Dobšinským nárečím: Šalenstvo na zimu - PUKASLIK Doporučený
Napísal(a) Alan Dolog
Stavim se, že velo mladych dobšinčanoch dneska už nezna, čo to pukaslik. A v inym mestu som take slovo any nečul. A any neznam, či na pukaslik existuje spisovne slovo.
Dobre, nebudem vas napinat jak hozentragle!
Ket sme buli male dety, ta zimy nebuli take slabe, jak teraz! Ket marzlo, ta tak, že aj strehy praskali. Zamarzlo šitko. Dobšinsky potok bul jedno krivolake klzisko! No a ftedy začlo pukaslikove šalenstvo. Fto mal doma stare gvintaky, mal vyhrato. Fto nemal, musel si zohnat, ket chcel mat pukaslik a hrat se na preteky dolu Pišlom. Tam bula najlepša draha. Dalo sa pukaslikovat aj na inych kopcoch, no dolu Pišlom to nemalo hybu! To
No, ta fto chcel mat pukaslik, ta musel mat par gvintakoch. To buli take stare korčule, čo se takym gvintom – sverakom prišrobovali na baganče. To zas buli take pevne topanky z pravej koži, čo se nosili v zime, aj v lete. No inakše sme po vojne nemali. Aj tote stali 60 korun. To buli dakedy penezy! Za dvacetpet halere zme si kupili grulicuker a cmulali pol dna! Ne, jak teraz! Vyvališ velke penezy a maš pol igelitky somarinoch! Taku hodnotu nema any euro!
Ale nazat ku pukasliku. Bulo treba ešči najst dajaku dobru široku desku, na nu nabit zo spodku ešči dva take, čo se na ne potom prišrobovali gvintaky a pukaslik bul hotovy. Tote, čo se im chcelo, ta ešči nabili dopredku palicu – akože držjaky a ja som si pribil ešči taky maly vankuš, aby som nemal taku modru ... no, jak se to povie slušne: bonce. Dachtore si nabili do zadku aj operadlo. To už bul luxus! A ešťi luxusnejše buli „kurble. To se vylepšil pukaslik tretu korčulu dopredu a stotu se kerovalo.
Drahu pre pukaslik sme si jak dety vybudovali sami. Bulo treba v noci polevat, voda bula blizko v četerny a sneh dolu kopcom bulo treba ujazdyt zo sankami, aj lyžami do hlatka, aby nenatrasalo. No aj tak dakde buly radne bubny, kde šmaralo jak fras. A ket bula draha hotova, ta začala zabava. Zme se vyšaleli! To bulo jak na boboch a tota poradna ryhlost ! Len kerovat na tym bulo dost težke. Trebalo to znat! Dakedy zme už do školy prišli s pukaslikami, skryli zme si ich a potom, ket bolo po škole, ta zme išli pod Pišel. Hlavne, ket zme buli poobede f škole. Tašky zme pošmarali pri hodynarovi (dakemu aj primarzla dakedy – to bula sranda!) a hybaj hore na kopec. Pekne do radu, aby nejšli naraz vecej, bo tak bulo vecej urazoch. A jeden za druhym zme sedali na pukasliky, ulapili zo spodku a z velkym krikom zme se spustili dolu kopcom. No zazrak, že zme to prežili! Jój, ta dakedy nebulo telo autoch, jak teraz! Brzdyli zme až na križovatke na Zimnej ulici. Ket išli ženy z kostela ta se museli mat napozore, ket nechceli se prekoprcnut ponad pukaslikara! To bula taka zabava, že se ešči teraz smejem na tym! Jáj, to bulo inakše šalenstvo, jak teraz! Ket som minule videl defčeta se hrat na luke Zlatu branu....kukal som na to, jak vyjašeny! Dneska dety zasednu pri počitačoch a rodyče by nijakemu nedovolili ist robit preteky na dajaky kopec. Ta de! A ešči tak, že by se vratyl s vybitym zubom, abo ...ani nedospominam!
Velke čudo, že zme si pokrutky nadobro neodbili! Hlavne ftedy, ket zme se, jak take glupe spuštali polapane do jedneho vlaku a potym nas to vytraslo a rozšmaralo po calym svahu. To zme se kulikali z velkym smehom, ale dakedy aj s plačom!
No a potym, ket zme prišli mokre domu, z teplakoch nam cencule viseli (a čo myslite, f čim zme hodyli do školy v zime??? Jasne že f teplakoch lem popanštene mali dakus dačo lepše), dafto mal zlomeny zub, dafto harču na čele...to buli neprijemne otazky od rodyčoch! A tote mudre reči: že zo školy rovno domu!!! Vet ony-rodyče ket buli male dety ta ani do školy možno nehodyli. Skady mohli znat, či zme nebuli po škole?! Ta ne???
Alad Dolog
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-