Ak sä dakodi po järmokoch chodelo
Po järmokoch zmo chodeli, vera, namojdušu! Jä trímala voli, otec tajšli pomedzi statki. „Kod príde dáki kupec, ta telo a telo zacen,“ mi povedali. „A jä idem,“ pódá, „akia ceni sú,“ póda, „pomedzi statki.“ Potom mi takí velikánskí naranč donesli, jój, ešte aj dnes ho pamätám! To dakodi de, ta to bulo barz veliká vzácnos! – A na pešo chodeli až hín do Jälšävi! Na järmok. Alebo do Dopšiné. – Do Košicoch! – No, a zo statkamí! – Jä som velé razi bula z ocom na järmoku, zo statkí, aj kravu kupovali, aj predávali, aj bíki. Aj viaš, de buli otec na järmoku? F Putnoku! – A jä som bula pre kravu už ťiaž z ocom, bo bulo treba jú ako pohánät, takia ď(i)avšä: na Malé Slavoške! – A mi zmo ráz šikovali s Krásné Horki z ocom, tak zmo jú pásli tävon po šancoch. – A jä som išla na Hron už, no, som šoférovala, a krava sä nekúpela, nevibrali otec, pingálku chceli, barz. A prišla mla na Dopšinskom kopcu, ale taká, luďe, šva ste mohli krájät! Jä nevidela niš! A otec mi volajú: „Zuza, ved si pouťiaraj to sklo na tom motoru!“ „Ta jä mažem, reku, uťiarat,“ bo oni na zatku sedäli, „kod to, reku, mla!“ – A ženi chodeli na järmok na kapustu. A tävon bremäná vlekli! Ďune, kapustu. – F sobotu mat nám tajšli. – A jä ich fše išla šekat do Hrabini!
Šva sä stálo na Nižnich lúkoch
Joj bože, len ráz sä pamätám, báči u tuló* prišli do nás, voli buli f chliave, ale chlapi nebuli: „Ta, Zuska, ta len hibaj dovias seno!“ Jä, reku, ak jä vaz nakladem, perví raz som vaz kládla! Tu na Nižňia lúki. To búrka išla taká! A chlapi buli na baňi! Ťiato – bugáre len tak hrízli! No ta pravdaže, voli nechceli stát! To telo bugáre buli na nich ak poraza! Ta jä nabok nakládla vaz! Bo to kod ti stojä rovno voli, ta vedlä tich voloch vidíš postredok. Bo už ak si zakriješ léše, ta už nevidíš, de vikladáš, na kotrú stranu kelo. Ta psó hambó zmo, luďe dobrí, prišli, bo tam taká porazená cesta bula, šez tú Volácha zahradu, a potok ťiakól tam, a skali... – Potok bulo treba prejs. – No ta potom som prišla pred Rakadó a odrazu tak zhurklo, ešte pod Rakadójom, šitko na edon bok! Caló dedinó, ak zmo išli, ta tak nám visälo. Jä len tak terpla, reku, kobi len da(j)ak vitrímalo, kim prídemo domó! Bo zmo zapásali s pavuzom, no ale šva s toho, kod na edon bok bulo nakladeňia. Ta ale lem na dvore, už tam kus viši ak chodeli, ta tam zhurklo to šitko.
_______________
* Báči u tuĺó = bo, viate, spološňia dvori buli. A tí nižní, šva bívali oproti sebä, tak tí buli u tuló a mi zmo buli u tuhor.
Na prätkoch
A buli prätki a prišli kohúta piac paropci. Viťähli tot len (ľan) s kuželi a na palicu pokruťeli a do pecinki štúreli (pecinka, to je naspotku, šva padá popel dló). Kohúta pekli. A každí zaplúl a štúreli do popla. A to sä tot popel obondäl okolo toho. A potom: „Täcik, nemtäcik?“ (Že ši sä mu páší tá ďiavka.) A kod pódal, že nemtäcik, ta toho kohúta musial opcat, toho poploviho, šva búl tam f pecinke. Takto išól za dvere a: „Visím, visím, pre koho?“ Povedál mäno (dievky). A tá ho musela is opcat. Poopcávali sä a išla ho vimenit, a kod van visäl, zas visäla ona: „Visím, visím, pre Jana!“ Kotor sä jé pášial alebo jemu kotrá sä pášela. Ale daedná nechcela is, sä hambela, no tak jé dali toho kohúta opcat. Aj toto zaspiavali, že:
U Lorkové na rohu
visí žaba za nohu.
Chto s té žabi otkúsi,
tú Mariju vzät musí.
A tot Andro otkúsial
a tú Mariju vzät musial.
Jä takia ďiavšä bula, malia, a pod oblokom buli títo paropci. A vi ste tam ši prätki, ši šva ste robeli, jä to už neviam, lem ak som spiavala, že:
Pod obločkom viskakuje,
štiri groše ukäzuje,
štiri groše, paprika,
ši mä rada Marika.
Rada, rada, nerada,
ti si starí, jä mladá.
Nó, ta to niš takia prätki, ale kod bulo štatárijum! A mi chodeli na prätki! Nebulo slebodno nikomu is po dedine. A jä taká bula fše smelá. Najväc zmo chodeli do Brädášä gu Zuze. Ťój, tam sä to odohrávalo takia fšelijakia. A už zmo si obloki z duchnamí pozakrívali a tak zmo. Ale zmo museli dávat pozor, ak zmo išli domó, bo abi nás búl dachto zhaltovál, ta hotovo!
A zo strachotí! Hej, na prätki sä zo strachotí chodelo! Poobliakali sä (dvä, trä alebo aj štirä) na ednich prätkoch na strachoti a pochodeli po druhich prätkoch, bo to po väc domoch takto sä prädlo. Prätková chižä bula!
Slovník:
bugáre – ovady
hrenok – hrniec (od slova „hrnok“)
chibaj – iba
léše (sing. léš) – žŕdky podopierajúce rebriny na voze
mla – hmla
naranč – pomaranč
pavuz – žrď na upevnenie nákladu sena, snopov ap. na voze
strachoti – strašidlá, maškary
štatárijum – stanné právo
täcik – z maďarského slova „tetszik“ = páčiť sa (tak aj v Rožňavskom Bystrom)
vaz – voz
zhaltovat - zastaviť
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (vyskytuje sa i tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok. Zapísané v roku 2009.
Text a foto:
Gabriel Rožai
{gallery}kultura/narecie/2{/gallery}
{jcomments on}































(Z humorných i dramatických spomienok M. Hlaváčovej, H. Hlaváčovej a Z. Birkovej, rodáčok z gemerskej obce Rakovnica.)
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-