Nám, Gemerčanom, sústredeným prevažne na históriu a peripetie vzniku i zániku nášho Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, akoby boli unikli informácie o snahách podobného charakteru na banskobystrickom gymnáziu. Kniha Dušana Dubovského nás prevádza i týmto obdobím v tomto regióne, kde prevládali v tých rokoch vo výučbe skôr germanizačné prvky, alebo slovakizovaná čeština. Autor predstavuje celú galériu protagonistov - slovenských intelektuálov, ktorých úsilie, žiaľ, nikdy nenadobudlo takých pozitívnych realít ako sa to nakoniec s bezhraničným úsilím podarilo gemerskej reprezentácii v Revúcej – vznikom
Prvého slovenského gymnázia, kde všetky predmety boli vyučované v „štúrovskej slovenčine“. Gymnázium v názve „evanjelické“ malo dokorán otvorené dvere študentom i religiózne iných vierovyznaní, ale i záujemcom z maďarských rodín. Tieto skutočnosti v tejto kritickej dobe národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia poskytujú dôkaz nadčasového demokratického významu, čo archívny materiál autora, azda doteraz nie dosť známy, jednoznačne poskytuje. Taktiež autor v zmysle „sine ira et studio“ (bez hnevu a zaujatosti) nepodlieha mýtom a otvorene odkrýva postoje i keď ojedinelé i na našej slovenskej strane, keď maďarizačné tendencie sa „ujali“ a zohrali negatívnu rolu zvlášť pri pokusoch o likvidáciu aj zánik tohto gymnázia v r. 1874. Poznámky a vysvetlivky v závere knihy, ktorých numero dosahuje až 872 bodov perlustrujú to, čo v texte bolo naznačené. Dokladá použitou literatúrou.Vraciam sa k názvu článku ako absolvent revúckeho gymnázia, na ktorom som pred viac ako šesťdesiatimi rokmi maturoval (r. 1951). Akékoľvek dotyky, ktoré majú pečať návratov, vyvolávajú dodnes vo mne neutíchajúce ozveny. V rokoch tejto mojej „maturitnej mladosti“ ešte mnohé fotografie prezentované Dušanom Dubovským dožívali svoj autentický život, taký ako ho vnímali študenti z rokov 1862 až 1874, ako ich mohol vidieť, vnímať napr. Jur Janoška, Martin Kukučín, Jozef Škultéty, Koloman Banšel atď. a všetci ich profesori - „učbári“.
Existovala kúria na Skalke, staré, dnes už asanované domčeky na Tomášikovej ulici, ale i iné hmatateľné fyzické reálie, napr. staré mohutné valcovité vysoké liatinové kachle - pece v triedach, pri ktorých si iste ešte ohrieval ruky spomínaný Kukučín, rámov starých okien dotýkal sa Škultéty, či frekvenciu na ulici z priečelia gymnázia pozoroval Branislav Zoch – azda podobnú tej, ktorú som evidoval i ja v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď v zornom poli sotva defiloval ojedinelý automobil, ale skôr voz ťahaný koníkmi s najrôznejším poľnohospodárskym nákladom. I takéto predstavy evokovali u mňa hodiny náboženstva farára Viliama Raaba, ktorý neraz sa vracal k postavám študentov alebo profesorov tohto prvého slovenského gymnázia vo voľnej, veľmi zaujímavej debate otázok a odpovedí. Navodzoval atmosféru, ktorá akoby „dýchala“ ešte dychom tých dávno odbehnutých čias.Kniha, ktorá vyšla v dňoch rekordných zničujúcich horúčav tohto leta akoby sviežim vánkom osviežila, nedá sa odložiť na neurčito. Úspešne starnúceho objíma ma osemdesiatka a predsa akoby na moment zazvonil gong na chodbe gymnázia, blúdim chodbami, nádvorím a chytám svoju pomyselnú mladosť so všetkými bolestivými starosťami a milými radosťami tých svetlých čias. Kiežby kniha potešila všetkých bývalých maturantov tohto starého gymnázia, jeho generačne mladších profesorov - „učbárov“, ktorí pôsobili alebo pôsobia tu až do dnešných dní. Kiežby oslovila tých, ktorých spomienkové pocitové impresie príjemne zaťažujú, kiežby prehriala všetkých, ktorí lásku k našej vlastnej histórii uschovávajú ako osobnostný fenomén.
Z viacerých reflexívne ladených básní - napísaných v rôznej časovej perióde a inšpiračne viazaných k tomuto gymnáziu – ponúkam tri čitateľom portálu Maj Gemer.
Rozlúčka
|
Dnes mi hlas zlyhá – lúčiť prichodí sa, |
|
Nuž zbohom chvíle v zamatovom šate, |
|
|
Privrávam sa ti v okamihu stíchlom, |
|
Objímam všetkých, okamihy plynú, |
|
|
Ale to iba cesty pôjdu inam – |
|
(Báseň bola napísaná z príležitosti odchodu maturantov môjho ročníka na akademický týždeň – prednesená na nádvorí starého gymnázia v Revúcej dňa 26. mája 1951.) |
|
Jesenné zastavenie pri Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej
Nuž iba osamelosť
|
len ňou som si dnes istý
|
|
Aj hlas v oknách ožil, |
|
No, predsa som mohol |
|
|
Ešte čuť po sne letný klavír
|
Ešte čuť po sne letný klavír, |
|
Kam, kam nás blúdiac, ktorá cesta viedla,
|
|
|
Hrkajú v kĺboch staré kosti |
|
V čomže je, aká pozostalosť –
|
|
|
(Báseň z doteraz nevydanej zbierky „Z prítomna a nenávratna“.) |
|
||
Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2012

































__________________________________________________
Azda i takto by som mohol nazvať súhrn pocitov, ktorý sa ma zmocnil, keď som dočítal a opäť prelistoval knihu, ktorú vydalo Mestské kultúrne stredisko v Revúcej pred niekoľkými dňami, priam by sa dalo povedať „v predvečer“ 150. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia v tomto pamätnom gemerskom meste – 2. septembra roku 1862.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-