pondelok, 20 február 2012 17:44

Ďiškurc na chotárné medzi v reši revúcké Doporučený

Napísal(a) Ľudovít Barančok
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Pekne sú obrobenia zemišky medzi Revúcó a Revúškó, akoby z edniho chotára buli a edon gazda ich obrábel. „A ukezuje se, že aj dobrá úroda by bula, len toho ďižďa bulo a je málo,“ pódá zohnútá ženiška, v šiarnom oblešená, z moťikó v ruke na krompelisku. „Vara, koď nebude padať, šitká robota zbytošná bude a kelo se šlovek len naťentuší.“
„Dajbože dobrý den a pomáhaj a ši im treba na té úpeke kelo robiť,“ som se primlovil. „Treba ši netreba, celý život som na polu robila a to už mám velé rokó, bliši ku osemdesät. Mlaďí z mašinamí robotu rašé porobä, ale moťika je moťika, koď treba daš poobhŕneť. Mašinó nám aj suchia seno pozhrebívali, ale jä ešte hrablamí robotu dokonším. Tak som bula furt

zvyknútá. Horušosť vytrímem, hantúšok mám na hlave.“
Starý som už šlovek, ale na ťichto ešte staršich ľuďí z úctó hledím. Cenia im je každia steblo trávy, kažďí krompelík, zrnko a ši jeblško. Bo toto šitko se urodilo po ťežké robote. Robotní su to luďe a buli, šakovakim životom préšli, na robotu sú zvyknútí. „Netrebalo by im už ništ v tomto veku robiť a ni ešte v horušosti na polu, ale doma ich ťežko utrímať,“ pódá syn a vnuk. „Ak žeby se mohla robota na polu a na lúke bez nich porädne dokonšiť,  koby ich tam nebulo?“
Dva mesece nás velikia horušoste sužovali, lúky šerveneli, ak by tráva horela. Ale šva je zaujívavia, že aj vťéto kánikule čerešne peknia dozreli, lipoviho kvetu bulo bohato a páchnúl na ďeleko, aj hrozínok a šmínok bulo dosť, bars skoro na kopcoch dozreli borónice, orechy se ukezujú. Ale tá robotná stará ženiška pódali, že ak tam bude ďelé, už ništ nebude. Bo že  aj príroda vytríme, pokim vytríme. „Že šva se to z té suchotó robí rok šva rok, to je už na nevytrímania. Chlapi pódali, že toho roku je bude nám dva razy horúco. Po ednia, že slnko praží a po druhia, že šitko dražéje, život ťeší bude. Ešťeže aj tot trúnok, cigaretle, benzín. Len aby nám tot chlebík nedražel. Chlapi si pomažú, koď chcú piť a bagóšiť. Pódali, že na maďare budú na dohán chodiť, ak dakoďi po vojne, cigaretle šúleť, pípu kúriť, bagó zakladať a po ďíloch plúť. Staria lavóre že povyťehujú a pálenku páliť budú, ni len zo slívok, aj z tŕnok, pekne kvitli. Chto pil a kúril, piť aj kúriť bude. Oni že prédú ministrom šez rozum. Len nech tot chlebík nedražéje, bo šva s namí len bude. A že Pán Boh na nás takiato daš dopustil, takúto krivdu na staria roky. Kozy nás zachranujú, ak dakoďi, za prvé republiky. Pametám se dobre na tia chudobnia šesy, dobre se pametám. Ešťeže moťika, hrable a kozišky nám zostáli. Dág len prežijemo.“      
Bulo by o šom ešte ďiškurovať, ale robota stála, slnko pražilo, gu obedu se schylovalo. A tak som poďekoval za reš úprimnú a povinšoval dobriho zdravia dobrú úrodu. Len aby popadalo, myslel som si, aby ich robota nebula zbytošná. Ni velé treba ťimto luďom k spokojnosti, len uznať im, že su tu treba, ich dĺhý  život. A ešte daš. Skromnosť bula a je ich velkym bohactvom.
Ľudovít Barančok

{jcomments on}

Čítať 3594 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:13

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!