mnohými pocitmi potrebnými pre rast človeka a civilizácie. Už dnes vieme, že umelcova tvorba pretrvá pre jej imanentnú silu veky.
Hovorí sa mu aj to, že je maliar slovenských desaťročí. Prezentuje ho komorná a monumentálna maľba, kresba i knižná ilustrácia. Jeho obrazy vždy nanovo objavujú ľudské figúry. Práve cez ne sa vyjadruje, uvažuje, tlmočí a modeluje nekonečnú atmosféru existencie, ktorú výnimočné umenie dokáže zachytiť ako odtlačky histórie. A natrvalo. Človek, jeho pevný tvar a symbol. Jasná štruktúra, monumentálny výraz a vnútorný život obrazu. S týmito výrazovými predpokladmi začínal a pretransformované múdrosťou a poznaním ich spracúva dodnes. Tieto vety som si požičal od Ľuboslava Mozu, ktorý ich použil v článku uverejnenom v Listoch č. 6 pred dvomi rokmi. 

Prečo som si ho vybral na stránky Maj Gemer? Nuž, nielen preto, čo je o ňom spomenuté v úvode. Tiež preto, že ako Tisovän žijúci v Bratislave rád spomína na svoje rodisko a neoddeľuje sa od neho ani v tomto veku. Treba vyzdvihnúť, že je to človek nášho naturelu a vie, čo sa patrí. Keď sa jeho rodáci v Bratislave chceli preukázať svojou súdržnosťou k rodisku, pridal sa k nim aj on, a dokonca prispel aj autorsky - pekným logom (znakom) Spolku rodákov a priateľov mesta Tisovec. Prispel i vlastnými spomienkami na časy, keď v tomto meste vyrastal, aby tak obohatil Almanach spomienok na Tisovec (2012) o svoje literárne majstrovstvo. Keďže som vybral jeho spomienky na uverejnenie na stránku Maj Gemer, považoval som za potrebné aspoň v krátkosti napísať, kto je Rudolf Krivoš a poukázať na to, čím si vyslúžil také významné miesto v našej kultúre i v živote.
K udeleniu vysokého štátneho vyznamenania Rudolfovi Krivošovi blahoželá aj stránka Maj Gemer a želá majstrovi do ďalších dní veľa tvorivých síl a oduševnenia.

SPOMIENKY RUDA KRIVOŠA NA TISOVEC

Taký je fyzikálny zákon gravitácie, ovláda celú prírodu. Aj vodu aj ľudí. Voda vyvrie kdesi vo vrchoch pramienkami, steká po brehoch jarkami, spája sa do potokov, potoky do riek a tie končia v moriach. Tak aj ľudia. Rodia sa niekde na lazoch, v malých dedinkách, schádzajú sa do miest, za vedomosťami, za poznaním, za sebarealizáciou.
Málokedy sa vracajú, lebo hore prúdom sa ťažko pláva. Kód návratu majú v sebe iba lososy a tie pri návrate hynú.
Deti mojej generácie sa nenarodili v anonymnom a sterilnom prostredí pôrodníc, kde neznáme sestričky rozvážajú deti na vozíkoch ako bochníky chleba. Rodili sme sa doma, a tak prvé a najprimárnejšie vnímanie bolo spojené s tvárami najbližších, mamy, otca, starých rodičov, v prostredí, v ktorom sme potom prežívali detstvo a mladosť.
Neviem, do akej miery to poznačí človeka na celý život, ale iste to má vplyv na vznik pocitu a zmyslu pre rodinu, domov a akéhosi zakorenenia. Naši často spomínali, že keď mama dojčila, mal som mesiac, sama sa rozprávala so starou mamou, ja som pustil prsník a vymenil som ho za údenú klobásu, ktorú práve mama držala v ruke. Doteraz mám rád domácu klobásu – vonia mi domovom.
V našom detstve nebolo televízorov, počítačov ani mobilov a tak sme boli oslobodení od týchto požieračov času.
