bula suchá, bez sňehu. Bula to porádná fúra. S koňíkou len tak ťeklo do Predňéj Huori. Potom sa išlo na Hutu a do Javoriňi. To je tiež veľkí kopec, ale z božou pomocou sa dostáli hore a koňíkom  dali oďichnúť. Potom sa pobrali  ďaléj a prídú na Pustuo Poľo. Tam buli zviknútí dávať koňom obrok a napojiť smädňie koňíki. A tu sa susedou oťec obzrú a viďá velikí kaštieľ – kávehauz, v kotrom muzika bars pekně hrala. Otěc povedajú: - Tuš ale, chlapše, kodi těnto kávehauz postavili? Ve to tu ňebulo, koď zmo tu naostatok buli! Pomo si daš vipiť na zohráťa! Koňe sa pošim nažrú.
Ta sused s otcom aj vojšli dnuká. Muzika v kažďej chiži, zlaťie poháre a šicko bulo zo zlata. A tu šo neviďá! Cigán, šo pred ťíždňom umreu, hrá na cimbale. Aj sa ho spítali, že šo tam robí. A Cigáň im povedau: - Ve šo já, ale vi šo tu robíťe? Sanujem vás, gazda, buli sťe gu mňe dobrí. Fše stě mi dali slaňiňi, krompeľóu, múki... Já vám už len zjavím pravdu o tomto kašťieľu. O hoďinu sa toto šitko prepadňe. To len mi, čertove, mámo zábavu. Najecťe sa, napiťe a uťekajťe het.
A tak aj mojí suseďi urobili, ale ocovi ňedali pokoj ťie zlaťie poháre, ta vopchali dva do rukáva. Vinšli von a hňeť pošúli veľkí hrmot. A tu kávehauz ňit, len veľkí smrat. Aňi kobi horeli konskie kopitá. Oťec vopchali ruku do rukáva na kabaňici a namesto zlaťich pohárov viťáhli konskie kopitá. Ftoďi už uverili, že na akom bále to buli.“
Mgr. Ružena Svoreňová
{jcomments on}