nedeľa, 17 marec 2013 08:57

Kto bol Pavol Dobšinský? Doporučený

Napísal(a) M.Mikitova-O. Doboš
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Sledoval som,  kto si akým spôsobom spomína na  Pavla Dobšinského – osobnosť, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do slovenskej kultúrnej histórie. Všimol som si, že Slovenský rozhlas pripravil aj stručnú reláciu, ktorú odvysielal 16. marca 2013 k 185. výročiu narodenia tohto muža, ktorého meno sa navždy spojilo so slovenskými ľudovými rozprávkami. Nebudem sa podrobne zaoberať jeho životopisom. Ten si ľahko nájdete aj na našej stránke. Pripomeňme však aspoň to, že jeho najväčšie dielo sú

Prostonárodné slovenské povesti, ktoré vydal na sklonku svojho života. V spomínanej relácii nám rozhlas ponúkol pohľad Ondreja Sliackeho a Dany Podrackej na rozprávky, ktoré vďaka Pavlovi Dobšinskému žijú a sprevádzajú svojou múdrosťou generácie detí a dospelých. Pravda, hlboké sú myšlienky o Dobšinskom, ktoré niektorí spoznávame po vyše 150 rokoch.
Škoda, že na hornom Gemeri nevyužili príležitosť 185. výročia narodenia napísať o Pavlovi Dobšinskom aspoň pár riadkov. Podľa mňa si to „náš Homér“ istotne zaslúžil. Vráťme sa však k tomu, čo odznelo v relácii a čo som si ja vo vysielaní rozhlasu povšimol:
„Fascinuje ma (Pavol Dobšinský) ako paradoxná osobnosť. Niet vari na Slovensku človeka, ktorý by nevedel, kto je Pavol Dobšinský rozprávkar. To vedia všetci. Mnohí z detstva poznajú aj jeho početné rozprávky. A tým vlastne končí ich poznanie Dobšinského. Tým končí aj naša úcta k autorovi, k človeku, ktorý je fenoménom slovenskej kultúry. Nepoznám tvorcu, ktorý by sugestívnejšie vyjadril našu národnú kultúrnu identitu ako Pavol Dobšinský. Stíha ho jedna Jóbova rana za druhou. Jednak od mladosti bol chudobný a chudobný aj zomrel. Hovorím, že bol chudobnejší než myš v drienčanskom kostole. Jeho osobný život tiež stíhala jedna rana za druhou. V Banskej Štiavnici, kde pôsobil krátke obdobie ako evanjelický kňaz a profesor na tamojšej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu, sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. O dva roky ju už pochoval. Zanechala mu malé dievčatko. Po ôsmich, alebo deviatich mesiacoch pochoval aj to. Zostal sám. Niekoľko rokov žil v Drienčanoch v traume, depresii, vyhýbal sa priateľom. Až keď sa zoznámil s vdovou po Jánovi Čajakovi, tak sa jeho život zmenil. Bol zástancom názoru, že rozprávka je dokladom o tvorivých schopnostiach rozprávača. Hovorím teraz o jeho, o Dobšinského rozprávke. Nezvnikla preto, aby uspávala deti, ale aby prebúdzala dospelých. Rozprávkou chcel provokovať dospelých. Pripomínať iný hodnotový systém, než aký vyznávali. To je vlastne zmysel, alebo odkaz jeho rozprávky pre súčasnosť. Pretože my už nesolíme tak, ako sa solilo soľou. My už solíme zlatom.
Práve z takýchto odkazov a z Prostonárodných povestí sa ukazuje obraz kultúry, ktorá bola veľmi kontaktná, ktorá mala svoju logiku. Mala svoju logiku aj v metaforách. Keby sme brali evanjelického kňaza Pavla Dobšinského a jeho život odzadu, tak by sme sa dočítali v jednom liste baťkovi Škultétymu niekoľko dní pred smrťou, ako sa veľmi obával o zozbierané slovenské povesti a rozprávky a obával sa až tak, pretože, ako píše: „Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou,“ že odporúčal, aby boli dopravené do úkrytu v sakristii jasenovského kostola. Čiže ešte pred 22. októbrom 1885, kedy zomrel pred polnocou, boli rozprávky ukryté, lebo ich chcel zachovať pre vnukov a pravnukov. Totiž tá emotívna národná, ale aj ľudská a možno až náboženská zainteresovanosť na uchovaní týchto textov bola uňho tak spätá s jeho životom, že sa obával, že vlastnou smrťou by snáď mohli umrieť aj povesti. Možno to bola veľmi oprávnená obava, možno to nebol len strach človeka, ktorý zomieral a uvedomoval si konečnosť vecí a konečnosť svojho života a svojich aktivít. To, že ich ukryl do sakristie znamenalo, že ich ukryl medzi cirkevné veci. Medzi kalichy, poháre, medzi sväté obrazy, medzi písmo. Chcel nám zanechať posolstvo, alebo odkaz, aspoň ja to tak cítim, že sa máme venovať slovu, jazyku, vnášať ho do seba. Máme sa učiť myslieť a doslova hrať sa s metaforami. V tých rozprávkach je toľko úžasných metafor, že môžeme nad nimi rozmýšľať celý život.“ 

