To je cieľom i stránky Maj Gemer: Sprostredkovať všetkým návštevníkom predovšetkým naše gemerské nárečia. Píšem v množnom čísle, lebo na Gemeri je to naozaj tak, čo dolina, či dedina, to iná reč v nej prebýva. Iná pieseň zneje a všetkých krajanov pri srdiečku potom krajšie hreje. Príspevky na túto tému nájdete v rubrike Nárečia. Prečítajte si niektoré. Pridajte sa k nim svojimi príbehmi a pošlite nám ich.
Zastavme sa preto dnes pri muránskom nárečí, ktoré sa pravidelne objavuje predovšetkým v ich obecných Muránskych novinách. A veru je v tomto nárečí všeličo nájsť, na všeličo zaspomínať a vrátič svoje nárečie ľudu, z ktorého pochádza. Akoby chceli upozorniť slová nášho najväčšieho poeta Pavla Országha Hviezdoslava, keď v jednej básni napísal:
Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac...
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var' k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisli!? -
Niektoré iné regióny Slovenska vydávajú vo svojom nárečí aj rôzne publikácie, skladajú piesne, propagujú sa takto aj v rádiu i v televízii. Skúsme to aj my. Aspoň takto, ako to už niekoľko rokov robia Muránčania, alebo aj Polomci. Dnes vám predkladám spomienku čitateľky uverejnenú v Muránskych novinách v jej rodnom jazyku na zašlé časy.
"Ňebojťe sa, já nekcem stukať, že dakoďi nám bulo f Muráňu lepši ag ťerás! (Aj nám, ročník 87; pozn. šéfredaktorky). Lepši bulo preto, že ftoďi zmo mali osemnác a dňes o päďesát väcej. Aňi ňeviemo, ďe sa to nabralo a už nám ňechibí veléj do seďemďesát. Mlaďí si možno poveďá, že šože starí majú šo rosprávať, ale aňi mi starí ňi zmo sprosťí, len zmo dákí opatrňejší, asi nás skoréj oklamú ag ťich mlaďich. Akíže zmo starí, koď f Muráňu sú ľuďe, šo ešťe zvládnú chočo, naš majú chuť a majú už medzi osemďesát a ďeväďesát. Ta aha učitelka Elka od Pohorelca a Magduška od Jambricha, obidve dovice, sa ešťe viberú na súťaž do Revúci a prídú z metáľom, že buli medzi prvimá. A ich o dva roki starší kamarát Fero od Bábeľu, šo bíva f Ťisoucu, ešťe píše kňihi. Tá posledná, šo mala kršťeňá f januváru v Muráňu, bula o vojňe a pofstáňú. Aj druhie staršie žeňi sa ešťe trímú, chocňe ich uš tlaší ťich osem krížikov, ba aj väc.
Vera, ňišt ňi je už takuo ag bívalo. Pret päďesáťimá rokami choďilo po Muráňu meňej motoróu, ta zmo po cesťe aj mi chodzak choďili. Chodci všaďe mali prednosť a podňes sa toho trímemo. V ňeďeľu, lebo f sobotu sa ešťe choďilo do školi a do roboťi, zmo sa choďili šickie ďievki, tak asi ot ťich päťnác rokou, prechádzať.
Televízor uš sem-tam dakto mau, ale búu edon program a edon seriál, že Traja chlapi v chalupe. Ta mi zmo vera doma ňeseďeli. Na cesťe zmo sa šitkie polapali popot pazuchi a rosťáhli zmo sa po caléj cesťe. Ta já, Márta, Magda, Eva, edná Viera, druhá Viera, edná Maňa, druhá Maňa, Anča, Mila a ešťe aj väcerie. Ňeprídú mi uš na um druhie. A za namí paropci, ale ťí uš buli o kus starší. Darme išóu motor, ňeoctúpili zmo sa. Kobi zmo sa buli pochitaňie v polovici rospojili, ta bi nám ňebulo šťaslivo. Tak ako vrátá zmo sa calí šor presúvali zľava doprava a motor móhóu spokojňe préjsť. Šofer nám ešťe zakívau a mi zmo zas zatvorili cestu. Šes ťížďeň zmo sa šicá bicigľovali a choďili zmo po hrackej chodzak. Šofer na motore poškau, kim si ho fšimňemo. Dakoďi, koď búu mlaďí, ta sa aj pristaviu. Mi zmo nosili ešťe kračie „kraťasi“ ag ťerás. Calie nohi zmo vitršali, ale hruďe zmo mali skriťie. Taká móda froďi bula. Kažďí vešer, koď sa uš dalo, zmo choďili hrávať volébal na novú ulicu. Ftoďi tam búu len edon činžák. Starší mláďenci tam spravili rádnuo hrisko, ale prvo si museli poraďiť z husamí, koť kceli hrať. Maťere dakoďi aj sami obšisťili hrisko od husacincov. Kim zmo viďeli, ta labda lietala ponad našo hlavi. Koď zmo uš pošúli vlak na Štáciji, ta bulo našase isť domou.
F Muráňu zmo raďi choďili aj do kína. To buli šori na lístki! Na dakotor film sa dali kúpiť len po protekciji.
V leťe zmo ďievki chodili hrabať seno na Veľkú lúku a tam nás tak opálilo, šo zmo vešer mali horúšku. Mami nás natierali smetaňou, ale aj tak zmo ňeostáli doma. Ledvác sa nám ujšli lístki do kína. Búu film že Niekto to rád horúce. Nás vera tráslo, šo nás bars opálilo, ale vitrímali zmo aš do konca.
Šo nám dňes chibí? Mňe taňec! Pretancovali zmo calú mladosť, daktorí zmo sa vikrúcali aš do dôchotku. Visokie topanki, mini šaťi, natupírovaňie vlasi, namaľovanie oši, klipsne na ušoch atď. Tancovať zmo veďeli s taňečňej šickie tance. Na koncu búu próbabál. Ale aj mi zmo sa museli doušiť: šarleston, tvist aj letkis. Kažďimu daš chibí, mlaďím aj starim, ale šitko je f porátku, aj to, že kažďí sa musí zmoderňizovať. Aj veléj seďeť pri počítaču! -RS- "
Ondrej Doboš
































Veru, naše nárečia aj na Gemeri pomaly zanikajú. Akosi našej občianskej väčšine sa nechce držať toho, čo v minulosti ľudí z každej dediny charakterizovalo. Samozrejme, že to bola móda v podobe denného či sviatočného oblečenia, najmä ženského, výšiviek, reči, či ľudovej piesni. Niektorí súcejší ľudia si uvedomili už skôr, čo je pre náš región najcennejšie a robia čo môžu, aby nám to navždy neušlo. Zakladajú najmä spevácke, či tanečné súbory a v nich prezentujú to, čo som vyššie spomínal. Pekné je, že v obciach, kde si to môžu dovoliť vydávajú aj obecné noviny. A v nich nájde rubriky, kde čo to zo zachovaného, alebo menej známeho uverejňujú. Pre uchovanie všetko, čo z obce môžu. Vydávajú ich v podobe spomienok, rečňovaniek, ale aj slovníkov.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-