Čenstochová je mesto v južnom Poľsku, kde sa nachádza kostol a kláštor na Jasnej Hore so slávnou ikonou Panny Márie Čenstochovskej (tzv. Čierna Madona). Mesto je preto jedným z najvýznamnejších pútnických miest Európy. Obraz Panny Márie s úctou uchovávaný v tamojšom paulínskom kláštore je opradený množstvom legiend a uctievaný veriacimi pre zázraky a dobrodenie. Jasnohorská Panna Mária bola a doposiaľ je symbolom nezávislosti Poľska.
Ako i obraz v Poľsku, tak aj naša sklomaľba má svoju pozoruhodnú históriu. Do Gemersko-malohontského múzea sa dostala z oždianskeho kaštieľa a jeho vlastníkom bol barón Henrik Luzsénszky (1869 - 1907). Pôvodne však bola vlastníctvom uhorskej šľachtičnej, rodáčky z Oždian, Júlie Géczy-Korponay (1680 - 1714), nazývanej aj ako „levočská biela pani“. Svedčí o tom aj zachovaný text v maďarčine na zadnej strane. Text napísal barón Luzsénszky v roku 1903, vlastník toho istého kaštiela, v ktorom sa narodila v roku 1680 aj Júlia Géczy. Júlia bola dcérou Zsigmonda Géczyho, plukovníka telesnej stráže Imricha Tököliho a Judity Bakos. Do svojich 16-tich rokov vyrastala u Dávida Absolóna na hrade Mukačevo. V roku 1700 sa vydala za Jánosa Korponaya, kapitána Muránskeho hradu. Počas stavovských povstaní Františka II. Rákócziho už ako vydatá, bola milenkou kuruckého veliteľa, baróna Istvána Andrássyho, ktorý už bol v tom čase vdovec. Júliin manžel Korponay bol v nepokojných časoch kuruckého odboja prívržencom cisára Jozefa I. Habsburského (1678 - 1711). Údajne pod vplyvom manželky Júlie Korponay sa pridal na stranu Františka II. Rákócziho, ktorý bol so svojimi vernými v poľskej emigrácii. Júlia sa s rodinou v roku 1709 - 1710 nachádzala v Levoči, ktorá bola neustále dobíjaná cisárskym vojskom. Keďže jej otec nebol prítomný, prijala v roku 1712 namiesto neho listy od kuruckých emigrantov, ktorých obsahom boli výzvy na nové povstanie proti cisárovi. Pri výsluchu tvrdila, že ich spálila. Listy boli adresované Vilmosovi Winklerovi, veliteľovi povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici, a Jánosovi Sréterovi. Ďalšia časť listov mala byť doručená povstalcom Lászlóovi Semseyovi a Orbánovi Czelderovi, ktorý bol bývalým kuruckým plukovníkom. Júlia bola zatknutá a obvinená zo špionáže a vlastizrady, a na hrade Červený Kameň uväznená, neskôr tri roky žalárovaná v Győri, až kým bola na trhovisku menovaného mesta 25. septembra 1714 popravená. Verejne ju sťali mečom pripútanú k popravčiemu stĺpu a pochovali ešte v ten deň na katedrálnom cintoríne.
Život tajomnej šľachtičnej zvečnil maďarský spisovateľ Mór Jókai v romantickom príbehu s názvom „Levočská biela pani (A lőcsei fehér asszony)” v roku 1885. Ako i samotný obraz Čiernej Madony, tak aj postava „bielej pani” je zahalená legendami. Už aj samotný fakt, že práve Júlia Géczy-Korponay vlastnila obraz so symbolom nezávislosti Poľska, a to v období protihabsburských povstaní, je vhodný k zamysleniu.
Éva Kerényi
{jcomments on}






























__________________________________________________
Predmetom mesiaca január 2013 v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote je Čenstochovská čierna Madona s dieťaťom – obraz, ktorý patril levočskej bielej pani, Julianny Géczy-Korponayovej.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-