Málo je takých stránok v našom Gemeri, ktoré sa snažia udržiavať bývalú reč našich predkov, ktorú my teraz nazývame nárečím. A keďže ide o Gemer, tak zvykneme dodať aj - gemerským nárečím. Ono je navyše o to zaujímavejšie, že takmer každá obec v Gemeri sa vyznačovala svojou originánou rečou. Už naši starší slávni učení rodáci, ako napr. Samo Tomášik a jemu podobní, dali na známosť, že čo dolina, to na Gemeri reč iná. Dodnes majú pravdu, aj keď náš jazykový klenot je zanášaný spisovnou slovenčinou. Aj keď ona je úradnou rečou a učia sa pomocou nej v školách, nikomu sa nebráni, aby reč svojich predkov udržiaval svojim spôsobom aj dnes.Nápomocné sú v tomto smere naše dedinské folklórne skupiny, či súbory, ktoré hodne čerpajú z priečinku starých otcov i materí. Aj tie webové stránky, ktoré k tomu takisto prispievajú treba len vysoko oceniť a ostatných povybudzovať aby sa nehanbili za nárečie, ale tak, ako jeden z našich zberateľov ľudovej piesne na strednom, či hornom Gemeri, ktorým bol Ondrej Herich, stále pripomínať aj jeho slová: "Ši sťe doma f Sirku, ši dagďe vo sveťe, nehambiťe sä za našva "švakanva", ši ho ešťe viaťe?" Aj takému účelu slúži naša stránka Maj Gemer, aby aj ona najmä mladšej generácii priblížila to, čo staršia už sama udržať môže len ťažko. Vybral som si dnes úryvok článku Muránskym nárečím z Muránskych novín, ktorý napísala pani Ružena Svoreňová. Tak si ho prečítajte v originálnom muránskom nárečí.
"Jozef ot Ardáka furtom naspomli bašíkovi ot Mrdeka, že šo majú zašať rosprávať. Furt ich podpichli: „Nože, Martin, povec, ag to bulo s ťim hadom!“
„Pri Káčorovom bulo narúbanuo klátou. Furmanšili zmo. Bulo leto. Zaprahau som hňeť po pounoci, reku príďem na svitaňu. Tam popasem stašatá a do obedu zvezem klátou. Poobede som mau v Chajlúkách ešťe kus trávi strhnúť. Naľáu som si do bodňiški pálenki bunďi. Na kiho čerta voďi, v Rázavom adaj voďi dosť. Ďeže ju buďem z domu vlášiť. Za Škvarku som si sadnúu na vos. Podriemkujem Suchim dolom, Brestovou. Voli išli samie. Cestu znali naspamäť. Mohli zmo bicť za tom vršku za Roštiepenou. Chibaj ráz, volki sekli, sklbli do boku. Aňi hnúť ďálej! Strhnúu som sa. Tma aňi v rohu, na koňec nosa si ňeviďíš. Zakričím na volki, ale sa aňi ňehli. Šože je to tam za propašňík?
Zíďem z voza. Príďem pret statki, zas len ňišt ňeviďím. Zapáliu som švábelku, zasvieťím na cestu, šo to reku za skaza. A tu ťi šez cestu hrada. Zväv som sekeru z voza, reku pretňem ju. Zatňem do ťéj hraďi. Pobadau som daš mäkuo.
Adaj si žárná? Len tu ťi pod cestou dašo spísklo ag na píšťalke.
Kukňem bliši a to ti ukrutnuo haďisko leželo šez cestu. A keľo ho ešťe bulo f buráňu pod cestou!
(Úryvok z článku Muránske nárečie uverejnenom v Muránskych novinách č.5/2015)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.