Poctu nášmu najznámejšiemu rozprávkarovi k jeho 185. výročiu narodenia pripravilo aj divadlo Malá scéna STU v Bratislave. Celý marec sa v tomto divadle nesie v znamení Dobšinského rozprávok. Malí i veľkí diváci mali možnosť vidieť každú marcovú sobotu a nedeľu rozprávky Zlatovláska - klasická rozprávka s pesničkami pre deti od štyroch rokov, Trojruža a Múdry Maťko a blázni - dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami a v deň  výročia narodenia bola pripravená aj premiéra rozprávky O troch grošoch. Táto rozprávka je z rodu realisticko - humoristických príbehov spisovateľa. Aj v tejto rozprávke zvíťazí zdravý úsudok a rozum nad hlúposťou, chamtivosťou, zlobou... Na konci rozprávky nie je len zvonec, ale najmä poučenie. A nechýbajú ani "zázračné slová". Zlo je potrestané a víťazí dobro! Jej 1. repríza sa koná 23. marca o 16.00 hod, 2. repríza 24. marca tiež o 16.00 hod. Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade 7 (neďaleko Šafárikovho námestia) očakáva s týmito adaptáciami rozprávok všetkých malých i dospelých divákov aj v nasledujúcich mesiacoch.
Ani knižnice na Slovensku nezabúdajú na Pavla Dobšinského. 16. marec, deň narodenia Pavla Dobšinského, bol vyhlásený za Deň ľudovej rozprávky. Od 16. marca 2013, teda od oficiálneho dátumu Dňa ľudovej rozprávky, prebehnú v knižniciach kvízy, ktoré v indíciách napovedia čo-to o rozprávkach - kto ich čítal, rozprávky určite spozná. Na tento rok bola určená téma: Zvieratá v slovenských ľudových rozprávkach. Zo správnych odpovedí budú vyžrebovaní traja výhercovia krásnych kníh (venuje Slovenská asociácia knižníc) a deti možno získajú ešte aj čosi navyše, ale to je prekvapenie. Pozor! Ak deti do knižnice prinesú aj vyplnenú čitateľskú knižku, zapoja sa do žrebovania o ďalšie super ceny. Vyplnené a skontrolované kvízy (
 na stiahnutie tu ) a čitateľské knižky posielajte na adresu Gabriela Futová, Knižnica P. O. Hviezdoslava, Levočská 9, 08001 Prešov do 5. apríla 2013. Na obálku napíšte Deň ľudovej rozprávky.
V svojom závete Pavol Dobšinský napísal: "Všetko, čo mám, vám zanechávam... pre poučenie, ale aj potechu srdca. Cesta vaša nemôže byť iná ako cesta Popolvára kráľoviča..., čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru! Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle a milosti pravdy. Taká bola moja cesta, cesta utrpenia, práce a boja ako v našich rozprávkach. Tie veru nechcú víťazstvo bez boja, bez práce a bez potu. Iba tak spozná ľudský duch sám seba.“
M. Mikitová - O. Doboš

http://www.slovakradio.sk/download/file/17114

{jcomments on}



Čítať 4787 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:24

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!