Kokava nad Rimavicou, v strednom Gemeri Sirk či Ratková, na hornom Gemeri plní funkciu centra folklórnych a ľudových tradícií rázovitá obec Rejdová. Dôvodov na tento titul je niekoľko: široká paleta ľudových zvykov, bohatý repertoár piesní – valaských, trávnic, ľúbostných, svadobných, regrútskych, ale i žartovných a mládeneckých, pozoruhodné tance, napr. známy rejdovský palicový tanec, bohatosť a farebnosť miestnych krojov, ktoré sa stali akýmsi najtypickejším reprezentantom gemerského kroja. Návštevníkov určite zaujme aj svojská architektúra obce prezentovaná niekoľkými tradičnými drevenicami a charakteristickou dvorovou zástavbou. Obyvatelia tejto podhorskej obce dbajú o zachovávanie tradičných ľudových remesiel, akými sú výroba paličkovanej čipky gemerského typu, bačovského riadu, šindľov, domáceho súkna, tkaných kobercov či šitie rejdovských krojov. Osobité čaro dodáva Rejdovej aj krásna príroda rozprestierajúca sa vôkol hrdej Stolice, najvyššieho vrchu Slovenského Rudohoria.
Medzi klenoty Rejdovej patrí nepochybne aj pozoruhodné rejdovské nárečie, ktoré je zmesou jedného z variantov „gemerčiny“ v oblasti Slanskej doliny a nárečí blízkeho Horehronia. V tomto dialekte možno nájsť množstvo zaujímavých slov a tvarov, ktoré neostanú u návštevníkov obce bez povšimnutia. Spomeňme napríklad charakteristické tvary, ako au, an či aude, ande, známe aj v najbližších susediacich obciach a na blízkom Horehroní (tvaru au či aude zodpovedá význam tu/tuhľa/sem, tvaru an význam tam, hen, pričom často fungujú aj ako predpony za účelom bližšieho určenia: Tušta deže ideš, Marin? Tušta idem ande. – Au f tich ďerach... [tuhľa v tých dierach] – Antot strik [tamten]). Pozornosť upútajú i slová ako ďouča, poľouka, borouka (dievča, polievka, borievka – plod), dakodi (dakedy), kotra (ktorá), šitko (všetko), hantušok (šatka) a mnoho iných.
Nasledujúce riadky tohto príspevku by som chcel venovať tým čitateľom, ktorí majú záujem bližšie sa oboznámiť s týmto nárečím. Rejdovské nárečie, spolu s ostatnými gemerskými nárečiami, spadá do juhovýchodnej časti stredoslovenských nárečí. Vzhľadom k jeho okrajovej polohe sa v ňom vyskytujú aj niektoré východoslovenské prvky, preto ho možno považovať za nárečie pomedzné, stredoslovensko-východoslovenské. Podobný pomedzný charakter majú okrem veľkej časti gemerských nárečí aj horehronské (severogemerské) nárečia (línia obcí Polomka – Vernár), východoliptovské nárečia (línia obcí Východná – Štrba) a susedné nárečia podtatranské (v okolí Šuňavy, Mengusoviec).
Zo stredoslovenských znakov rejdovského nárečia možno uviesť tvary podstatných mien typu domčok, stromčok, rumančok, genitív plurálu typu chlapou, kilou, žien, ovec, datív a lokál plurálu ženského rodu typu ženam, ženach, zachovávanie spoluhlások s, z (seno, zima), výskyt obojperného u v slovách ako brau, stau, ďouka, zachovávanie prípony -ou (s peknou ženou), výskyt spoluhlások d/t či ď/ť za východoslovenské dz/c (deti, dedina, ďakujem), výslovnosť predložiek v postavení pred osobnými zámenami bez uplatnenia znelostnej asimilácie, ako napr. s nami, so mnou, ale aj f nej, s neho a ďalšie znaky, na ktoré ešte poukážeme. Stredoslovakizmy možno nájsť aj v slovnej zásobe (viaceré z nich sú typické najmä pre juhovýchodnú časť týchto nárečí), napr. tučni (vsl. tlusti), hlaunica (vankúš), skala (vsl. kameň), nahat (vsl. zochabic), kuoža (vsl. skura) a ďalšie.
