Maďari ako klin medzi ních vrazili, hore Šajavou a Hornádom, rozlúčili ich natoľko, že gemerskí Slováci napotom už s pobratimci Malorusmi viac temer ani do styku neprišli; naproti tomu ale Slováci šarišskí, abaujskí a zemplínski od Gemercov odtrhnutí, s Poliakmi a Malorusmi do najbližšieho styku prišli, a keď potom ešte v rozličnej dobe, zvlášte po tatárskom spustošení cez priesmyky Karpatov prichodili väčšie i menšie roje pobratimcov poľských a maloruských, ktorí sa medzi nimi usadili a v jedno pomiešali, utvorili zvláštne nárečie šárišsko-zemplínske, ktoré p. Záborský vôbec sotácskym menuje. Pri tom všetkom najdeš v Gemeri tie isté národné piesne, porekadlá, detinské hry, povery, obyčaje, ba i tie isté mená ovocných druhov jabĺk a hrušiek, a podobné maličkosti, ako vo vzdialenom a odtrhnutom od nás Šariši a Zemplíne, na znak toho, že sme pred tisícročím boli spolu jedon nerozdielny národ, jedna reč, a dá Bôh i zostaneme.“

(Úryvok z práce - Samo Tomášik: Pamätnosti Gemersko-Malohontské)

{jcomments on}