ktorí sa začali venovať nejakej činnosti aj v zrelšom veku. S nástupom internetu sa ani nie v tak dávnej dobe objavili aj rôzne literárne stránky, kde sa dali nájsť aj možnosti
publikovania, tak som sa zapojila najprv nesmelo a anonymne tiež. Keď sa objavilo pár ohlasov od niektorých ľudí, že prečo nevydám zbierku, tak som si jedného dňa povedala – prečo nie? Nie je ľahké „vyjsť s kožou na trh“ a už vôbec nie s poéziou, ktorá nepatrí práve ku komerčným artiklom alebo k bežnému čítaniu väčšiny ľudí. Čiastočne som si aj sama chcela dokázať, že zvládnem aj niečo také, ako vydať svoju zbierku. Tak prišla na svet prvotina Básnenie. Hoci by som v nej dnes už mnoho vecí zmenila, neľutujem nič, bola na svoju dobu a môj level poznania a skúseností adekvátna. A aby samotnej zbierke nebolo smutno, dostala ešte ďalších dvoch „súrodencov“, ďalšie dve poetické knižky. Najviac spokojná som s tým, že pri realizácii spomínaných zbierok som spoznala virtuálne aj osobne mnoho zaujímavých ľudí aj nových priateľov či „kolegov“ z tejto oblasti.
• Malý záujem o poéziu najmä mladých čitateľov u nás by mohol znamenať aj pre Vás istú prestávku. Alebo ste našli v niekom podporu ďalej tvoriť?
Tvoriť poéziu pre dospelých som neprestala, len prišiel čas ubrať sa aj trochu iným smerom. Kde-tu som v ostatných rokoch publikovala aj rôzne „hravé“ veci (napr. niekoľkokrát v literárnom časopise RAK kaligramy – obrázkové básničky alebo v internetovom časopise Ilegalit foto-haiku. Aj na základe týchto „aktivít“ som dostala od pani riaditeľky vydavateľstva Príroda – Táni Pastorkovej - ponuku skúsiť napísať
básničky pre deti. Bola to pre mňa zaujímavá výzva, ako sa povie, zavŕtal sa mi chrobák do hlavy, pretože nie som ani pedagogická pracovníčka, ani nič podobné, čiže nemala som ani nejaké nadštandardné kontakty s deťmi a samej by mi asi ani nenapadlo začať sa venovať tvorbe pre deti. Možno aj práve preto som to skúsila. Ako bonus mám aj to, že tiež sa venujem hudbe a rytmus či rýmy v textoch sú mi odjakživa blízke. Boli to príjemné chvíle, preniesť sa do vlastného detstva, pozrieť sa na veci pohľadom dieťaťa a písať v tom duchu. Každý bol raz dieťaťom, niektorí na to dávno zabudli, ja našťastie – ani nie. Prvým „kritikom“ detských básničiek bol vždy môj syn, ktorému som čítala, čo som napísala. Keď sa pri tom usmieval, vedela som, že asi to bude dobré. Nakoniec to vypálilo tak, že už v prvom polroku 2013 vyšli vo vydavateľstve Príroda, vďaka ich ozaj veľkej podpore, dve knihy pre deti – Prečo lienky nosia podkolienky, ktorú pôsobivo
ilustrovala Katarína Ilkovičová a Veselá abeceda s ilustráciami Jána Vrabca. Okrem toho ma čakala ďalšia pracná, ale veľmi krásna práca – zostaviť knihu riekaniek, hádaniek, bájok, rozprávok a básničiek, na ktorej sa podieľali okrem mňa ďalšie autorky: Alica Náhliková, Martina Dobríková, Maria Vrška a Eva Hetényiová-Okáli. Vznikla z toho 200 stranová „Moja najmilšia knižka“. Verím, že deti si v nej nájdu „to svoje“, lebo je to naozaj veľmi pestrá kniha s krásnymi ilustráciami Daniely Ondreičkovej.
Prvýkrát som vyskúšala aj preklad prózy, z češtiny do slovenčiny – a na pultoch slovenských kníhkupectiev má svoje miesto tiež zaujímavá kniha pre deti od 8 rokov - Modrý Papľuh od Miloša Kratochvíla (pôvodný názov Modrý Poťouch).
