mózesom Szabóm v roku 1903 v Kolozsvári (Kluž), noviny Nyugat z 1. novembra 1911 s listami Pála Gyulaiho adresovanými Albertovi Pákhovi a 37 kusov listov, vysvedčení, členských ocenení a vyznamenaní vrátane životopisu Alberta Pákha.
Popri trojramennom svietniku a svietnikoch z alpaky a striebra, rôznych popolníkoch, kalamároch, kovových ťažidiel so sochou jazdca a s levom, ďalej popri puzdre na cigarety, rezačke papiera, peňaženke zdobenej vo vnútri výšivkou a ďalších vzácnych predmetoch je treba spomenúť aj osobné predmety a písomnosti Mihálya Pákha a v neposlednom rade 10 kusov smútočných oznámení a list s údajmi o narodení a úmrtí členov rodiny.
Neoceniteľná pozostalosť Alberta Pákha bola verejnosti prezentovaná výstavnou formou v rámci expozície Mestského múzea v Rožňave, ktorá bola sprístupnená pod vedením vtedajšieho riaditeľa Kálmána Tichyho v máji 1931 a sídlila v rádovom dome premonštrátov. Vystavené boli osobné úžitkové predmety, písomnosti a korešpondencia Alberta Pákha.
Týmto vzácnym rodinným relikviám sa podrobnejšie venoval Kálmán Tichy v samostatnom výtlačku nazvanom Pákh relikviák a Rozsnyói Városi Múzeumban (Relikvie Pákhovcov v Mestskom múzeu v Rožňave) vydanom v roku 1943 pri príležitosti 120. výročia narodenia Alberta Pákha. Tichy zároveň už v roku 1939 navrhol, aby bola po tejto významnej osobnosti pomenovaná jedna z rožňavských ulíc. V roku 1941 v Rožňave evidujeme Ulicu Alberta Pákha (Pákh Albert utca).
Pozostalosť Pákhovcov bola do múzea darovaná s prosbou, aby relikvie zostali pohromade a v prípade, že múzeum zanikne alebo sa o nich nebude vedieť postarať, nemali by sa stratiť, ale s cieľom zachrániť a zachovať ich by mali byť odovzdané inej kompetentnej inštitúcii.
Samozrejme, múzeum prijalo tento veľmi vzácny a štedrý dar s obrovskou vďakou a náležitou úctou a rešpektom. V prípade, ak by k takejto neočakávanej udalosti došlo, teda že by Mestské múzeum z akéhokoľvek dôvodu prestalo existovať, mali byť všetky predmety a dokumenty uchovávajúce a šíriace spomienky
na Alberta a Mihálya Pákha premiestnené do Maďarského národného múzea v Budapešti.
Dnes už vieme, že sa tak nestalo. V medzivojnovom období a počas vojny bolo množstvo zbierok poškodených, znehodnotených a zničených.
Z cennej a bohatej pozostalosti Alberta Pákha dnes v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave vieme s určitosťou potvrdiť tri predmety – bustu Alberta Pákha, kalamár s hodinami a železné ťažidlo s levom. Pravdepodobne je ich aj viac, čo však s istotou nevieme potvrdiť, nakoľko po obnovení činnosti múzea v roku 1956 boli zbierky zapísané do novej prírastkovej knihy a nie je isté, že boli správne určené. Písomný materiál bol pravdepodobne zničený.
V roku 2023 si pripomíname 200. výročie narodenia Alberta Pákha, významného rožňavského rodáka.
Sylvia Holečková
Poznámka: V roku 1940 sa Mestské múzeum zlúčilo s Bansko-hutníckym múzeom. V súčasnosti toto zjednotené múzeum nesie názov Banícke múzeum v Rožňave.
Zdroje:
HOLEČKOVÁ, Sylvia. Výskumná úloha Ú-24A Mestské múzeum v Rožňave, 2016 – 2020. Banícke múzeum v Rožňave
MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Híradó 1912
MV SR, Štátny archív Košice, pracovisko Archív Rožňava, Fond: Župné mesto Rožňava
Banícke múzeum v Rožňave, zbierkový fond Národopis
Fotografie:
1. Vitrína s pozostalosťou Alberta Pákha v expozícii Mestského múzea otvorenej v roku 1931 v rádovom dome premonštrátov
2. Z pozostalosti - Busta Alberta Pákha od Miklósa Izsó
3. Z pozostalosti - Kalamár s hodinami
4. Z pozostalosti – kovové ťažidlo s levom
5. Busta s kalamárom sú dnes vystavené v Historickej expozícii – prezentačnom múzejnom depozitári
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-