To je cieľom i stránky Maj Gemer: Sprostredkovať všetkým návštevníkom predovšetkým naše gemerské nárečia. Píšem v množnom čísle, lebo na Gemeri je to naozaj tak, čo dolina, či dedina, to iná reč v nej prebýva. Iná pieseň zneje a všetkých krajanov pri srdiečku potom krajšie hreje. Príspevky na túto tému nájdete v rubrike Nárečia. Prečítajte si niektoré. Pridajte sa k nim svojimi príbehmi a pošlite nám ich.

Zastavme sa preto dnes pri muránskom nárečí, ktoré sa pravidelne objavuje predovšetkým v ich obecných Muránskych novinách. A veru je v tomto nárečí všeličo nájsť, na všeličo zaspomínať a vrátič svoje nárečie ľudu, z ktorého pochádza. Akoby chceli upozorniť slová nášho najväčšieho poeta Pavla Országha Hviezdoslava, keď v jednej básni napísal:

Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac...
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var' k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisli!? - 

Niektoré iné regióny Slovenska vydávajú vo svojom nárečí aj rôzne publikácie, skladajú piesne, propagujú sa takto aj v rádiu i v televízii. Skúsme to aj my. Aspoň takto, ako to už niekoľko rokov robia Muránčania, alebo aj Polomci. Dnes vám predkladám spomienku čitateľky uverejnenú v Muránskych novinách v jej rodnom jazyku na zašlé časy. 

"Ňebojťe sa, já nekcem stukať, že dakoďi nám bulo f Muráňu lepši ag ťerás! (Aj nám, ročník 87; pozn. šéfredaktorky). Lepši bulo preto, že ftoďi zmo mali osemnác a dňes o päďesát väcej. Aňi ňeviemo, ďe sa to nabralo a už nám ňechibí veléj do seďemďesát. Mlaďí si možno poveďá, že šože starí majú šo rosprávať, ale aňi mi starí ňi zmo sprosťí, len zmo dákí opatrňejší, asi nás skoréj oklamú ag ťich mlaďich. Akíže zmo starí, koď f Muráňu sú ľuďe, šo ešťe zvládnú chočo, naš majú chuť a majú už medzi osemďesát a ďeväďesát. Ta aha učitelka Elka od Pohorelca a Magduška od Jambricha, obidve dovice, sa ešťe viberú na súťaž do Revúci a prídú z metáľom, že buli medzi prvimá. A ich o dva roki starší kamarát Fero od Bábeľu, šo bíva f Ťisoucu, ešťe píše kňihi. Tá posledná, šo mala kršťeňá f januváru v Muráňu, bula o vojňe a pofstáňú. Aj druhie staršie žeňi sa ešťe trímú, chocňe ich uš tlaší ťich osem krížikov, ba aj väc.
Vera, ňišt ňi je už takuo ag bívalo. Pret päďesáťimá rokami choďilo po Muráňu meňej motoróu, ta zmo po cesťe aj mi chodzak choďili. Chodci všaďe mali prednosť a podňes sa toho trímemo. V ňeďeľu, lebo f sobotu sa ešťe choďilo do školi a do roboťi, zmo sa choďili šickie ďievki, tak asi ot ťich päťnác rokou, prechádzať.
Televízor uš sem-tam dakto mau, ale búu edon program a edon seriál, že Traja chlapi v chalupe. Ta mi zmo vera doma ňeseďeli. Na cesťe zmo sa šitkie polapali popot pazuchi a rosťáhli zmo sa po caléj cesťe. Ta já, Márta, Magda, Eva, edná Viera, druhá Viera, edná Maňa, druhá Maňa, Anča, Mila a ešťe aj väcerie. Ňeprídú mi uš na um druhie. A za namí paropci, ale ťí uš buli o kus starší. Darme išóu motor, ňeoctúpili zmo sa. Kobi zmo sa buli pochitaňie v polovici rospojili, ta bi nám ňebulo šťaslivo. Tak ako vrátá zmo sa calí šor presúvali zľava doprava a motor móhóu spokojňe préjsť. Šofer nám ešťe zakívau a mi zmo zas zatvorili cestu. Šes ťížďeň zmo sa šicá bicigľovali a choďili zmo po hrackej chodzak. Šofer na motore poškau, kim si ho fšimňemo. Dakoďi, koď búu mlaďí, ta sa aj pristaviu. Mi zmo nosili ešťe kračie „kraťasi“ ag ťerás. Calie nohi zmo vitršali, ale hruďe zmo mali skriťie. Taká móda froďi bula. Kažďí vešer, koď sa uš dalo, zmo choďili hrávať volébal na novú ulicu. Ftoďi tam búu len edon činžák. Starší mláďenci tam spravili rádnuo hrisko, ale prvo si museli poraďiť z husamí, koť kceli hrať. Maťere dakoďi aj sami obšisťili hrisko od husacincov. Kim zmo viďeli, ta labda lietala ponad našo hlavi. Koď zmo uš pošúli vlak na Štáciji, ta bulo našase isť domou.
F Muráňu zmo raďi choďili aj do kína. To buli šori na lístki! Na dakotor film sa dali kúpiť len po protekciji.
V leťe zmo ďievki chodili hrabať seno na Veľkú lúku a tam nás tak opálilo, šo zmo vešer mali horúšku. Mami nás natierali smetaňou, ale aj tak zmo ňeostáli doma. Ledvác sa nám ujšli lístki do kína. Búu film že Niekto to rád horúce. Nás vera tráslo, šo nás bars opálilo, ale vitrímali zmo aš do konca.
Šo nám dňes chibí? Mňe taňec! Pretancovali zmo calú mladosť, daktorí zmo sa vikrúcali aš do dôchotku. Visokie topanki, mini šaťi, natupírovaňie vlasi, namaľovanie oši, klipsne na ušoch atď. Tancovať zmo veďeli s taňečňej šickie tance. Na koncu búu próbabál. Ale aj mi zmo sa museli doušiť: šarleston, tvist aj letkis. Kažďimu daš chibí, mlaďím aj starim, ale šitko je f porátku, aj to, že kažďí sa musí zmoderňizovať. Aj veléj seďeť pri počítaču! -RS- " 
Ondrej Doboš