Čas bol aj na pomoc rodičom. Nikomu z nás nebolo potrebné vysvetľovať, že keď nenakálame dreva, nebude teplo, ani variť sa nebude, keď nenanosíme vody, nebude čo piť, ani v čom sa umývať. Väčšinou som chodieval na pumpu do Hanesov, ale radšej som mal studňu u Zajacov, mali tam krásnu hlbokú, z kameňov vymurovanú, s dreveným, okovaným vedrom na dlhej reťazi. Na umývanie bolo potrebné nanosiť mäkkú vodu z Losinca. Pomôcť na poli pri zemiakoch, aj pri žatve zbierať obilie a viazať do snopov povrieslami. Skrútiť povrieslo nie je také jednoduché. Vyžaduje fortieľ aj cvik a vie poriadne dopichať ruky. V záhrade pri kosení a sušení sena, pohrabaní do petrencov, ktoré sa potom sťahovali na rudašoch alebo hrabliach dolu strminou, kde sa robila kopa, aby mohli Kickovi synovia Paľo a Maco pozvážať seno do šopy, z ktorej sa potom celú zimu zhadzovalo do carku v chlieve. Paľo s Macom boli silní, hlavne Paľo mal sily za troch a keď im koníky nevládali ťahať do Muránskej, zapriahli sa sami a fúru vytiahli. Akí boli mocní oni dvaja, také mali chatrné koníky.
Na jeseň sa oberalo ovocie v záhradách, aj maliny, borovnice a brusnice v bánoch. Na brusnice sme chodievali väčšinou na Tŕstie, borovníc bolo najviac pod Fabovou hoľou a malín bolo všade po okolí dosť.
Nemôžem obísť šport. Nepamätám si v Tisovci obézne dieťa alebo mladého človeka. Bola hanba nešportovať. Snaha o fyzickú zdatnosť, aspoň sa mi zdá, bola oveľa viac prioritná, ako teraz. Od detských hier na blšky, skrývačky, po všelijaké druhy zápasenia a úbehy (preteky v behu), až po hru pigou, čo bol asi 15 cm dlhý a 3 – 4 centimetre hrubý kolík, na oboch koncoch zahrotený. Piga sa položila na zem a na zastrúhaný koniec sa udrelo kampáčom, asi meter dlhým drúčikom tak, aby piga rotujúc vyletela do vzduchu a bolo ju treba trafť v letku tak, aby zaletela čo najďalej. Hrali proti sebe družstvá a pravidlá mi vzdialene pripomínali americký bejzbol.
S futbalom sa začínalo s handrovými loptami vyrobými zo starých ponožiek, a keďže sme si ich šili sami, guľatý tvar pripomínali iba vzdialene. Skôr sa podobali urastenému zemiaku. Niektorí z nás boli majstri a dokázali ich napchať do tvrda, že sa dokonca odrážali od zeme. Na gumenú loptu peniaze neboli a cez vojnu ich aj tak nebolo dostať. Hralo sa na každej rovnej lúčke, my sme mali najradšej lúčku pri kostole, lebo sme ju mali po ceste do školy, takže sme prichádzali domov takú hodinu po skončení vyučovania, ak nás mamy nerozohnali skôr.
Možno si len starecká pamäť so mnou zahráva, ale zimy bývali za môjho detstva akési spoľahlivejšie a viac rešpektovali kalendár. Sneh sa udržal až do začiatku marca – so zárukou. Na okolitých vŕškoch určite, takže z Tisovčanov sa na tri mesiace stal národ lyžiarov. Lyžoval skoro každý, na drevených lyžiach, ktoré vyrábal môj strýko Gusto Krivoš, sám dobrý lyžiar. A povedal by som priekopník tohto športu. Vlek bol neznámy pojem, takže bolo treba dráhu poctivo prešliapať a po každom zjazde znovu vystúpiť na vrch.
Aj ľadu bolo dosť. Niekedy potoky zamrzli po celej dĺžke toku, takže sa dalo prejsť na korčuliach ako po tobogane. Najlepší ľad býval Pod Zlámancami, kde príroda vytvorila ľadovú plochu dosť veľkú, aby sa nej dal hrať hokej. Nie síce na kanadských korčuliach, ale na takých, ktoré sa prišraubávali „gvintami“ na obyčajné baganče. Hokejky sa dali nahradiť vhodne tvarovanými a pristrúhanými konármi a puk plechovou škatuľkou od šmolpasty.
