Veľmi veľa detailov v miere rozdielnosti v nárečiach na malom územnom priestore Gemera je dané i geografickým charakterom terénu. Gemer rozbrázdený množstvom riek, riečok, údolí - údoličok, kopcov, hôr, vrchov tieto charakteristiky predurčoval, limitoval aj podmieňoval. Medzi blízko seba ležiacimi dedinkami vykazuje rozdiel dialektu markatné zmeny. Napr. slovko čo – šva, sa, šo, ša. Alebo slovko odkiaľ – skä, skiaď, skaď, skej, ské. Nechoďme hlbšie do komparatívnych analýz, bolo by to náročné a museli by sme poznať genézu vývoja nárečí od najstarších čias. Čo môžeme povedať? Konkrétne o ratkovskom nárečí môžeme povedať, že vzniklo tu v údolí Západného Turca a nikde inde sa v tej írečitej podobe nevyskytuje a v hláskotvorbe nadväzuje na najstarší vývin od 10. do 13. storočia, ale potom tiež môžeme povedať, že je to autochtónne územie našich predkov, v ktorom nárečové prvky nadväzujú na rozpad staroslovienčiny, ale tým i na „veľkomoravskú“ históriu. Pripomeňme zaujímavý fakt, že v údolí Východného Turca (Rákoš, Kameňany) našla sa keramická industria z obdobia Veľkej Moravy.
Pripomeňme, že mnohé slova v nárečí gemerskom na prvý pohľad sú cudzieho pôvodu - povedzme si, že Gemerčania ich prijímali, vstrebali, nárečove menili i šľachtili podľa konkrétného regionálneho vzorca. Ide o tzv „barbarizmy“ - hovoria o Gemerčanoch –Revúčanoch, Sirkovčanoch, Ratkovčanoch, Štítníčanoch atď. a ich kontaktoch s bližším, vzdialenejším alebo vzdialeným okolím, krajinou i etnikami. Príležitostí na to v histórii bolo dosť, tatársky vpád s následnou kolonizáciou nemeckou, rusínskou, valašskou, turecké vpády s presunom obyvateľstva maďarského pôvodu na sever, stavovské povstania. Najviac „cudzorodých“ slov na Gemeri je prevzatých z maďarčiny, nemčiny, ukrajinčiny, rumunčiny, hodne je odvodených z latinčiny i z angličtiny (ambrela - ambríl), ale i z turečtiny (palang -plot). Dodajme, že i moderné slová a výrazy sa dodnes dialektizujú. Aj na najmodernejšom mercedese sa v Ratkovej „käruje“.
Ako skromný tvorca poézie spomeniem mne milé „frazeologizmy“ z hovorovej ratkovčiny, ktoré ma momentálne napádajú, napr: niekto zadýchaný dýcha ako „z mechó“, niekto nevládze - celkom „sä sklägav“. Vyskytujú sa i pekné poetické trópy (používanie slov v inom – prenesenom význame): usadenina po káve “grunt“, alebo „múr sä oščíva“ - kameň prevzal vlastnosť živej bytosti, alebo pekné eufemizmy „krava sä nabehala“ – vizuálny jav krava bežiaca pred býkom symbolizuje oplodnenie, alebo „Bachusä chválä“ - pijú alkohol, alebo „báči naveky tašó“ - ujo už zomrel, „ništ nechyrovač“ - nič sa nevie, alebo mrzké poetické dysfemizmy (výrazy s negatívnym citovým zafarbením) „bohdaj by skapav“ - nie v zmysle stratil sa, ale aby zomrel. Ďalej napr. archaizmy „nit z toho žädon chasen“ - nieto z toho nijaký úžitok, pleonazmy „ni, ni, ništ väc nit“ - niekoľkonásobné zdôrazňovanie záporu, že niečo už vôbec niet. Metonymia (prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti): keď na Novej ulici v Ratkovej zhasnú svetlá, povedia „no, Nová ulic už spí“. A tak ďalej by som mohol citovať. Najviac do uší bijúce slová, ktoré „ratkovčina“ produkuje, sú slová po mäkkej spoluhláske „ď“. Ak za ňou nasleduje samohláska u, i alebo dvojhláska ie, vtedy sa dievča povie „džiavšä, dieťa - „džitä“, dedina „dedžina“, diera „džiara“, ale aj dym sa povie „džim“. Dovolil som si len niekoľko ukážok. Viackrát som sa unášal článkami na stránkach Maj Gemer, publikovanými v ktoromkoľvek gemerskom nárečí – zneli mi ľubozvučne a úžasne prítulne.
Musím ešte spomenuť Ratkovčana, už nežijúceho JUDr. Ľudovíta Levku, ktorý rozpracoval „gramatiku“ ratkovského dialektu veľmi podrobne (podstatné mená, prídavné mená, slovesá, zámená, skloňovanie, časovanie a doplnil veľmi rozsiahlym slovníkom ratkovských slov).
Článok môžeme skromne vnímať i ako podiel účasti internetovej strány Maj Gemer k Medzinárodnému dňu materinskej reči, ktorý pripadá na deň 21. februára.
Miroslav Ďurinda
Košice, 17.2. 2012

































Populárnym štýlom v článku na stránke Maj Gemer chcem sa zmieniť niekoľkými vetami o gemerských nárečiach so zameraním hlavne na írečitú ratkovčinu, ktorú prítulne a nie s dešpektom nazývame medzi sebou dôverne „švakaninou“. V komunikácii na prvý pohľad upúta svojou neopakovateľnou írečitosťou. Z pozície historického poohliadnutia pripomeňme, že i Matej Bell (1684-1749), polyhistor a „pýcha Uhorska“, ako ho „ráčila“ menovať cisárovná Mária Terézia, zmieňuje sa o ratkovskom nárečí a charakterizuje ho ako najviac znečistené zo všetkých gemerských dialektov. Dialektológ viedenskej univerzity Dr. František Pastrnek tiež sa venoval ratkovskému, ale aj iným gemerským
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-