Veľmi veľa detailov v miere rozdielnosti v nárečiach na malom územnom priestore Gemera je dané i geografickým charakterom terénu. Gemer rozbrázdený množstvom riek, riečok, údolí - údoličok, kopcov, hôr, vrchov tieto charakteristiky predurčoval, limitoval aj podmieňoval. Medzi blízko seba ležiacimi dedinkami vykazuje rozdiel dialektu markatné zmeny. Napr. slovko čo – šva, sa, šo, ša. Alebo slovko odkiaľ – skä, skiaď, skaď, skej, ské. Nechoďme hlbšie do komparatívnych analýz, bolo by to náročné a museli by sme poznať genézu vývoja nárečí od najstarších čias. Čo môžeme povedať? Konkrétne o ratkovskom nárečí môžeme povedať, že vzniklo tu v údolí Západného Turca a nikde inde sa v tej írečitej podobe nevyskytuje a v hláskotvorbe nadväzuje na najstarší vývin od 10. do 13. storočia, ale potom tiež môžeme povedať, že je to autochtónne územie našich predkov, v ktorom nárečové prvky nadväzujú na rozpad staroslovienčiny, ale tým i na „veľkomoravskú“ históriu. Pripomeňme zaujímavý fakt, že v údolí Východného Turca (Rákoš, Kameňany) našla sa keramická industria z obdobia Veľkej Moravy.
Pripomeňme, že mnohé slova v nárečí gemerskom na prvý pohľad sú cudzieho pôvodu - povedzme si, že Gemerčania ich prijímali, vstrebali, nárečove menili i šľachtili podľa konkrétného regionálneho vzorca. Ide o tzv „barbarizmy“ - hovoria o Gemerčanoch –Revúčanoch, Sirkovčanoch, Ratkovčanoch, Štítníčanoch atď. a ich kontaktoch s bližším, vzdialenejším alebo vzdialeným okolím, krajinou i etnikami. Príležitostí na to v histórii bolo dosť, tatársky vpád s následnou kolonizáciou nemeckou, rusínskou, valašskou, turecké vpády s presunom obyvateľstva maďarského pôvodu na sever, stavovské povstania. Najviac „cudzorodých“ slov na Gemeri je prevzatých z maďarčiny, nemčiny, ukrajinčiny, rumunčiny, hodne je odvodených z latinčiny i z angličtiny (ambrela - ambríl), ale i z turečtiny (palang -plot). Dodajme, že i moderné slová a výrazy sa dodnes dialektizujú. Aj na najmodernejšom mercedese sa v Ratkovej „käruje“.
Ako skromný tvorca poézie spomeniem mne milé „frazeologizmy“ z hovorovej ratkovčiny, ktoré ma momentálne napádajú, napr: niekto zadýchaný dýcha ako „z mechó“, niekto nevládze - celkom „sä sklägav“. Vyskytujú sa i pekné poetické trópy (používanie slov v inom – prenesenom význame): usadenina po káve “grunt“, alebo „múr sä oščíva“ - kameň prevzal vlastnosť živej bytosti, alebo pekné eufemizmy „krava sä nabehala“ – vizuálny jav krava bežiaca pred býkom symbolizuje oplodnenie, alebo „Bachusä chválä“ - pijú alkohol, alebo „báči naveky tašó“ - ujo už zomrel, „ništ nechyrovač“ - nič sa nevie, alebo mrzké poetické dysfemizmy (výrazy s negatívnym citovým zafarbením) „bohdaj by skapav“ - nie v zmysle stratil sa, ale aby zomrel. Ďalej napr. archaizmy „nit z toho žädon chasen“ - nieto z toho nijaký úžitok, pleonazmy „ni, ni, ništ väc nit“ - niekoľkonásobné zdôrazňovanie záporu, že niečo už vôbec niet. Metonymia (prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti): keď na Novej ulici v Ratkovej zhasnú svetlá, povedia „no, Nová ulic už spí“. A tak ďalej by som mohol citovať. Najviac do uší bijúce slová, ktoré „ratkovčina“ produkuje, sú slová po mäkkej spoluhláske „ď“. Ak za ňou nasleduje samohláska u, i alebo dvojhláska ie, vtedy sa dievča povie „džiavšä, dieťa - „džitä“, dedina „dedžina“, diera „džiara“, ale aj dym sa povie „džim“. Dovolil som si len niekoľko ukážok. Viackrát som sa unášal článkami na stránkach Maj Gemer, publikovanými v ktoromkoľvek gemerskom nárečí – zneli mi ľubozvučne a úžasne prítulne.
Musím ešte spomenuť Ratkovčana, už nežijúceho JUDr. Ľudovíta Levku, ktorý rozpracoval „gramatiku“ ratkovského dialektu veľmi podrobne (podstatné mená, prídavné mená, slovesá, zámená, skloňovanie, časovanie a doplnil veľmi rozsiahlym slovníkom ratkovských slov).
Článok môžeme skromne vnímať i ako podiel účasti internetovej strány Maj Gemer k Medzinárodnému dňu materinskej reči, ktorý pripadá na deň 21. februára.
Miroslav Ďurinda
Košice, 17.2. 2012


























Populárnym štýlom v článku na stránke Maj Gemer chcem sa zmieniť niekoľkými vetami o gemerských nárečiach so zameraním hlavne na írečitú ratkovčinu, ktorú prítulne a nie s dešpektom nazývame medzi sebou dôverne „švakaninou“. V komunikácii na prvý pohľad upúta svojou neopakovateľnou írečitosťou. Z pozície historického poohliadnutia pripomeňme, že i Matej Bell (1684-1749), polyhistor a „pýcha Uhorska“, ako ho „ráčila“ menovať cisárovná Mária Terézia, zmieňuje sa o ratkovskom nárečí a charakterizuje ho ako najviac znečistené zo všetkých gemerských dialektov. Dialektológ viedenskej univerzity Dr. František Pastrnek tiež sa venoval ratkovskému, ale aj iným gemerským 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a