Málo je takých stránok v našom Gemeri, ktoré sa snažia udržiavať bývalú reč našich predkov, ktorú my teraz nazývame nárečím. A keďže ide o Gemer, tak zvykneme dodať aj - gemerským nárečím. Ono je navyše o to zaujímavejšie, že takmer každá obec v Gemeri sa vyznačovala svojou originánou rečou. Už naši starší slávni učení rodáci, ako napr. Samo Tomášik a jemu podobní, dali na známosť, že čo dolina, to na Gemeri reč iná. Dodnes majú pravdu, aj keď náš jazykový klenot je zanášaný spisovnou slovenčinou. Aj keď ona je úradnou rečou a učia sa pomocou nej v školách, nikomu sa nebráni, aby reč svojich predkov udržiaval svojim spôsobom aj dnes.Nápomocné sú v tomto smere naše dedinské folklórne skupiny, či súbory, ktoré hodne čerpajú z priečinku starých otcov i materí. Aj tie webové stránky, ktoré k tomu takisto prispievajú treba len vysoko oceniť a ostatných povybudzovať aby sa nehanbili za nárečie, ale tak, ako jeden z našich zberateľov ľudovej piesne na strednom, či hornom Gemeri, ktorým bol Ondrej Herich, stále pripomínať aj jeho slová: "Ši sťe doma f Sirku, ši dagďe vo sveťe, nehambiťe sä za našva "švakanva", ši ho ešťe viaťe?" Aj takému účelu slúži naša stránka Maj Gemer, aby aj ona najmä mladšej generácii priblížila to, čo staršia už sama udržať môže len ťažko. Vybral som si dnes úryvok článku Muránskym nárečím z Muránskych novín, ktorý napísala pani Ružena Svoreňová. Tak si ho prečítajte v originálnom muránskom nárečí.
"Jozef ot Ardáka furtom naspomli bašíkovi ot Mrdeka, že šo majú zašať rosprávať. Furt ich podpichli: „Nože, Martin, povec, ag to bulo s ťim hadom!“
„Pri Káčorovom bulo narúbanuo klátou. Furmanšili zmo. Bulo leto. Zaprahau som hňeť po pounoci, reku príďem na svitaňu. Tam popasem stašatá a do obedu zvezem klátou. Poobede som mau v Chajlúkách ešťe kus trávi strhnúť. Naľáu som si do bodňiški pálenki bunďi. Na kiho čerta voďi, v Rázavom adaj voďi dosť. Ďeže ju buďem z domu vlášiť. Za Škvarku som si sadnúu na vos. Podriemkujem Suchim dolom, Brestovou. Voli išli samie. Cestu znali naspamäť. Mohli zmo bicť za tom vršku za Roštiepenou. Chibaj ráz, volki sekli, sklbli do boku. Aňi hnúť ďálej! Strhnúu som sa. Tma aňi v rohu, na koňec nosa si ňeviďíš. Zakričím na volki, ale sa aňi ňehli. Šože je to tam za propašňík?
Zíďem z voza. Príďem pret statki, zas len ňišt ňeviďím. Zapáliu som švábelku, zasvieťím na cestu, šo to reku za skaza. A tu ťi šez cestu hrada. Zväv som sekeru z voza, reku pretňem ju. Zatňem do ťéj hraďi. Pobadau som daš mäkuo.
Adaj si žárná? Len tu ťi pod cestou dašo spísklo ag na píšťalke.
Kukňem bliši a to ti ukrutnuo haďisko leželo šez cestu. A keľo ho ešťe bulo f buráňu pod cestou!
(Úryvok z článku Muránske nárečie uverejnenom v Muránskych novinách č.5/2015)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.