Vplyv východoslovenských nárečí sa prejavil najmä vo výraznom prízvuku na predposlednej slabike slova a v zániku kvantity: hovorí sa tu teda – na rozdiel od mnohých gemerských nárečí – „kratko“ (nemam, chodim). Krátka výslovnosť (ako aj uvedený prízvuk) však v prípade Rejdovej nie je zapríčinená priamym vplyvom Spiša, ale skôr prostredníctvom Horehronia, ktoré taktiež nemá kvantitu. Niet tu slabičného r, l, hovorí sa tu teda dluho, pouno, žouti, kerčma, štvertok, na gergu (dlho, plno, žltý, krčma, štvrtok, na krku). Za spisovné a je tu pravidelne o v tvaroch ako rokita, loket, rosocha. Východoslovenský vplyv treba vidieť aj v tvorení niektorých pádov podstatných mien, ako napr. lokál singuláru na kopcu, f plecu (ale aj f chotare, na košare), nominatív plurálu murare, maľare, či zmenu spisovného e ˃ o v slovách ako poľo, pleco, vajco a ďalšie znaky. Z východoslovenskej lexiky možno uviesť slová ako trimat (držať), bars (veľmi), pokriva (žihľava), zimni (studený), zapomnut/-et (zabudnúť) a iné.
Príslušnosť ku gemerským (či presnejšie východogemerským) nárečiam súvisí s výskytom viacerých znakov, predovšetkým však s gemerskou príponou -mo v 1. osobe plurálu slovies, hovorí sa tu teda chodimo, varimo, zmo (vyskytuje sa aj v ipeľských nárečiach, na Horehroní jej však niet), existenciou tvarov prídavných mien dobrieho/dobriemu (na sev. Horehroní dobroho, dobromu), tvarov singuláru príd. mien ako takie, visokie, maľe diťa (na Horehroní takuo, visokuo, maluo ďiťa). Súvislosti s Gemerom treba nachádzať aj v prevažne tvrdej výslovnosti spoluhlások d, t, n, l (napr. ale, nejde, deti), hoci sa v Rejdovej vyskytujú aj mäkké spoluhlásky, napr. ďakujem, ťaško, posťel, diťa, ľogat, a to zrejme vplyvom Horehronia s mäkkým nárečím. V Gemeri sa totiž vyskytuje viacero oblastí s tvrdou výslovnosťou (možno však nájsť aj oblasti s mäkkým nárečím), čo je zrejme zapríčinené vplyvom nemeckej baníckej kolonizácie regiónu v rámci jeho historického vývinu. Na uvedený jav mohla mať dosah aj valasko-rusínska kolonizácia oblasti.
Príslušnosť k východogemerskému dialektu vyjadruje aj výskyt dvojhlások ie, uo (viera, čierni, visokie, kuoň, stuol, ruoj), na rozdiel od stredogemerskej oblasti, kde nastala zmena ie ˃ ia (neviam), uo ˃ va (kvaň), no oproti ostatnému východnému Gemeru sú tu i tvary moj, pojdem, možem a častý je zánik dvojhlásky ie po ď, ť, ň, ľ, napr. mľeko, ťe, herďe. Pre väčšiu časť Gemera je typická aj zmena a ˃ e, ktorá sa v Rejdovej uplatnila v tvaroch ako mne, me, deset, dvacet, se (na Horehroní mňa, ma, ďesiať, sa; v Gemeri býva okrem e aj ä: mnä, mä, desät, sä). Osobné zámeno ten má podobu tot (tak aj v časti horehronských nárečí). Je tu ket, kebi, ale už o v tvaroch kodi, dakodi, ftodi ako v strednom Gemeri (tvary s o sú aj v Telgárte a v Šumiaci na Horehroní) a ďalšie znaky. Z gemerskej lexiky možno spomenúť slová ako kvaka (závin), hledidlo (zrkadlo), kamža (spodná biela sukňa), gagoriki (pôvodne cestovina do svadobnej polievky); z východogemerskej lexiky zuzaki (vianočné opekance), pencuraki (huby), ročka (vedro) a iné.