Rómovia v Tisovci nikdy nežili. Pod Krivou bola osada s 60 – 80 obyvateľmi. Vyskytovali sa len dve mená – Mušukovci a Oláhovci. Symbióza s nimi sa vyvinula počas stáročí do nepísaných zákonov. Mali svojho vajdu, za môjho detstva ním bol Gusto Cigán. Neviem, čím sa živili, asi ich živil Tisovec. Mali kapelu, ktorá hrávala na zábavách na Šťavici. Nemávali veľa detí, asi si vedeli porátať, koľko by ich uživili, aspoň ja si nepamätám, že by som s niektorým z nich chodil do školy. Asi rodinné prídavky – ak vôbec pred vojnou a po vojne nejaké boli – neboli tak stimulujúce ako u dnešných Rómov. Ich vynaliezavosť v spôsobe obživy bola obdivuhodná, rovnako ich informačná služba. Vždy vedeli u koho a kedy je zakálačka, kto sa žení a vydáva a u koho sú krstiny. Na všetky sviatky chodili po vinšovaní, niekedy aj s muzikou, vedeli, kedy sú ľudské dlane viac otvorené ako inokedy. Neštítili sa špinavej roboty, chodili po domoch opytovať sa: „Pani veľkomožná, netreba im vyčistiť budar?“ Všetci bieli boli pre nich páni veľkomožní bez rozdielu veku a budar – budoár bola drevená latrína na dvore. Bohvie odkiaľ tú francúzsku terminológiu zobrali. Spomínam si na jednu humornú epizódu. Rozprával mi ju Gusto Krivoš, vtedajší richtár. Stretol vajdu, bolo to na začiatku Slovenského štátu, a spytuje sa ho ako sa má. Vajda Gusto Cigán na to: „Jaj gríza, gríza (kríza) pán veľkomožný, od kody smo samostatní aj cigáni musia robiť.“
Vari aj ľudia v sebe majú zakódovaný syndróm alebo inštinkt sťahovavých vtákov. Keď sa cítia ohrození, hľadajú istoty, ktoré pociťovali v detstve v rodisku, u rodičov a blízkych. Pamätám sa, keď sa schyľovalo k Povstaniu, mnohí Tisovčania sa začali vracať z väčších miest a hlavne z Bratislavy, kam sa predtým odsťahovali za robotou, alebo na štúdiá.
Ja som prežil takúto traumu v roku 1968, keď ma vylúčili zo Zväzu výtvarných umelcov, s obvinením, že som sa podieľal na tom, že slovenské umenie skĺzlo z pozícií socialistického realizmu (citát z uznesenia výboru ZSVU). Tak som sa vrátil. Keď nie fyzicky do rodiska, tak aspoň metaforicky do zážitkov z detstva. Tematicky k motívom koscov, hrabačiek, k salašom, volským záprahom a vrchárskym samotám. Tvarovo k rustikálnejšej forme a farebne ku koloritu zeme.
Je šťastím vedieť sa vrátiť do detstva a je veľkým šťastím môcť sa vrátiť do detstva v takom krásnom kraji ako je Tisovec. Lebo ten rodný je vždy najkrajší.
Keď som čítal spomienky Vlada Clementisa na jeho tisovské detstvo, skoro sa stotožnili s mojimi, hoci bol medzi nimi posun niekoľkých desaťročí. Neviem, aký je rozdiel medzi mojim detstvom a detstvom terajších tisovských detí. Svet sa odvtedy zmenšil, možno globalizácia priniesla podstatné zmeny, neviem to posúdiť, lebo žijem už šesťdesiat rokov v Bratislave.
Neviem, čo sa zachovalo zo zvykov, ktoré formovali moju generáciu. Na Vianoce, po tisovsky Kračún, môj starý otec hovorieval aj Dohviezdny deň, sa cez deň pôstilo. Na obed sa jedli zemiaky pečené v šupke s maslom a s kyslým mliekom. Poobede sme so starým otcom osadili stromček do dreveného kríža a odniesli do izby. Býval vždy trojmetrový. Mama ho zdobila už s kúpenými ozdobami, okrem orechov zabalených v staniole a pochopiteľne toho, čo bolo na stromčeku jedlé, to znamená salónikov, medovníkov. Salónky mama robila týždeň pred Vianocami a po večeroch sme ich balili do salónového papiera a staniolu a priväzovali nite na zavesenie. Takto to bolo rok čo rok. Salónky sme balili aj v r. 1945 s jedným rozdielom – salónky boli z dreva. Zásobovanie pred príchodom frontu nebolo nijaké, prázdne obchody zavreté. Takže to málo cukru, čo sa ušetrilo, bolo treba odložiť na zopár koláčov. V tom roku neboli pod stromčekom ani žiadne darčeky. Vlastne tie darčeky, ani predtým ani potom, nebývali v našom detstve prepychové. Čiapka, šál, knižka, pre mňa pastelky a papier, aby som aspoň cez sviatky nemusel kresliť na použité škarnicle od múky alebo cukru, lebo toho papiera som cez zimu pokreslil neúrekom.
