ktorí sa začali venovať nejakej činnosti aj v zrelšom veku. S nástupom internetu sa ani nie v tak dávnej dobe objavili aj rôzne literárne stránky, kde sa dali nájsť aj možnosti
publikovania, tak som sa zapojila najprv nesmelo a anonymne tiež. Keď sa objavilo pár ohlasov od niektorých ľudí, že prečo nevydám zbierku, tak som si jedného dňa povedala – prečo nie? Nie je ľahké „vyjsť s kožou na trh“ a už vôbec nie s poéziou, ktorá nepatrí práve ku komerčným artiklom alebo k bežnému čítaniu väčšiny ľudí. Čiastočne som si aj sama chcela dokázať, že zvládnem aj niečo také, ako vydať svoju zbierku. Tak prišla na svet prvotina Básnenie. Hoci by som v nej dnes už mnoho vecí zmenila, neľutujem nič, bola na svoju dobu a môj level poznania a skúseností adekvátna. A aby samotnej zbierke nebolo smutno, dostala ešte ďalších dvoch „súrodencov“, ďalšie dve poetické knižky. Najviac spokojná som s tým, že pri realizácii spomínaných zbierok som spoznala virtuálne aj osobne mnoho zaujímavých ľudí aj nových priateľov či „kolegov“ z tejto oblasti.
• Malý záujem o poéziu najmä mladých čitateľov u nás by mohol znamenať aj pre Vás istú prestávku. Alebo ste našli v niekom podporu ďalej tvoriť?
Tvoriť poéziu pre dospelých som neprestala, len prišiel čas ubrať sa aj trochu iným smerom. Kde-tu som v ostatných rokoch publikovala aj rôzne „hravé“ veci (napr. niekoľkokrát v literárnom časopise RAK kaligramy – obrázkové básničky alebo v internetovom časopise Ilegalit foto-haiku. Aj na základe týchto „aktivít“ som dostala od pani riaditeľky vydavateľstva Príroda – Táni Pastorkovej - ponuku skúsiť napísať
básničky pre deti. Bola to pre mňa zaujímavá výzva, ako sa povie, zavŕtal sa mi chrobák do hlavy, pretože nie som ani pedagogická pracovníčka, ani nič podobné, čiže nemala som ani nejaké nadštandardné kontakty s deťmi a samej by mi asi ani nenapadlo začať sa venovať tvorbe pre deti. Možno aj práve preto som to skúsila. Ako bonus mám aj to, že tiež sa venujem hudbe a rytmus či rýmy v textoch sú mi odjakživa blízke. Boli to príjemné chvíle, preniesť sa do vlastného detstva, pozrieť sa na veci pohľadom dieťaťa a písať v tom duchu. Každý bol raz dieťaťom, niektorí na to dávno zabudli, ja našťastie – ani nie. Prvým „kritikom“ detských básničiek bol vždy môj syn, ktorému som čítala, čo som napísala. Keď sa pri tom usmieval, vedela som, že asi to bude dobré. Nakoniec to vypálilo tak, že už v prvom polroku 2013 vyšli vo vydavateľstve Príroda, vďaka ich ozaj veľkej podpore, dve knihy pre deti – Prečo lienky nosia podkolienky, ktorú pôsobivo
ilustrovala Katarína Ilkovičová a Veselá abeceda s ilustráciami Jána Vrabca. Okrem toho ma čakala ďalšia pracná, ale veľmi krásna práca – zostaviť knihu riekaniek, hádaniek, bájok, rozprávok a básničiek, na ktorej sa podieľali okrem mňa ďalšie autorky: Alica Náhliková, Martina Dobríková, Maria Vrška a Eva Hetényiová-Okáli. Vznikla z toho 200 stranová „Moja najmilšia knižka“. Verím, že deti si v nej nájdu „to svoje“, lebo je to naozaj veľmi pestrá kniha s krásnymi ilustráciami Daniely Ondreičkovej.
Prvýkrát som vyskúšala aj preklad prózy, z češtiny do slovenčiny – a na pultoch slovenských kníhkupectiev má svoje miesto tiež zaujímavá kniha pre deti od 8 rokov - Modrý Papľuh od Miloša Kratochvíla (pôvodný názov Modrý Poťouch).
