Azda i takto by som mohol nazvať súhrn pocitov, ktorý sa ma zmocnil, keď som dočítal a opäť prelistoval knihu, ktorú vydalo Mestské kultúrne stredisko v Revúcej pred niekoľkými dňami, priam by sa dalo povedať „v predvečer“ 150. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia v tomto pamätnom gemerskom meste – 2. septembra roku 1862.
Kniha s názvom „Svätyňa osvety a vzdelanosti“ z pera autora Dušana Dubovského v texte spĺňa atribúty odborných, archívne historických, umeleckých či literárnych priorít predchádzajúcich kníh monografického charakteru, ktoré autor doteraz vydal a ktoré sú našej kultúrnej verejnosti
dôverne známe. Nie je mojím cieľom písať recenziu tejto knihy (iste sú na to povolanejší), autorovi sa za predchádzajúce knihy dostalo opakovaných veľmi významných ocenení i na medzinárodnej úrovni v súťaži knižnej tvorby. Angažovať sa v tomto zmysle z mojej strany by mohlo byť, od autora ako ho poznám, vnímané i ako neadekvátna hyperbola, s ktorou by nesúhlasil. Azda stačí niekoľko úprimných slov milovníka regionálnej historiografie: Vďaka za takú nádhernú knihu, za to, čo obsahuje a odkrýva v texte, fotografii i ilustrácii. (A celkom súkromne s dodatkom, že keď autor tvrdí, že už odkladá pero, znamená to len toľko, že už pracuje na novej knihe s jemu blízkou tematikou.)

Nám, Gemerčanom, sústredeným prevažne na históriu a peripetie vzniku i zániku nášho Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, akoby boli unikli informácie o snahách podobného charakteru na banskobystrickom gymnáziu. Kniha Dušana Dubovského nás prevádza i týmto obdobím v tomto regióne, kde prevládali v tých rokoch vo výučbe skôr germanizačné prvky, alebo slovakizovaná čeština. Autor predstavuje celú galériu protagonistov - slovenských intelektuálov, ktorých úsilie, žiaľ, nikdy nenadobudlo takých pozitívnych realít ako sa to nakoniec s bezhraničným úsilím podarilo gemerskej reprezentácii v Revúcej – vznikom

Prvého slovenského gymnázia, kde všetky predmety boli vyučované v „štúrovskej slovenčine“. Gymnázium v názve „evanjelické“ malo dokorán otvorené dvere študentom i religiózne iných vierovyznaní, ale i záujemcom z maďarských rodín. Tieto skutočnosti v tejto kritickej dobe národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia poskytujú dôkaz nadčasového demokratického významu, čo archívny materiál autora, azda doteraz nie dosť známy, jednoznačne poskytuje. Taktiež autor v zmysle „sine ira et studio“ (bez hnevu a zaujatosti) nepodlieha mýtom a otvorene odkrýva postoje i keď ojedinelé i na našej slovenskej strane, keď maďarizačné tendencie sa „ujali“ a zohrali negatívnu rolu zvlášť pri pokusoch o likvidáciu aj zánik tohto gymnázia v r. 1874. Poznámky a vysvetlivky v závere knihy, ktorých numero dosahuje až 872 bodov perlustrujú to, čo v texte bolo naznačené. Dokladá použitou literatúrou.
Vraciam sa k názvu článku ako absolvent revúckeho gymnázia, na ktorom som pred viac ako šesťdesiatimi rokmi maturoval (r. 1951). Akékoľvek dotyky, ktoré majú pečať návratov, vyvolávajú dodnes vo mne neutíchajúce ozveny. V rokoch tejto mojej „maturitnej mladosti“ ešte mnohé fotografie prezentované Dušanom Dubovským dožívali svoj autentický život, taký ako ho vnímali študenti z rokov 1862 až 1874, ako ich mohol vidieť, vnímať napr. Jur Janoška, Martin Kukučín, Jozef Škultéty, Koloman Banšel atď. a všetci ich profesori - „učbári“.