Výrazný je aj vplyv Horehronia (okolie Telgártu). Vplyvom týchto nárečí v Rejdovej niet typického gemerského krátkeho či dlhého ä, zato dvojhlásku ia, ktorá je na veľkej časti Gemera nahradená dlhým širokým ä (napr. pätok), tu možno započuť aj v slovách ako briada, siadnut, prasiata, bremia, porabiat. Na rozdiel od mnohých gemerských obcí sa tu zachováva spoluhláska č ako na Horehroní (mačka, čo, človek; inde prevažne maška, šlovek, šo/šva ap.). Podobnosť s nárečiami v okolí Telgártu sa prejavuje aj v tvaroch slovies typu mau, išou, robiu, v nominatíve/akuzatíve substantív typu zdravia, pieria, znameňa (Dau mi znameňa), v nominatíve plurálu typu takie/šitkie chlapi (inde takí chlapi) či v častom zániku dvojhlások po mäkkej spoluhláske, napr. choďa, maľar, ňesou. Z lexiky spoločnej s Horehroním, atypickej pre ostatný Gemer, možno uviesť slová ako rutit (na Horehroní ruťiť), ftekat (= utekať, z fťiekať/fťekať), heu (hibaj heu = sem) ap.
Špecifickým znakom rejdovského nárečia je výskyt obojperného u v postavení pred samohláskami (zvlášť pred a, o): kauoua, uoda, uacka, Pauo (= Paľo), ale aj neuiem (popri neznam), uidela ap. (v nárečových ukážkach ho zapisujem ako v, kvôli ľahšej zrozumiteľnosti textu).
Z okolitých obcí je rejdovskému nárečiu najbližšie nárečie Vyšnej Slanej, no pri pozornejšom skúmaní možno medzi oboma nárečiami nájsť niekoľko nezanedbateľných odlišností, tak v slovnej zásobe, ako aj v hláskosloví a tvarosloví. Hádam najtypickejší príklad: „Rejdovci“ rečuju, ale „Slanci“ už rospraviaju (vplyvom oblasti od Vlachova na juh, kde sa rosprávä), v Rejdovej sú ďoučata, ale v Slanej už ďoučeta. Tak ako Gemer zaujíma špecifické miesto na „križovatke“ jazykov a nárečí (rozprestiera sa na pomedzí stredného a východného Slovenska a jeho stredom v smere severojužnom prechádza aj hranica medzi slovenským a maďarským etnikom), rovnako aj v rámci samotného Gemera predstavuje Rejdová unikát, spájajúci východogemerskú jazykovú oblasť s horehronskou oblasťou.
Ukážky rejdovského nárečia:
Texty pochádzajú od najstarších nositeľov miestneho nárečia, narodených v rozmedzí rokov 1925 – 1944. Texty sú zapísané zjednodušenou transkripciou (o spôsobe zápisu viac v poznámkach pod textom).
Čo zmo museli spravit, abi strigi nechodili...
To zmo mali takie dreveňe stoli, zmo museli naškriabat zo štiroch rohou taki prach a to se dalo krave, abi porabiat neprišla striga. A jak zmo mutili zbienku, ta zmo dali nuož, abi neprišla striga. A ked se otelila krava, ta bochran dakomu dačo požičit. Bo to dakodi zmo si išli aj krušok chleba, aj pou chleba požičit ku susedovi, aj vajco, aj čo, ta bochran požičit, ftodi, ked se krava otelila. A ked bi dachto vam lebo buu vajco priňesou, ta ponad dach zmo do druhieho dvora ho rutili, bo že to vam porabiat prišou.
Čo som slišeu na posecke
– Našo chlapi išli past kravi. No bo mi zmo dve sestri za dvoma brati tu. A nevedeli si vihon založit, no tak si volali takieho starieho pasťera (aj pastira), se volali Macko, abi im tot vihon spravili. No a tot vihon se robiu do rajnici, šak (však)! Do keramikovej. – A tam davali fšelijakie bilini a zapalili a kadili. – Ale aj vajco od čiernej kuri. – Reťaz bula čez cestu a bula klatka. – Aj reťaz bula zakopana, ale aj to, čo bulo f tej keramike, f tej rajnici, viete? Aj to bulo zakopaňe. A teraz nesmeu nichto prejst (...), kim statok neprejde. Ale tu oni mali, našo chlapi, bratinca. A on, tot bratinec, museu už dačo vedet. Tak on mau už zabiťeho hada. A neprejšou čez tot vihon, kiade buu tot vihon založeni, ale možno šou niže dedini, s tim hadom, a zavesiu ho na jednoho kriaka, tam – dalej. Jak už ťe kravi prejšli čez tu reťaz a prišli ku tomu hadovi, tak si prectaute, že ta cala dedina krau, tam, de ja bivam, tak se vratila nazad, a tam taki mali most a šitko popadalo popod tot most. No, malokotra šla za cestou. Od toho hada se vratili nazad! Otodi je zabradľa (staršie ohrada) zelezňe, ale ftodi bulo dreveňe, viete? A lem po rokoch se vijavilo, že on hada zavesiu.
