Málo je takých stránok v našom Gemeri, ktoré sa snažia udržiavať bývalú reč našich predkov, ktorú my teraz nazývame nárečím. A keďže ide o Gemer, tak zvykneme dodať aj - gemerským nárečím. Ono je navyše o to zaujímavejšie, že takmer každá obec v Gemeri sa vyznačovala svojou originánou rečou. Už naši starší slávni učení rodáci, ako napr. Samo Tomášik a jemu podobní, dali na známosť, že čo dolina, to na Gemeri reč iná. Dodnes majú pravdu, aj keď náš jazykový klenot je zanášaný spisovnou slovenčinou. Aj keď ona je úradnou rečou a učia sa pomocou nej v školách, nikomu sa nebráni, aby reč svojich predkov udržiaval svojim spôsobom aj dnes.Nápomocné sú v tomto smere naše dedinské folklórne skupiny, či súbory, ktoré hodne čerpajú z priečinku starých otcov i materí. Aj tie webové stránky, ktoré k tomu takisto prispievajú treba len vysoko oceniť a ostatných povybudzovať aby sa nehanbili za nárečie, ale tak, ako jeden z našich zberateľov ľudovej piesne na strednom, či hornom Gemeri, ktorým bol Ondrej Herich, stále pripomínať aj jeho slová: "Ši sťe doma f Sirku, ši dagďe vo sveťe, nehambiťe sä za našva "švakanva", ši ho ešťe viaťe?" Aj takému účelu slúži naša stránka Maj Gemer, aby aj ona najmä mladšej generácii priblížila to, čo staršia už sama udržať môže len ťažko. Vybral som si dnes úryvok článku Muránskym nárečím z Muránskych novín, ktorý napísala pani Ružena Svoreňová. Tak si ho prečítajte v originálnom muránskom nárečí.
"Jozef ot Ardáka furtom naspomli bašíkovi ot Mrdeka, že šo majú zašať rosprávať. Furt ich podpichli: „Nože, Martin, povec, ag to bulo s ťim hadom!“
„Pri Káčorovom bulo narúbanuo klátou. Furmanšili zmo. Bulo leto. Zaprahau som hňeť po pounoci, reku príďem na svitaňu. Tam popasem stašatá a do obedu zvezem klátou. Poobede som mau v Chajlúkách ešťe kus trávi strhnúť. Naľáu som si do bodňiški pálenki bunďi. Na kiho čerta voďi, v Rázavom adaj voďi dosť. Ďeže ju buďem z domu vlášiť. Za Škvarku som si sadnúu na vos. Podriemkujem Suchim dolom, Brestovou. Voli išli samie. Cestu znali naspamäť. Mohli zmo bicť za tom vršku za Roštiepenou. Chibaj ráz, volki sekli, sklbli do boku. Aňi hnúť ďálej! Strhnúu som sa. Tma aňi v rohu, na koňec nosa si ňeviďíš. Zakričím na volki, ale sa aňi ňehli. Šože je to tam za propašňík?
Zíďem z voza. Príďem pret statki, zas len ňišt ňeviďím. Zapáliu som švábelku, zasvieťím na cestu, šo to reku za skaza. A tu ťi šez cestu hrada. Zväv som sekeru z voza, reku pretňem ju. Zatňem do ťéj hraďi. Pobadau som daš mäkuo.
Adaj si žárná? Len tu ťi pod cestou dašo spísklo ag na píšťalke.
Kukňem bliši a to ti ukrutnuo haďisko leželo šez cestu. A keľo ho ešťe bulo f buráňu pod cestou!
(Úryvok z článku Muránske nárečie uverejnenom v Muránskych novinách č.5/2015)
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-