pondelok, 25 júl 2011 18:42
Revúckym nárečím: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“ Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančk
Poľovníctvo má svoje odborné názvoslovie, ale má aj svoju osobitnú reč a tiež poľovnícku „latinu“, ktorou sa hovorí na poľovačkách, najmä po nich, keď prípitkom na úspech nie je konca-kraja. Pozdrav Lovu zdar zneje po celý čas a časom narastá pri kamarátskom posedení i zveličovanie úspechu. Poľovníckych tradícií, zvykov a obyčají pri výkone poľovníctva je až-až a sú zaujímavé, originálne, úsmevné, ako aj tá reč pri poslednom hone. Odborné názvoslovie je na celom Slovensku jednotné, ale nedá sa zabrániť, aby jednotlivé oblasti aj v poľovníctve mali svoje výrazy v reči, v nárečí a aj tú „latinu“. A majú ich i poľovníci v Revúcej a na okolí. Nazrime aspoň málo do nich:
Poľovníci, polovníci, jágri, ale aj pytläci, rapšici, kotrí zákony polovníckia nedotrimujú, našiarno polujú, velkia škoďi narobä. – Polovaška, slávnostná je spološná polovaška ku koncu roka. – Flinta, flinťiška, karabína, manlicherka, gver, mauzerka, šőnauer, brkounica, duplóka, flóbertka, to sú šitko pušky. – Lauf (hlaveň), fojtáš, fujtáš (náplň do náboja), patron, patrontáška, ruksak a v nom ťeji z lipoviho kvetu rumík a ši slivoviška, aby nám zima nebula, nvaž, nožíšok.
Pri horárni zmo se stretli. Aj furman búl poruke. Vábnišky zmo mali zo sebó. Aj psó. Šlóg (rúbanisko), úboš (strmá stráň). Honci a psi dúrili zver. Stáli zmo na štanďe (stanovišti). Pytläci nastavili klepce a flinťi si skryli do bútleviho stromu. Pes kunu labó vytrhnúl z ďiari. Akia ležovisko je tu, istotne se tu daďe medveď pretrimuje. To je vlšecí šlek (stopa). Huckali psa, že ulab ho. Choťe len chlapi róno za nosom, diriguje vedúcí polovašky. Šus (výstrel), na dva šusy ho trefil a na edon šus medveďa skolil, van je dobrý strelec, ak namiarí, tak aj trefí. Obrovský jelen se dló šlógom trepal, róno na kamaráta, ale tod od strachu ni na jelena durknúl, ale do gaťí a bulo po polovaške.
Šva pódali dakoďi známý revúcký polovník Árvai: „Koď tot maj šőnauer zareve, len tak ťia hvary zaplašú“. Ruja jeleňov – revaška. Jeleň – jelen, jelenica, jelenecina. Srnec – roháš, srna, srnše, srnecina. Zajac – zajec, zajäc, zaješisko, zajecina, zaješinec. Diviak – ďivák, ďivék, dživák, dživäk, ďivá svina. Divina - ďivecina. Ďivá maška. Líška – liška, lišäk, lišecí chvast. Mačka myšiarka – myšärka. Veverica – mókuška. Jastrab – jestreb. Myšiak hôrny – myšäk. Tetrov hôlny – ťetró. Sluka – šnep. Jež – trnovia prase. Krt – zimória. Úžovka – úžoka. Lúčny koník – skoška. Komár – súňog. Červený mravec – šervený mravec. Smrďí ani tchor. Kukučka – kukuk, zaťíchnúl ani kukuk po Jáne. Sojka je ak policajt, koď zaskreší, celá hvara se má na pozore. – Buli zmo vešer na postriažke (postriežka), ništ zmo nevideli, len súňogy nás dohrýzli.
Skúsení polovníci pódajú, že koď se iďe na polovašku, treba rano skoré ženu opášiť. A že bude šťestia. Chlapi, pravda je. Lovu zdar.
Ľudovít Barančok
Zverejnené v
Nárečie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-