Všetky štyri spomínané knihy sa dajú objednať aj na stránkach vydavateľstva www.priroda.sk .
• Nedávno ste spomínali, že bývate stálym návštevníkom Knižného veľtrhu Bibliotéka v bratislavskej Inchebe a naposledy v novembri m. r. ste na tomto podujatí už boli v inom postavení. Čo sa vlastne stalo a čo to pre Vás znamenalo?
Je to pravda, každý rok sa veľmi rada zúčastňujem ako návštevník knižného veľtrhu Bibliotéka. Okrem množstva rozličných sprievodných programov so „živými“ spisovateľmi tam človek môže nájsť mnoho zaujímavých kníh, noviniek, knihy so zľavami v stánkoch rôznych vydavateľov a postretávať známych zo všetkých kútov Slovenska,
sadnúť si na kávičku, podebatovať. Za tri či štyri dni, koľko trvá Bibliotéka, prichádzajú do Incheby tisícky návštevníkov. Minulý rok, v rámci prezentácií kníh z vydavateľstva Príroda, sa uskutočnil aj sprievodný program, kde bola beseda o knižke Prečo lienky nosia podkolienky a tiež bola predstavená aj Moja najmilšia knižka, preto moja účasť bola prvýkrát aj iného charakteru, ako iba v roli návštevníčky, bolo potrebné trošku aj predstaviť tieto nové knihy. Podujatia sa zúčastnili prevažne deti, ktoré pani redaktorky z Prírody aktívne zapojili do programu, deti kreslili, hrali divadlo, spievali, recitovali, hádali hádanky – a dostali aj sladké odmeny. Bolo to milé a rýchlo všetko ubehlo, počiatočná tréma sa veľmi skoro vytratila.
• Štyri knižky, ktoré vyšli v jednom roku, zrejme predstavujú pre Vás výnimočne vynaložené úsilie. Bude jeho dôsledkom teraz obdobie naberania síl i tém, alebo máte pri svojom prvom autorskom desaťročí niečo pre čitateľa prekvapujúco pripravené?
Keď človek niečo robí s radosťou a nadšením, tak sa to nedá veľmi považovať za námahu, iste, všetko chce svoj čas, aj snahu, aj neustále sa niečomu učiť, nech je výsledok čo najlepší. Želala by som si, aby klasická kniha nezaostala za výdobytkami dnešnej modernej techniky, počítačmi, rôznymi elektronickými hrami a hračkami, ale aby deti vždy radi siahali aj po knižke, ktorá im urobí radosť a spríjemní ich chvíle, aby v detských knihách našli pekné obrázky, inšpirácie, či rozvíjali si svoju vlastnú fantáziu a tvorivosť. Aby, keď raz budú dospelí, vedeli si napríklad aj spomenúť, akú knižku mali radi a aby tiež viedli svoje deti k čítaniu.
A u mňa čo bude? Ťažko je dopredu hovoriť konkrétne, môžem povedať akurát to, že v tvorbe pokračujem. Čo a kedy najbližšie vyjde – dám vedieť.
Otázky položil a pani Ivone Ďuričovej za odpovede ďakuje Ondrej Doboš

































Naša krajanka Ivona Ďuričová je už síce zrelou ženou a matkou, ale iba pred pár rokmi nesmelo začala tvoriť svoje prvé básne. Svojou prvotinou Básnenie sa v roku 2007 predstavila najmä dospelému čitateľovi. Pozitívny ohlas na jej vydané básne ju povzbudili k ďalšiemu stvárneniu myšlienok uhladených do veršov, a tak vyšla jej ďalšia zbierka básní Zápisky z-vodných znamení. Zakrátko po nej potešila milovníkov ľúbostnej poézie jej tretia knižka s už smelším názvom Eromantické láskovníky. Tri zbierky (všetky podpísané pseudonymom Yvone du Rich) v takom krátkom slede je pre neznámeho autora pekné sústo, čo je dostatočným dôvodom nielen na vzdanie úctivej poklony, ale tiež na položenie niekoľkých otázok Ivone Ďuričovej:
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a