ktorí sa začali venovať nejakej činnosti aj v zrelšom veku. S nástupom internetu sa ani nie v tak dávnej dobe objavili aj rôzne literárne stránky, kde sa dali nájsť aj možnosti

publikovania, tak som sa zapojila najprv nesmelo a anonymne tiež. Keď sa objavilo pár ohlasov od niektorých ľudí, že prečo nevydám zbierku, tak som si jedného dňa povedala – prečo nie? Nie je ľahké „vyjsť s kožou na trh“ a už vôbec nie s poéziou, ktorá nepatrí práve ku komerčným artiklom alebo k bežnému čítaniu väčšiny ľudí. Čiastočne som si aj sama chcela dokázať, že zvládnem aj niečo také, ako vydať svoju zbierku. Tak prišla na svet prvotina Básnenie. Hoci by som v nej dnes už mnoho vecí zmenila, neľutujem nič, bola na svoju dobu a môj level poznania a skúseností adekvátna. A aby samotnej zbierke nebolo smutno, dostala ešte ďalších dvoch „súrodencov“, ďalšie dve poetické knižky. Najviac spokojná som s tým, že pri realizácii spomínaných zbierok som spoznala virtuálne aj osobne mnoho zaujímavých ľudí aj nových priateľov či „kolegov“ z tejto oblasti.

• Malý záujem o poéziu najmä mladých čitateľov u nás by mohol znamenať aj pre Vás istú prestávku. Alebo ste našli v niekom podporu ďalej tvoriť?

Tvoriť poéziu pre dospelých som neprestala, len prišiel čas ubrať sa aj trochu iným smerom. Kde-tu som v ostatných rokoch publikovala aj rôzne „hravé“ veci (napr. niekoľkokrát v literárnom časopise RAK kaligramy – obrázkové básničky alebo v internetovom časopise Ilegalit foto-haiku. Aj na základe týchto „aktivít“ som dostala od pani riaditeľky vydavateľstva Príroda – Táni Pastorkovej - ponuku skúsiť napísať básničky pre deti. Bola to pre mňa zaujímavá výzva, ako sa povie, zavŕtal sa mi chrobák do hlavy, pretože nie som ani pedagogická pracovníčka, ani nič podobné, čiže nemala som ani nejaké nadštandardné kontakty s deťmi a samej by mi asi ani nenapadlo začať sa venovať tvorbe pre deti. Možno aj práve preto som to skúsila. Ako bonus mám aj to, že tiež sa venujem hudbe a rytmus či rýmy v textoch sú mi odjakživa blízke. Boli to príjemné chvíle, preniesť sa do vlastného detstva, pozrieť sa na veci pohľadom dieťaťa a písať v tom duchu. Každý bol raz dieťaťom, niektorí na to dávno zabudli, ja našťastie – ani nie. Prvým „kritikom“ detských básničiek bol vždy môj syn, ktorému som čítala, čo som napísala. Keď sa pri tom usmieval, vedela som, že asi to bude dobré. Nakoniec to vypálilo tak, že už v prvom polroku 2013 vyšli vo vydavateľstve Príroda, vďaka ich ozaj veľkej podpore, dve knihy pre deti – Prečo lienky nosia podkolienky, ktorú pôsobivo ilustrovala Katarína Ilkovičová a Veselá abeceda s ilustráciami Jána Vrabca. Okrem toho ma čakala ďalšia pracná, ale veľmi krásna práca – zostaviť knihu riekaniek, hádaniek, bájok, rozprávok a básničiek, na ktorej sa podieľali okrem mňa ďalšie autorky: Alica Náhliková, Martina Dobríková, Maria Vrška a Eva Hetényiová-Okáli. Vznikla z toho 200 stranová „Moja najmilšia knižka“. Verím, že deti si v nej nájdu „to svoje“, lebo je to naozaj veľmi pestrá kniha s krásnymi ilustráciami Daniely Ondreičkovej.
Prvýkrát som vyskúšala aj preklad prózy, z češtiny do slovenčiny – a na pultoch slovenských kníhkupectiev má svoje miesto tiež zaujímavá kniha pre deti od 8 rokov - Modrý Papľuh od Miloša Kratochvíla (pôvodný názov Modrý Poťouch).
Všetky štyri spomínané knihy sa dajú objednať aj na stránkach vydavateľstva www.priroda.sk .

• Nedávno ste spomínali, že bývate stálym návštevníkom Knižného veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe a naposledy v novembri m. r. ste na tomto podujatí už boli v inom postavení. Čo sa vlastne stalo a čo to pre Vás znamenalo?

Je to pravda, každý rok sa veľmi rada zúčastňujem ako návštevník knižného veľtrhu Bibliotéka. Okrem množstva rozličných sprievodných programov so „živými“ spisovateľmi tam človek môže nájsť mnoho zaujímavých kníh, noviniek, knihy so zľavami v stánkoch rôznych vydavateľov a postretávať známych zo všetkých kútov Slovenska, sadnúť si na kávičku, podebatovať. Za tri či štyri dni, koľko trvá Bibliotéka, prichádzajú do Incheby tisícky návštevníkov. Minulý rok, v rámci prezentácií kníh z vydavateľstva Príroda, sa uskutočnil aj sprievodný program, kde bola beseda o knižke Prečo lienky nosia podkolienky a tiež bola predstavená aj Moja najmilšia knižka, preto moja účasť bola prvýkrát aj iného charakteru, ako iba v roli návštevníčky, bolo potrebné trošku aj predstaviť tieto nové knihy. Podujatia sa zúčastnili prevažne deti, ktoré pani redaktorky z Prírody aktívne zapojili do programu, deti kreslili, hrali divadlo, spievali, recitovali, hádali hádanky – a dostali aj sladké odmeny. Bolo to milé a rýchlo všetko ubehlo, počiatočná tréma sa veľmi skoro vytratila.

• Štyri knižky, ktoré vyšli v jednom roku, zrejme predstavujú pre Vás výnimočne vynaložené úsilie. Bude jeho dôsledkom teraz obdobie naberania síl i tém, alebo máte pri svojom prvom autorskom desaťročí niečo pre čitateľa prekvapujúco pripravené?

Keď človek niečo robí s radosťou a nadšením, tak sa to nedá veľmi považovať za námahu, iste, všetko chce svoj čas, aj snahu, aj neustále sa niečomu učiť, nech je výsledok čo najlepší. Želala by som si, aby klasická kniha nezaostala za výdobytkami dnešnej modernej techniky, počítačmi, rôznymi elektronickými hrami a hračkami, ale aby deti vždy radi siahali aj po knižke, ktorá im urobí radosť a spríjemní ich chvíle, aby v detských knihách našli pekné obrázky, inšpirácie, či rozvíjali si svoju vlastnú fantáziu a tvorivosť. Aby, keď raz budú dospelí, vedeli si napríklad aj spomenúť, akú knižku mali radi a aby tiež viedli svoje deti k čítaniu.
A u mňa čo bude? Ťažko je dopredu hovoriť konkrétne, môžem povedať akurát to, že v tvorbe pokračujem. Čo a kedy najbližšie vyjde – dám vedieť.

Otázky položil a pani Ivone Ďuričovej za odpovede ďakuje Ondrej Doboš