Existovala kúria na Skalke, staré, dnes už asanované domčeky na Tomášikovej ulici, ale i iné hmatateľné fyzické reálie, napr. staré mohutné valcovité vysoké liatinové kachle - pece v triedach, pri ktorých si iste ešte ohrieval ruky spomínaný Kukučín, rámov starých okien dotýkal sa Škultéty, či frekvenciu na ulici z priečelia gymnázia pozoroval Branislav Zoch – azda podobnú tej, ktorú som evidoval i ja v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď v zornom poli sotva defiloval ojedinelý automobil, ale skôr voz ťahaný koníkmi s najrôznejším poľnohospodárskym nákladom. I takéto predstavy evokovali u mňa hodiny náboženstva farára Viliama Raaba, ktorý neraz sa vracal k postavám študentov alebo profesorov tohto prvého slovenského gymnázia vo voľnej, veľmi zaujímavej debate otázok a odpovedí. Navodzoval atmosféru, ktorá akoby „dýchala“ ešte dychom tých dávno odbehnutých čias.
Kniha, ktorá vyšla v dňoch rekordných zničujúcich horúčav tohto leta akoby sviežim vánkom osviežila, nedá sa odložiť na neurčito. Úspešne starnúceho objíma ma osemdesiatka a predsa akoby na moment zazvonil gong na chodbe gymnázia, blúdim chodbami, nádvorím a chytám svoju pomyselnú mladosť so všetkými bolestivými starosťami a milými radosťami tých svetlých čias. Kiežby kniha potešila všetkých bývalých maturantov tohto starého gymnázia, jeho generačne mladších profesorov - „učbárov“, ktorí pôsobili alebo pôsobia tu až do dnešných dní. Kiežby oslovila tých, ktorých spomienkové pocitové impresie príjemne zaťažujú, kiežby prehriala všetkých, ktorí lásku k našej vlastnej histórii uschovávajú ako osobnostný fenomén.
Z viacerých reflexívne ladených básní - napísaných v rôznej časovej perióde a inšpiračne viazaných k tomuto gymnáziu – ponúkam tri čitateľom portálu Maj Gemer.
Rozlúčka
Dnes mi hlas zlyhá – lúčiť prichodí sa, čas objednal si práve pohovor aj nevyhnutnú tieseň z útlocitna. Nám lúčiť prichodí sa napokon.
|
|
Nuž zbohom chvíle v zamatovom šate, vďaka vám spolužiaci, profesori – to, čo tak bolí, nech je z toho báseň. (V dňoch po nedeli verš sa uzatvorí.)
|
|
Privrávam sa ti v okamihu stíchlom, priateľka trieda, že si osamela a v srdci škola ešte pulzom žije. Čas dobieha nás trestuhodne pritom, v zraku ma záblesk búrlivých dní zviera, pocity väzní priestor z nostalgie.
|
|
Objímam všetkých, okamihy plynú, rozlúčkový rým doladíme v echách – balíme batoh, vlhký pohľad i um. Za bránou je čuť život na nás štekať.
|
|
Ale to iba cesty pôjdu inam – človeku cnie sa znáhla, z neúprosna a nie je to klam ani ilúzia – stojíme tu, hľa, vytrhnutí zo sna.
|
|
(Báseň bola napísaná z príležitosti odchodu maturantov môjho ročníka na akademický týždeň – prednesená na nádvorí starého gymnázia v Revúcej dňa 26. mája 1951.)
|
|
Jesenné zastavenie pri Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej
Nuž iba osamelosť
len ňou som si dnes istý na zreniciach v oknách, v tvárach starých múrov. (Viem, posledné slová máva vždy Quirin – ach, ten čas pavučín, keď nám je zase samých seba ľúto.)
|
|
Aj hlas v oknách ožil, prestupuje z múrov z predkov na potomkov. Ach, ten čas pavučín, žltým lístím slzí, pri ňom zovšednieva nevyhnutná ľútosť z vlastných letokruhov.
|
No, predsa som mohol k lahodným výšinám a chvíľka ma stretla s Reussom, Zochom, Bottom, po zrnku steblo, po steble klas – nadčasové motto nad osamelosťou.
|
|
(Báseň zo zbierky „Z averzov a reverzov“, 2001 - s venovaním publicistovi Dušanovi Dubovskému.)
|
Ešte čuť po sne letný klavír
Ešte čuť po sne letný klavír, akordom zvoní dohrám zvnútra než zľahne v kroví ako dym. Ševelia k sebe prázdne klasy – nebolo sily únik uhrať. Vietor vždy svoje spôsobí.
|
|
Kam, kam nás blúdiac, ktorá cesta viedla, čo dali sme a čo sme si vzali z bolesti druhých? Sebe z potešenia v márnivom prianí, v hluchom šťastí?
|
|
Hrkajú v kĺboch staré kosti cestujúc iba nadol v úvrať, sťažka a neústupne, vytrvalo. Moment hrá vabank vo večnosti – pozde sa spozná čo má v rukách. Ak nie je vidieť... tiež sa čosi dialo.
|
|
V čomže je, aká pozostalosť – v zastávkach z výhier, po hrách z prehry? Tu kde sa cesta vo dve cestí, čo vzácne sa dá preniesť za hrob?
Úlety z leta... party nechcená, v účasti niet štýl. Nezvú po menách.
|
|
(Báseň z doteraz nevydanej zbierky „Z prítomna a nenávratna“.)
|
|
Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2012