Ale bol som rád, že sme sa stretli a porozprávali aj o tom, čo v Gemeri nového, s čím sa pasujú, aby znížili nezamestnanosť, ktorá je v tomto regióne alarmujúca. Neprišiel som na to, prečo do Bratislavy v tomto termíne neprišlo viac gemerských ľudových umelcov. Veď by bolo čo ukázať svetu prichádzajúcemu práve sem a v tomto čase. To však bude na organizátoroch i majstroch z Gemera, či má význam toto významné podujatie obsadzovať. Veď k početnejšiemu zastúpeniu nabáda i nápis, ktorý na modrých zásterách mali vytlačený - Slovensko v Bratislave.
Čo ma veľmi zaujalo? Nuž, napríklad aj to, že na nádvorí Starej Radnice bolo okolo osemdesiat rôznych čipkárok, dokonca i zo zahraničia, zastúpené našimi krajankami. Mnohé vedeli podrobne rozprávať aj o gemerskej čipke z Rejdovej, či jelšavskej čipke. Mali dokonca podľa týchto vzorov aj ukážky. Pre mňa veľmi zaujímavý rozhovor bol pri stánku, ktorý mali čipkárky z Novej Dubnice. Pani Anna Waldeckerová bola ochotná podrobne mi vysvetliť hlavné znaky, podľa ktorých sa výrobky paličkovanej čipky zatrieďujú do jednotlivých oblastí Slovenska, ktorých nie je až tak málo, a všetky predstavujú umeleckú prácu autoriek. Vážia si a priam študujú hlavné znaky paličkovanej čipky z tej-ktorej oblasti, či regiónu a využívajú ich nielen pre seba, ale ochotne ich sprostredkúvajú aj na takýchto prezentáciách. Zrejme aj preto bol pred každým stánkom takýchto výrobkov pomerne veľký záujem divákov. Popred stánkami, roztrúsenými po celom Hviezdoslavovom námestí, nezastavil sa od rána do večera prúd záujemcov.
Niektorí si prezerali prinesený tovar, iní zase obdivovali zručnosť drevorezbárov ako sa pasujú s kusiskami dreva, ktoré menili dlátom i kladivom do určenej podoby, či kováčov, pod rukami ktorých sa za pomoci ohňa mení železo do priam umeleckého tvaru, alebo hrnčiarov, ktorí na kruhu poháňanom nohami menili rukami drsnú podobu hliny na rôzne hrnčiarske predmety. Všade a všetci mali svojich obdivovateľov. Boli medzi nimi aj mladší, ktorí so záujmom pozerali na zručnosť rúk majstrov a niektorí možno aj skúsili, či by sa im nepodarilo niečo vytvoriť. Všímal som si, že všetci vystavujúci mali veľkú trpezlivosť a radi odpovedali na každú otázku, ktorú dostali od divákov. Mnohí si od nich kúpili na pamiatku, ale aj pre využitie v domácnosti, rôzne predmety.
V prostriedku námestia,
na najslnečnejšom mieste, sedela chrbtom obrátená k slnku jedna zo starších žien, pani Amália Schönová. Sedela za malými krosnami a oblečená v kroji z Čierneho Balogu dopĺňala kolorit prehliadky. Z toho, čo sa pred ňou menilo z obyčajných nití do moderného prestierania bolo vidieť, že sa svojej práci rozumie a rada ju robí. Šikovne jej behal člnok z jednej strany na druhú popred brdo a nite pozorne zatkávala rovnakou silou. Aj keď krosná boli sotva poldruha metrové na dĺžku a metrové na šírku, bolo vidieť, že sa o ne dobre stará. Uvedomil som si to najmä vtedy, keď mi prezradila, že prežili už niekoľko generácií. Pravda, nájde sa vždy nejaký uštipačný človek, ktorý krosnám všeličo vyčítal, napr., že valec na ktorom boli nakrútené nite nemal pôvodné okraje z dreva, ale z preglejky, alebo kolíky, ktoré ich držali boli na oboch stranách z medi. Pani Schönová sa však nedala a na všetko mala pohotovú prekvapujúcu odpoveď, a bolo po kritike. Mladý pán nakoniec ustúpil a asi šiel pokritizovať ďalšieho majstra. Táto pani, ktorá dlhé hodiny vydržala na slnku, ktoré od rána pálilo po celý deň a ochotne odpovedala každému, by si nielen za ochotu, ale predovšetkým za trpezlivosť a svoju zručnosť zaslúžila aj niečo viac. Možno napríklad i slnečník nad hlavu, aby ju chránil pred ostrými lúčmi slnka. Radosť z práce a záujem návštevníkov o rozprávanie o jej skúsenostiach z tkania rôznych výrobkov jej však kázali byť medzi ľuďmi čo najdlhšie. Veď Bratislava podobné podujatie zažíva len raz v roku. Keď som od nej odchádzal a zaželal jej veľa zdravia s prianím, aby sme sa na tomto podujatí stretli aj o rok, len sa pousmiala. Hádam sa jej dve sedmičky bez problémov dovtedy zmenia na sedmičku s osmičkou.
