na polu zabezpešovali, statok chovali, dakotrí až bars skromne žili. Bulo to koncom trecéťich a v šťiricéťich rokoch, koď bula aj druhá svetová vojna a koď v ťichto rokoch mala Revúca okolo 1560 duší a 420 domó. Robiť se muselo, aby se dalo žiť, aj bez toho zlaťiho dna. Z ťich rokó nám vpameťi zostáli ťíto remeslníci v Revúci: Dobrý chlebík piakli Július Antalík a Ludevit Ordziak, z dobre namleťé múky v mlyne Štefanom a Antonom Kiňom. K chlebíku a krompelom mesa se žédalo a to se rúbalo na tvrdom kláťe u Ludevíta Ivana, Jána Šramku a Ludevíta Krála. Dobria koláše se pekli v cukrárni u Záhoru. Pódali zmo, že luďí a domó bulo málo, ale stavelo se a daš aj oprávelo a dobrí remeselníci buli v ťéto robote murári: Ján, Štefan, Ludevít Sušila, Ladislav Urbán, ťesári: Károlyovci, Pavel Lenko, Štefan Veiskopf, klempéri: Jozef a Ladislav Bíro, Jozef Danko, zámošníci: Ján Chalupka, Vojtech Gál, Ján Skalský, stoléri: Ludevít Čech, Ondrej Čajko, Ludevít Šegúl, Pavel Čech, Ladislav Gajdoš, maléri: Ondrej Haluška, Pavel Lenko ml., Ondrej Vešeléni, kachlérom búl pán Hrnčiar. Na nákovu v Maši bil kováč Ján Kubus, kolárom búl Ludevít Antalík a Ján Benko, ďebnárom Štefan Hinduliak, hoďinárom Štefan Pavlínyi a kominérom František Valentínyi. Kože vyrábel Július Antalík, remene Ludvít Gál, kožuchy Matej Krajec. Nesmiamo zabudnúť na krajčírky a krajčíró: Máriu Čechovú, Margitu Trajmárovú, Máriu Blahovú, Júliusa Šegúla, Štefana Kuncíra, Ludovíta Trajmára, ani na obuvníkó, ako buli: Ludevít Ferdinandy, Ján Šudrlák a Ludevít Mikuš. Fotografistom búl Július Novakovič, kaderníškó Elena Vágnerová, holičmi Alexander Drenka, Anton Pavlíček a Vojtech Vágner.
Na ťia šesy v ni tak velké Revúci a kelo remeslníkó bulo. Na dakoho zmo možno aj zabudli, bo od ftodďi velé rokó ubehlo, ale zabudnúť zmo nechceli. Nech nám prebášé. A buli aj takí, šva šikovnia ruky mali, ale remeslom se neživili, druhú robotu mali, z kotré žili. Treba ešťe ráz pódať, že remeslo malo aj v ťich šesoch zlaťia dno, len toho zlata bulo bars máliško. Koncom šťiricéťich rokó remeselníci se potraťili, remeslo nahať museli – taký prišól zákon – kažďí si hledal robotu, kde mohól. A to bula velká škoda, bo utrpeli lude, majstri aj remeslá.
Zo spomienok E. Gajdošovej
zapísal: Ľudoví Barančok
{jcomments on}
streda, 22 september 2010 15:02
Revúckym nárečím: Remeslo že má zlaťia dno Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Tak se zvyklo medzi luďmi pódať, že remeslo má zlaťia dno. Ale aby bulo dno zlaťia, musí mať šlovek rozum a aj zlaťia ruky. Vážímo si dobrých majstró a vážili si aj dakoďi, koď dobrú robotu odvedli, bo sú nám treba, v núdzi nám pomažú. Za dobrú robotu raďi zaplaťímo a ešťe aj poďekujemo.
Dnes je velé remesial, bo je roboťi šakovaké, ale dakoďi život búl ednoduchší. Mené bulo remesial, mené bulo treba remeselníkó. Ale buli, statošne si robotu odvedli, robili v šesoch ťežkých, chudobných, koď nebulo za robotu ani šim zaplatiť a koď aj v obchodoch na bvarg kupovali. Bulo aj tak, že zlaťia remeslo nevynášelo a remeslníci si poživen
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-