Škoda, že na hornom Gemeri nevyužili príležitosť 185. výročia narodenia napísať o Pavlovi Dobšinskom aspoň pár riadkov. Podľa mňa si to „náš Homér“ istotne zaslúžil. Vráťme sa však k tomu, čo odznelo v relácii a čo som si ja vo vysielaní rozhlasu povšimol:
„Fascinuje ma (Pavol Dobšinský) ako paradoxná osobnosť. Niet vari na Slovensku človeka, ktorý by nevedel, kto je Pavol Dobšinský rozprávkar. To vedia všetci. Mnohí z detstva poznajú aj jeho početné rozprávky. A tým vlastne končí ich poznanie Dobšinského. Tým končí aj naša úcta k autorovi, k človeku, ktorý je fenoménom slovenskej kultúry. Nepoznám tvorcu, ktorý by sugestívnejšie vyjadril našu národnú kultúrnu identitu ako Pavol Dobšinský. Stíha ho jedna Jóbova rana za druhou. Jednak od mladosti bol chudobný a chudobný aj zomrel. Hovorím, že bol chudobnejší než myš v drienčanskom kostole. Jeho osobný život tiež stíhala jedna rana za druhou. V Banskej Štiavnici, kde pôsobil krátke obdobie ako evanjelický kňaz a profesor na tamojšej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu, sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. O dva roky ju už pochoval. Zanechala mu malé dievčatko. Po ôsmich, alebo deviatich mesiacoch pochoval aj to. Zostal sám. Niekoľko rokov žil v Drienčanoch v traume, depresii, vyhýbal sa priateľom. Až keď sa zoznámil s vdovou po Jánovi Čajakovi, tak sa jeho život zmenil. Bol zástancom názoru, že rozprávka je dokladom o tvorivých schopnostiach rozprávača. Hovorím teraz o jeho, o Dobšinského rozprávke. Nezvnikla preto, aby uspávala deti, ale aby prebúdzala dospelých. Rozprávkou chcel provokovať dospelých. Pripomínať iný hodnotový systém, než aký vyznávali. To je vlastne zmysel, alebo odkaz jeho rozprávky pre súčasnosť. Pretože my už nesolíme tak, ako sa solilo soľou. My už solíme zlatom.Práve z takýchto odkazov a z Prostonárodných povestí sa ukazuje obraz kultúry, ktorá bola veľmi kontaktná, ktorá mala svoju logiku. Mala svoju logiku aj v metaforách. Keby sme brali evanjelického kňaza Pavla Dobšinského a jeho život odzadu, tak by sme sa dočítali v jednom liste baťkovi Škultétymu niekoľko dní pred smrťou, ako sa veľmi obával o zozbierané slovenské povesti a rozprávky a obával sa až tak, pretože, ako píše:
„Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou,“ že odporúčal, aby boli dopravené do úkrytu v sakristii jasenovského kostola. Čiže ešte pred 22. októbrom 1885, kedy zomrel pred polnocou, boli rozprávky ukryté, lebo ich chcel zachovať pre vnukov a pravnukov. Totiž tá emotívna národná, ale aj ľudská a možno až náboženská zainteresovanosť na uchovaní týchto textov bola uňho tak spätá s jeho životom, že sa obával, že vlastnou smrťou by snáď mohli umrieť aj povesti. Možno to bola veľmi oprávnená obava, možno to nebol len strach človeka, ktorý zomieral a uvedomoval si konečnosť vecí a konečnosť svojho života a svojich aktivít. To, že ich ukryl do sakristie znamenalo, že ich ukryl medzi cirkevné veci. Medzi kalichy, poháre, medzi sväté obrazy, medzi písmo. Chcel nám zanechať posolstvo, alebo odkaz, aspoň ja to tak cítim, že sa máme venovať slovu, jazyku, vnášať ho do seba. Máme sa učiť myslieť a doslova hrať sa s metaforami. V tých rozprávkach je toľko úžasných metafor, že môžeme nad nimi rozmýšľať celý život.“
Poctu nášmu najznámejšiemu rozprávkarovi k jeho 185. výročiu narodenia pripravilo aj divadlo Malá scéna STU v Bratislave. Celý marec sa v tomto divadle nesie v znamení Dobšinského rozprávok. Malí i veľkí diváci mali možnosť vidieť každú marcovú sobotu a nedeľu rozprávky Zlatovláska - klasická rozprávka s pesničkami pre deti od štyroch rokov, Trojruža a Múdry Maťko a blázni - dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami a v deň výročia narodenia bola pripravená aj premiéra rozprávky O troch grošoch. Táto rozprávka je z rodu realisticko - humoristických príbehov spisovateľa. Aj v tejto rozprávke zvíťazí zdravý úsudok a rozum nad hlúposťou, chamtivosťou, zlobou... Na konci rozprávky nie je len zvonec, ale najmä poučenie. A nechýbajú ani "zázračné slová". Zlo je potrestané a víťazí dobro! Jej 1. repríza sa koná 23. marca o 16.00 hod, 2. repríza 24. marca tiež o 16.00 hod. Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade 7 (neďaleko Šafárikovho námestia) očakáva s týmito adaptáciami rozprávok všetkých malých i dospelých divákov aj v nasledujúcich mesiacoch.
Ani knižnice na Slovensku nezabúdajú na Pavla Dobšinského. 16. marec, deň narodenia Pavla Dobšinského, bol vyhlásený za Deň ľudovej rozprávky. Od 16. marca 2013, teda od oficiálneho dátumu Dňa ľudovej rozprávky, prebehnú v knižniciach kvízy, ktoré v indíciách napovedia čo-to o rozprávkach - kto ich čítal, rozprávky určite spozná. Na tento rok bola určená téma: Zvieratá v slovenských ľudových rozprávkach. Zo správnych odpovedí budú vyžrebovaní traja výhercovia krásnych kníh (venuje Slovenská asociácia knižníc) a deti možno získajú ešte aj čosi navyše, ale to je prekvapenie. Pozor! Ak deti do knižnice prinesú aj vyplnenú čitateľskú knižku, zapoja sa do žrebovania o ďalšie super ceny. Vyplnené a skontrolované kvízy ( na stiahnutie tu ) a čitateľské knižky posielajte na adresu Gabriela Futová, Knižnica P. O. Hviezdoslava, Levočská 9, 08001 Prešov do 5. apríla 2013. Na obálku napíšte Deň ľudovej rozprávky.
V svojom závete Pavol Dobšinský napísal: "Všetko, čo mám, vám zanechávam... pre poučenie, ale aj potechu srdca. Cesta vaša nemôže byť iná ako cesta Popolvára kráľoviča..., čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru! Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle a milosti pravdy. Taká bola moja cesta, cesta utrpenia, práce a boja ako v našich rozprávkach. Tie veru nechcú víťazstvo bez boja, bez práce a bez potu. Iba tak spozná ľudský duch sám seba.“
M. Mikitová - O. Doboš
http://www.slovakradio.sk/download/file/17114
{jcomments on}

































Sledoval som, kto si akým spôsobom spomína na Pavla Dobšinského – osobnosť, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do slovenskej kultúrnej histórie. Všimol som si, že Slovenský rozhlas pripravil aj stručnú reláciu, ktorú odvysielal 16. marca 2013 k 185. výročiu narodenia tohto muža, ktorého meno sa navždy spojilo so slovenskými ľudovými rozprávkami. Nebudem sa podrobne zaoberať jeho životopisom. Ten si ľahko nájdete aj na našej stránke. Pripomeňme však aspoň to, že jeho najväčšie dielo sú
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-