Všetky štyri spomínané knihy sa dajú objednať aj na stránkach vydavateľstva www.priroda.sk .
• Nedávno ste spomínali, že bývate stálym návštevníkom Knižného veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe a naposledy v novembri m. r. ste na tomto podujatí už boli v inom postavení. Čo sa vlastne stalo a čo to pre Vás znamenalo?
Je to pravda, každý rok sa veľmi rada zúčastňujem ako návštevník knižného veľtrhu Bibliotéka. Okrem množstva rozličných sprievodných programov so „živými“ spisovateľmi tam človek môže nájsť mnoho zaujímavých kníh, noviniek, knihy so zľavami v stánkoch rôznych vydavateľov a postretávať známych zo všetkých kútov Slovenska,
sadnúť si na kávičku, podebatovať. Za tri či štyri dni, koľko trvá Bibliotéka, prichádzajú do Incheby tisícky návštevníkov. Minulý rok, v rámci prezentácií kníh z vydavateľstva Príroda, sa uskutočnil aj sprievodný program, kde bola beseda o knižke Prečo lienky nosia podkolienky a tiež bola predstavená aj Moja najmilšia knižka, preto moja účasť bola prvýkrát aj iného charakteru, ako iba v roli návštevníčky, bolo potrebné trošku aj predstaviť tieto nové knihy. Podujatia sa zúčastnili prevažne deti, ktoré pani redaktorky z Prírody aktívne zapojili do programu, deti kreslili, hrali divadlo, spievali, recitovali, hádali hádanky – a dostali aj sladké odmeny. Bolo to milé a rýchlo všetko ubehlo, počiatočná tréma sa veľmi skoro vytratila.
• Štyri knižky, ktoré vyšli v jednom roku, zrejme predstavujú pre Vás výnimočne vynaložené úsilie. Bude jeho dôsledkom teraz obdobie naberania síl i tém, alebo máte pri svojom prvom autorskom desaťročí niečo pre čitateľa prekvapujúco pripravené?
Keď človek niečo robí s radosťou a nadšením, tak sa to nedá veľmi považovať za námahu, iste, všetko chce svoj čas, aj snahu, aj neustále sa niečomu učiť, nech je výsledok čo najlepší. Želala by som si, aby klasická kniha nezaostala za výdobytkami dnešnej modernej techniky, počítačmi, rôznymi elektronickými hrami a hračkami, ale aby deti vždy radi siahali aj po knižke, ktorá im urobí radosť a spríjemní ich chvíle, aby v detských knihách našli pekné obrázky, inšpirácie, či rozvíjali si svoju vlastnú fantáziu a tvorivosť. Aby, keď raz budú dospelí, vedeli si napríklad aj spomenúť, akú knižku mali radi a aby tiež viedli svoje deti k čítaniu.
A u mňa čo bude? Ťažko je dopredu hovoriť konkrétne, môžem povedať akurát to, že v tvorbe pokračujem. Čo a kedy najbližšie vyjde – dám vedieť.
Otázky položil a pani Ivone Ďuričovej za odpovede ďakuje Ondrej Doboš
































Naša krajanka Ivona Ďuričová je už síce zrelou ženou a matkou, ale iba pred pár rokmi nesmelo začala tvoriť svoje prvé básne. Svojou prvotinou Básnenie sa v roku 2007 predstavila najmä dospelému čitateľovi. Pozitívny ohlas na jej vydané básne ju povzbudili k ďalšiemu stvárneniu myšlienok uhladených do veršov, a tak vyšla jej ďalšia zbierka básní Zápisky z-vodných znamení. Zakrátko po nej potešila milovníkov ľúbostnej poézie jej tretia knižka s už smelším názvom Eromantické láskovníky. Tri zbierky (všetky podpísané pseudonymom Yvone du Rich) v takom krátkom slede je pre neznámeho autora pekné sústo, čo je dostatočným dôvodom nielen na vzdanie úctivej poklony, ale tiež na položenie niekoľkých otázok Ivone Ďuričovej:
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.