To je cieľom i stránky Maj Gemer: Sprostredkovať všetkým návštevníkom predovšetkým naše gemerské nárečia. Píšem v množnom čísle, lebo na Gemeri je to naozaj tak, čo dolina, či dedina, to iná reč v nej prebýva. Iná pieseň zneje a všetkých krajanov pri srdiečku potom krajšie hreje. Príspevky na túto tému nájdete v rubrike Nárečia. Prečítajte si niektoré. Pridajte sa k nim svojimi príbehmi a pošlite nám ich.
Zastavme sa preto dnes pri muránskom nárečí, ktoré sa pravidelne objavuje predovšetkým v ich obecných Muránskych novinách. A veru je v tomto nárečí všeličo nájsť, na všeličo zaspomínať a vrátič svoje nárečie ľudu, z ktorého pochádza. Akoby chceli upozorniť slová nášho najväčšieho poeta Pavla Országha Hviezdoslava, keď v jednej básni napísal:
Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac...
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var' k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisli!? -
Niektoré iné regióny Slovenska vydávajú vo svojom nárečí aj rôzne publikácie, skladajú piesne, propagujú sa takto aj v rádiu i v televízii. Skúsme to aj my. Aspoň takto, ako to už niekoľko rokov robia Muránčania, alebo aj Polomci. Dnes vám predkladám spomienku čitateľky uverejnenú v Muránskych novinách v jej rodnom jazyku na zašlé časy.
"Ňebojťe sa, já nekcem stukať, že dakoďi nám bulo f Muráňu lepši ag ťerás! (Aj nám, ročník 87; pozn. šéfredaktorky). Lepši bulo preto, že ftoďi zmo mali osemnác a dňes o päďesát väcej. Aňi ňeviemo, ďe sa to nabralo a už nám ňechibí veléj do seďemďesát. Mlaďí si možno poveďá, že šože starí majú šo rosprávať, ale aňi mi starí ňi zmo sprosťí, len zmo dákí opatrňejší, asi nás skoréj oklamú ag ťich mlaďich. Akíže zmo starí, koď f Muráňu sú ľuďe, šo ešťe zvládnú chočo, naš majú chuť a majú už medzi osemďesát a ďeväďesát. Ta aha učitelka Elka od Pohorelca a Magduška od Jambricha, obidve dovice, sa ešťe viberú na súťaž do Revúci a prídú z metáľom, že buli medzi prvimá. A ich o dva roki starší kamarát Fero od Bábeľu, šo bíva f Ťisoucu, ešťe píše kňihi. Tá posledná, šo mala kršťeňá f januváru v Muráňu, bula o vojňe a pofstáňú. Aj druhie staršie žeňi sa ešťe trímú, chocňe ich uš tlaší ťich osem krížikov, ba aj väc.
Vera, ňišt ňi je už takuo ag bívalo. Pret päďesáťimá rokami choďilo po Muráňu meňej motoróu, ta zmo po cesťe aj mi chodzak choďili. Chodci všaďe mali prednosť a podňes sa toho trímemo. V ňeďeľu, lebo f sobotu sa ešťe choďilo do školi a do roboťi, zmo sa choďili šickie ďievki, tak asi ot ťich päťnác rokou, prechádzať.
Televízor uš sem-tam dakto mau, ale búu edon program a edon seriál, že Traja chlapi v chalupe. Ta mi zmo vera doma ňeseďeli. Na cesťe zmo sa šitkie polapali popot pazuchi a rosťáhli zmo sa po caléj cesťe. Ta já, Márta, Magda, Eva, edná Viera, druhá Viera, edná Maňa, druhá Maňa, Anča, Mila a ešťe aj väcerie. Ňeprídú mi uš na um druhie. A za namí paropci, ale ťí uš buli o kus starší. Darme išóu motor, ňeoctúpili zmo sa. Kobi zmo sa buli pochitaňie v polovici rospojili, ta bi nám ňebulo šťaslivo. Tak ako vrátá zmo sa calí šor presúvali zľava doprava a motor móhóu spokojňe préjsť. Šofer nám ešťe zakívau a mi zmo zas zatvorili cestu. Šes ťížďeň zmo sa šicá bicigľovali a choďili zmo po hrackej chodzak. Šofer na motore poškau, kim si ho fšimňemo. Dakoďi, koď búu mlaďí, ta sa aj pristaviu. Mi zmo nosili ešťe kračie „kraťasi“ ag ťerás. Calie nohi zmo vitršali, ale hruďe zmo mali skriťie. Taká móda froďi bula. Kažďí vešer, koď sa uš dalo, zmo choďili hrávať volébal na novú ulicu. Ftoďi tam búu len edon činžák. Starší mláďenci tam spravili rádnuo hrisko, ale prvo si museli poraďiť z husamí, koť kceli hrať. Maťere dakoďi aj sami obšisťili hrisko od husacincov. Kim zmo viďeli, ta labda lietala ponad našo hlavi. Koď zmo uš pošúli vlak na Štáciji, ta bulo našase isť domou.
F Muráňu zmo raďi choďili aj do kína. To buli šori na lístki! Na dakotor film sa dali kúpiť len po protekciji.
V leťe zmo ďievki chodili hrabať seno na Veľkú lúku a tam nás tak opálilo, šo zmo vešer mali horúšku. Mami nás natierali smetaňou, ale aj tak zmo ňeostáli doma. Ledvác sa nám ujšli lístki do kína. Búu film že Niekto to rád horúce. Nás vera tráslo, šo nás bars opálilo, ale vitrímali zmo aš do konca.
Šo nám dňes chibí? Mňe taňec! Pretancovali zmo calú mladosť, daktorí zmo sa vikrúcali aš do dôchotku. Visokie topanki, mini šaťi, natupírovaňie vlasi, namaľovanie oši, klipsne na ušoch atď. Tancovať zmo veďeli s taňečňej šickie tance. Na koncu búu próbabál. Ale aj mi zmo sa museli doušiť: šarleston, tvist aj letkis. Kažďimu daš chibí, mlaďím aj starim, ale šitko je f porátku, aj to, že kažďí sa musí zmoderňizovať. Aj veléj seďeť pri počítaču! -RS- "
Ondrej Doboš




























Veru, naše nárečia aj na Gemeri pomaly zanikajú. Akosi našej občianskej väčšine sa nechce držať toho, čo v minulosti ľudí z každej dediny charakterizovalo. Samozrejme, že to bola móda v podobe denného či sviatočného oblečenia, najmä ženského, výšiviek, reči, či ľudovej piesni. Niektorí súcejší ľudia si uvedomili už skôr, čo je pre náš región najcennejšie a robia čo môžu, aby nám to navždy neušlo. Zakladajú najmä spevácke, či tanečné súbory a v nich prezentujú to, čo som vyššie spomínal. Pekné je, že v obciach, kde si to môžu dovoliť vydávajú aj obecné noviny. A v nich nájde rubriky, kde čo to zo zachovaného, alebo menej známeho uverejňujú. Pre uchovanie všetko, čo z obce môžu. Vydávajú ich v podobe spomienok, rečňovaniek, ale aj slovníkov.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a