Keby som sa venoval všetkým 240 majstrom, ktorí po tri dni v Bratislave ukázali svoje majstrovstvo v tej najväčšej kráse, nestačila by mi možno ani moja stránka. Ale dovoľte, aby som spomenul ešte spievajúce ženy z Banskej Bystrice, ktoré boli ku Gemeru najbližšie. Veď kroj mali z okolia Polomky na Horehroní a výber piesní zasahoval i do Rejdovej i Ratkovej. Spoznal som ich vlani práve na tomto podujatí. Predstavili sa už ako skúsený kolektív, ktorý čerpá z ľudovej piesne a pre náš národ. Boli šťastné a vďačné aj za to, keď videli mladého muža oblečeného v tričku s nápisom ich speváckej skupiny Trnki.
Musím však spomenúť aj to, čo som prepásol. Hneď pri vstupe do areálu, kde sa výstava uskutočnila, bol umiestnený stánok s hrdým názvom: Pukanské párance. Okolo kotla, v ktorom sa varilo toto obľúbené jedlo sa neustále krútili ženy.
Priestor pred nimi bol obsadený množstvom ľudí, ktorí si za pripravenými masívnymi stolmi pochutnávali na mne neznámom jedle. Jeho názov mi nič nehovoril a bol som prekvapený obrovským záujmom o toto jedlo. Keď som to však spomenul mojim priateľom, pomáhajúcich mi so stránkou Maj Gemer, tak som sa začudoval. Dozvedel som sa od nich, že Pukančania so svojimi párancami pochodili už pol Slovenska a všade, kde sa vyvárajú a podávajú, majú taký dobrý ohlas, že sa ťažko dopracovať k miestu, kde sa dajú kúpiť a ochutnať. Dlhé rady svedčia o tom, že sa všetkým nakoniec oplatí stáť za jedlom, ktoré má jednoduchú prípravu, ale vynikajúcu chuť. Toto, v minulosti jedlo drevorubačov, je síce dnes k dostaniu iba na podobných podujatiach, ale aj ono hovorí o šikovnosti a majstrovstve Slovákov. Snáď Pukančania s týmto jedlom prídu aj na budúci rok do Bratislavy a budem si môcť na ňom pochutiť aj ja.
Maj Gemer - Ondrej Doboš
{gallery}kultura/folklor/dni-majstrov{/gallery}
{jcomments on}

































Pomaly si zvykám, že na prelome mesiacov august – september býva v hlavnom meste Slovenska Bratislave zaujímavé podujatie – Dni majstrov ÚĽUV. V tom čase sa akoby toto mesto na Dunaji zmenilo na slovenský vidiek, ktorý reprezentujú šikovné ruky našich žien i mužov oblečených v rôznych krojoch pestrofarebného Slovenska. Vidieť ich naživo so zaujímavými výrobkami je pre veľkú časť Bratislavčanov skutočným zážitkom. Obdivujú ich vekovo starší, ale i mladší obyvatelia Bratislavy. Tak tomu bolo aj tohto roku. Vybral som sa na Hlavné námestie i Hviezdoslavovo námestie v nedeľu (2. septembra 2012), kde sa odohrával hlavný program a vrcholila prehliadka zručnosti i ľudového
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-