nadporučíka Danilenka - Chovanca, zúčastnil sa bojov v okolí Štubnianskych Teplíc, Čepčína, Turčianskej Belej, Liptovskej Belej, Liptovskej Revúcej a Starých Hôr.
„V bojoch s fašistami som sa dostal do zajatia. Odvliekli ma do Nemecka. Po skončení vojny som sa odtiaľ po veľkých útrapách, na kosť vychudnutý, ale šťastný, vrátil domov 5. júna 1945,“ uvádza vo svojom životopise O. Palacko a dodáva: „Život, ten mierový, mi pripadal taký krásny, že som si ho túžil vyspievať. Aj to sa mi podarilo. Ako člen speváckeho súboru Lúčnice a neskôr Vojenského umeleckého súboru som spieval o mieri, o mladosti.“ Jeho vojenská dráha začala v roku1951 vo Vojenskom umeleckom súbore, vymenovaním do dôstojníckej hodnosti poručík. Následne pôsobil v ZKD Martin v hodnosti nadporučíka.
V rokoch 1963 až 1969 pracoval na KVS v Bratislave. V roku 1970 sa stal tajomníkom Rady obrany hlavného mesta SSR. Zároveň absolvoval aj štúdium Vojenskej politickej akadémie. Na svoju protifašistickú činnosti O. Palacko nadviazal ako člen Predsedníctva Mestského výboru SZPB. Súčasťou jeho aktivít sa stalo organizačné zabezpečovanie celomestských akcií pri významných výročiach. Ondrej Palacko bol odborným poradcom pri nakrúcaní viacerých filmov s vojnovou a odbojovou tematikou. Napríklad: Kapitán Dabač (Na fotografii je O. Palacko pri nakrúcaní filmu s jeho hlavným protagonistom L. Chudíkom.), Prerušená pieseň v gruzínsko-slovenskej koprodukcii, Jánošík, Smrť sa volá Engelchen, Bíla obloha, Kapitán Dabač, 1959 – spolupracovník, Pieseň o sivom holubovi, 1961 – odborná spolupráca, Predjarie, 1961 – vojenský poradca, Prerušená pieseň, 1960 – pyrotechnik, Stopy na Sitne, 1968 – odborná spolupráca, Jánošik, Bílá obloha, Smrť sa volá Engelchen, Predjarie, Jakubko, a iné.
A.P.
picasa_albumid=6038132936375041537





























Ondrej Palacko (13. 10. 1928 –13. 12. 1998). Narodil sa v rodine lesníka v Kobeliarove (v okrese Rožňava). „Keď sa u nás v horárni na Muráni začali vo februári 1944 tajne stretávať partizáni, od prvých chvíľ som si povedal, že musím odísť s nimi. Otec ma spočiatku odhováral, sestry a mamka, pochopiteľne, nesmeli o ničom vedieť. Nakoniec súhlasil a tak som v jeden septembrový deň polotajne odišiel z domu." Záslužná činnosť Ondreja Palacka bola ocenená množstvo štátnych i zväzových vyznamenaní, pamätných medailí a odznakov: Za službu vlasti, Za zásluhy o obranu vlasti, Za zásluhy o výstavbu, Pamätná medaila p rezidenta ČSSR (k 20. výročiu SNP), Čestná 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a