Aj mi zmo svekra mali, verte, že dotodi nepustili ouce do košara, kim svecenu vodu nemali, a viľali ju do toho korčka, čo se čierala zvarnica, a odlamali neviem kelo chvojok četini, to oni už vedeli, či sedem, či kelo, a tu četinu močili do tej vodi a teraz cali košar obehali s tou vodou, kropili fšiade. A ťe ovečki šli do toho košara a oni šitko kropili tou svecenou vodou. – Abi se trimali voviedne.
– Oca zmo zas mali, ked strihali ouce, tak šli ku každiemu košaru zaspievat pobožnu piesen: „Hospodin rači sam pastir muj biti“. No, tak tu piesen spievali, pri každom košare, štiri košare buli. A za to im dau každi gazda autak herst vouni. No a potem oni natkali si postavu s toho.
Rejdouskie mena
Ta tu lem Jano; Jano, Andro, Ďuro, Mišo. Aj Pavo buu, jak už mali viac chlapcou. A potem ženi buli lem Marina, Zuzana, Žofka, Hana a Jula. To de mali už pet ďovok. No ale Žofka ešče bula treta, a už Hana bula štverta. A Jula bula, a to bulo najkrajšie meno, bula pokona už. Tu ani ňeto Juli. Už umreli dve Juli, a už teraz ňeto Juli.
Koma vartaš
Vartaš vartovau, no, dedinu čez noc, no a každu hodinu trubiu, kelo hodin. A teraz ho videu jeden, jako kumoter buu, že on ziau mu aj drevo. Bo, praudaže, ked on išou po dedine, ta jedno poleno si tam ziau, druhie poleno si tam ziau, to nichto ani neobačiu a čez den mau dost dreva doma. A teraz kumoter v noci videu a on kriči na neho: „Koma! Ta vi vartujete a kradnete!“ A vartaš mu vola: „Éj, koma, koma! A vi spite a vidite!“
Slovník:
četina – čečina, ihličie
čierat – načierať (tekutinu)
koma – kmotor
neobačiu – nezbadal, nespozoroval
pokona – ostatná
vartaš – nočný strážnik
Vysvetlivky k textu:
Text je zapísaný zjednodušenou transkripciou. Znelostnú asimiláciu uplatňujem len pri písaní predložiek – keďže môže mať svoje špecifiká, napr. s nich, f nej – a tiež na začiatku a vnútri slov (zo starim ocom, ftodi, ťaškie, ale už nazad, pet ďovok, jak už ťe, ked som ap. namiesto reálne vysloveného nazat, pe~ďovok, jag uš ťe, ke~com). Používam jednotné zapisovanie vokálu i (ribi, biva, po tich). Mäkká výslovnosť je vždy označená mäkčeňom (ťe, zelezňe, zabiťeho), v ostatných prípadoch je výslovnosť tvrdá.
Mgr. Gabriel Rožai
Použitá literatúra:
HORÁK, G. 1965. Nárečie Horehronia. In: Slovenský národopis, 13. Bratislava, 1965, s. 235 – 285.
KRAJČOVIČ, R. 1988. Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : SPN, 1988.
344 s.
ROŽAI, G. 2011. Hovorená podoba nárečia v obci Rejdová. [Bakalárska práca]. Banská Bystrica : PFUMB, 2011. 49 s.
STANISLAV, J. 1958. Dejiny spisovného jazyka. I. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. 632 s.
{jcomments on}
































Zaspievam vam ja piesničku f čistej rejdoučine,
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-