Dakodi do Štefana chodeli.
– Ale mi zmo málo chodeli už, to staršia chodeli, mi zmo zašnúli chodit, ale sä chlapci bili, ta potom zmo nahali.
– Ale jä som choďial!
– To zmo prišli na ťia prätki, no a chlapci, ta kceli toho kohúta piac. A to vibrali s té kúdeli kus len, lebo zmo mali ťiato konope, lebo... mi zmo najväc prädli ďiavšätá tiato – zrebe. No a vibrali a oni to poondäli s timato sadzämí. No a stanúli si gu dverom a pódali tak: „Visím!“ A už si vibrál kotrú ďiavku: „Pre koho visíš?“ Jä som sä volala Zuza a mnä Andro u Hélu samú pervú, tak pamätám: „Visím pre Zuzanku u Majärä!“
– Prišla gu tomu, šva volál: „Visím pre tú!“ a musela ho opcat.
– Ale potom jä som visäla, a kod som nekcela paropka volat si, ta som musela opcat tia sadzovo konope. Ale som si volala fše bratinca.
A to v nedelu búl „täcik“. Už sä neprädlo v nedelu, ta „täcik“ sä volál. To sä lem už opcávali ďiavki s paropcí!
(Poznámka „täcik“ = z maďarského slova „tetszik“ – páčiť sa. Podobný výraz sa užíva aj v susednej Rakovnici.)
– To tak bulo: ďiavka donesla koláš, takiato, a parobok pálenku. No a to zmo sä baveli, spiavali a pri tom zmo sä opcávali. A stískali.
– No a potom na Lucu, to už bula velká zábava.
– To už muzikanti hrali.
– To dakodi bulo veselos!
Udržiavajú sa ešte tieto zvyky v dedine?
– Ni, ani neprädú, krosná sú nám zakvašeňia f stodole, už ani netká nichto...
– Bol aj u vás zvyk vymýšľať rýmovačky viažuce sa k názvom dvorov?
– To zmo chodeli pás voli, no, ďiavšätá, aj chlapci, a to zmo tak: u Filó múr podmilo, u Jánošä konope mošä, u Majärä vinšli z rájä... A šakovia: u Sípárni Petro velé šati mární, u Hélu velé mlíni melú, a takiato zmo robeli komédije. A to nám préšól šäs. To zmo na každí dom vedeli dašva pódat: u Bandúrä s peci miši dúrä...
Je to pravda, pani Dobošová, že Váš starý otec sa živil zaujímavým remeslom?
– Maj starí otec chodeli do Maďarska studne kopat. Maj starí otec buli studnär. Oni nechodeli na baňu, lem studne kopali. A potom sä naušeli aj otec maj. Aj de kurín, v Rvažnave, tam sä zašnúlo samia pervia studna kopat. Aj jä som tam chodela s nima ešte tähat. No, f té hvarke dló je tá studna. To si mašte pozrút, že ši neprávda. Tam chodeli lem maj otec a Andor cigán. Jä som tähala (bo mnä do studni nepusteli) a mi tak povedali otec: „Viaš šva? Tam e šlovek f studni! Že nepustíš tú korbu,“ a barz krišäli na mnä, „bo bi si zabila toho šloveka!“ A kod som zarobela päcto koruni, ta mnä to bulo barz herdo!
V baníckych rodinách sa často varievali „baňíckia halúški“, ktoré obľubovali už i deti. Od klasických halušiek sa odlišovali najmä tým, že sa do nich nepridávala bryndza, ale
„... baňíckia buli halúški lem z grúlämí. To sä opstrúhali grúlki a položeli sä na rajníšku, tak nadrobno, a ťia grúlki sä museli rozvarit. S tima halúškí, už ak bulo uvareno, sä to rozmiašälo a vilälo sä mas, slanina, škvarki buli.“
– Bo dakodi maj otec chodeli na Károlku. Rano mat stanúli, skoro, o štverté alebo o treté, navareli ťiato halúški a otec sä najedli, aj mi deti už s nima, no a tak tajšli o päté, abi mohli na šiastú dojs na baňu. Alebo zas vareli halúški, ak prišli domó z baňi.
– To mali takia remänia tanistre (baníci), no a už žena narichtovala mliako póliter a slaninu – to každí den (bola) slanina na baňi, bo to sä bravi zabíjäli – a chlebík. A viate, mi deti zmo buli tri! Ta daráz nevareli halúški rano, ta vareli šír! Aj poliavku navareli lem zapraženú, abi sä najedli. A mi, deti, ta starí fše už nás tak pokúšäli, choci nebuli halúški: „Stará, viléj tú mas na ťia halúški!“ No a mi zmo deti poskákali, že halúški, s posteli, a to zmo nosi odúleli, bo poliavka. Odúleli zmo nosi!
Čo zaujímavé z Vašej mladosti Vám ešte utkvelo v pamäti, pani Dobošová?
– Na hvaru zmo chodeli kosit (na Plešiveckú planinu). Ta to zmo museli stanút po pólnoci, navarit a na hvaru nias i frištik aj obed. A jä som porodela ďavšä, v januáru, no a oni išli kosit (=ostatná rodina). Jä som nemohla is, bo cickalo ditä, no a mi jeho mat povedali: „Navaríš gule nám!“ A jä som nevedela ešte varit! Ale jä som sä pobrala kolo tich guloch, ta reku musím dákia navarit, už akia budú... Bo to ašin na Hámošové koseli. A jä som deti nahala spat a vinšla som na kraj, na hvaru, s tima gulämí. A oni už šekali mä tam (svekra), na kraju. A tak zas nazád domó, jä, a oni išli s tima gulämí...
Neučili ste sa variť ako dievča kvôli práci?
– (...) Mi mlaďia zmo lem chodeli do polä. A zmo sä neušeli tak varit! To ne tak ak teráz, že mlaďia sä ušä, ale mi zmo museli robit: ak sä koseli žätvi, ta to zmo podberali, hräbali, okopovali... Jä som musela is z ednó tetkó okopovat! Bo zmo mali gazdovstvo, no, dos hodňa. Ta, musela som jä chodit robit! A mama navareli skoro rano a dali mi bremäško a jä som s tim bremänom išla na polo, malá, a tak som robela, vera! To búl täškí život, ale veselí...
16.4.2010
len = ľan
lebo = alebo
kurín = bývalé hydinárske závody
v Rvažnave = informátorka vyslovila „v Róžňave“, ako je to dnes v obci už typickejšie, keďže však počas stretnutí použila aj starší výraz „Rvažnava“, nahradil som ho týmto slovom.
tam e (tam je) = spojenie bolo vyslovené bez vyslovenia hlásky „j“, túto tendenciu som si všimol aj v iných prípadoch – pri osobnom zámene, napr. hned ú (hneď ju).
Zápor „nie“ má tak ako na ostatnej Štítnickej doline podobu „ni“, v postavení pred niektorými slovnými druhmi (podst. menami, príd. menami, príslovkami, zámenami ap.) sa však na rozdiel od západnejších obcí používa viac tvar „ne“ (ale aj popri „ni“), teda: „najtro ni“, ale „ne vašä, ne tak ak teráz“ ap. Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam nazačiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia (užíva sa i tia), maťerä, ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, den. Ponechávam zapisovanie hlások ch, dz, dž. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátori: Ján Doboš, Zuzana Dobošová.
{gallery}obsah/bystre/foto{/gallery}
{jcomments on}

































Z rozprávania manželov Dobošovcov „u Čipkajky“, rodákov z Rožňavského Bystrého.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-