Málo je takých stránok v našom Gemeri, ktoré sa snažia udržiavať bývalú reč našich predkov, ktorú my teraz nazývame nárečím. A keďže ide o Gemer, tak zvykneme dodať aj - gemerským nárečím. Ono je navyše o to zaujímavejšie, že takmer každá obec v Gemeri sa vyznačovala svojou originánou rečou. Už naši starší slávni učení rodáci, ako napr. Samo Tomášik a jemu podobní, dali na známosť, že čo dolina, to na Gemeri reč iná. Dodnes majú pravdu, aj keď náš jazykový klenot je zanášaný spisovnou slovenčinou. Aj keď ona je úradnou rečou a učia sa pomocou nej v školách, nikomu sa nebráni, aby reč svojich predkov udržiaval svojim spôsobom aj dnes.Nápomocné sú v tomto smere naše dedinské folklórne skupiny, či súbory, ktoré hodne čerpajú z priečinku starých otcov i materí. Aj tie webové stránky, ktoré k tomu takisto prispievajú treba len vysoko oceniť a ostatných povybudzovať aby sa nehanbili za nárečie, ale tak, ako jeden z našich zberateľov ľudovej piesne na strednom, či hornom Gemeri, ktorým bol Ondrej Herich, stále pripomínať aj jeho slová: "Ši sťe doma f Sirku, ši dagďe vo sveťe, nehambiťe sä za našva "švakanva", ši ho ešťe viaťe?" Aj takému účelu slúži naša stránka Maj Gemer, aby aj ona najmä mladšej generácii priblížila to, čo staršia už sama udržať môže len ťažko. Vybral som si dnes úryvok článku Muránskym nárečím z Muránskych novín, ktorý napísala pani Ružena Svoreňová. Tak si ho prečítajte v originálnom muránskom nárečí.
"Jozef ot Ardáka furtom naspomli bašíkovi ot Mrdeka, že šo majú zašať rosprávať. Furt ich podpichli: „Nože, Martin, povec, ag to bulo s ťim hadom!“
„Pri Káčorovom bulo narúbanuo klátou. Furmanšili zmo. Bulo leto. Zaprahau som hňeť po pounoci, reku príďem na svitaňu. Tam popasem stašatá a do obedu zvezem klátou. Poobede som mau v Chajlúkách ešťe kus trávi strhnúť. Naľáu som si do bodňiški pálenki bunďi. Na kiho čerta voďi, v Rázavom adaj voďi dosť. Ďeže ju buďem z domu vlášiť. Za Škvarku som si sadnúu na vos. Podriemkujem Suchim dolom, Brestovou. Voli išli samie. Cestu znali naspamäť. Mohli zmo bicť za tom vršku za Roštiepenou. Chibaj ráz, volki sekli, sklbli do boku. Aňi hnúť ďálej! Strhnúu som sa. Tma aňi v rohu, na koňec nosa si ňeviďíš. Zakričím na volki, ale sa aňi ňehli. Šože je to tam za propašňík?
Zíďem z voza. Príďem pret statki, zas len ňišt ňeviďím. Zapáliu som švábelku, zasvieťím na cestu, šo to reku za skaza. A tu ťi šez cestu hrada. Zväv som sekeru z voza, reku pretňem ju. Zatňem do ťéj hraďi. Pobadau som daš mäkuo.
Adaj si žárná? Len tu ťi pod cestou dašo spísklo ag na píšťalke.
Kukňem bliši a to ti ukrutnuo haďisko leželo šez cestu. A keľo ho ešťe bulo f buráňu pod cestou!
(Úryvok z článku Muránske nárečie uverejnenom v Muránskych novinách č.5/2015)
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.