Bola taká povera v Tisovci, že od Lucie do Vianoc bolo treba urobiť stolček, na ktorý sa nesmeli použiť klince. Každý deň sa muselo na ňom niečo urobiť, na vianočnú omšu zobrať do kostola a posadiť sa naň a potom človek videl okolo oltára tancovať všetky tisovské strigy. Musel ale mať plné vrecko maku, lebo bosorky by ho naháňali po ceste domov a boli by ho dodriapali na smrť. Keď ale rozsypal po ceste mak, strigy ho museli všetok pozbierať, takže zatiaľ stačil dobehnúť domov. Nikdy som to neskúsil, ani nikoho, kto by takýto experiment urobil nepoznám, takže doteraz neviem, koľko bolo v Tisovci stríg.
Hovorilo sa o jednej tetke, ktorá vypásala svojou kravičkou jarky popri cestách. Že je striga a že vie dojiť trakavú plachtu. Len mi nešlo do hlavy, prečo sa trápi s trakavou plachtou a nedojí radšej kravu.
Na Vianoce mám jednu spomienku, ktorú nevymazalo ani sedemdesiat rokov života. Bol začiatok vianočnej omše a kostol bol už plný, keď vošlo štyri či päť gazdov v bielych kabaniciach. Asi sa ponáhľali, lebo keď sňali čierne baranice, začala im stúpať zo spotených hláv v mrazivom vzduchu kostola para. Pravidelné stĺpiky pary na tmavom pozadí kostola. Vyzeralo to úplne magicky. Možno má detská pamäť schopnosť preštylizovať situácie, ale mňa v tej chvíli napadlo, čo ma učili na náboženstve o zoslaní Ducha svätého na hlavy apoštolov v podobe ohnivých jazykov.
Na druhý sviatok vianočný bývali štefanské zábavy spočiatku v Sokolovni, neskôr na traktíre – v dnešnej obradnej sieni radnice. Medzi sviatkami sa hrali aj divadelné predstavenia miestnych ochotníkov v réžii báťu Béla Krišku. Súbor mal vysokú úroveň aj jeho zásluhou. Divadelníctvo malo v Tisovci dlhú tradíciu, veď dokonca pred vyše storočím si tu ochotníci trúfi inscenovať časť Smetanovej Predanej nevesty.
Silvester, aspoň v našej rodine, bol vlastne reprízou Vianoc – celodenný pôst, večer kapustniarka a opekance, pravdaže hriatô nesmelo chýbať. Starý otec sa pomodlil, zavinšoval, „aby smo sa takto za rok zase stretli.“ Večer boli zasa zábavy. Za môjho detstva a mladosti sa v Tisovci žilo veľmi spoločensky, hlavne v čase od Vianoc, cez Fašiangy až po Popolnicovú stredu, keď sa pochovávala s veľkým nárekom basa. Zábavy, maškarné plesy, kabarety a kultúrne akadémie, ktoré robil Samovzdelávací krúžok pri tisovskom gymnáziu. V tom čase bol veľmi aktívny a dokonca vydal zbierku básní vtedajších gymnazistov, neskôr známych básnikov Milana Krausa, Ctibora Štítnického a Jána Brocku pod titulom Kniha priateľov.
Pamätám si jeden vydarený kabaret so skečmi – kupletmi, na začiatku s dobrým režijným gagom, keď vyťahovali na javisko z drevenej debny „sušených“ účinkujúcich. Pochopiteľne, debna bola umiestnená na šepkárskej búdke a účinkujúci čakali v podzemí. Bola to paródia na pomoc z UNRRA, ktorá okrem rôznych konzerv zo zásob americkej armády po vojne dodávala sušené mäso, ktoré bolo pre nás nevídanou atrakciou a malým zázrakom a výborne chutilo v kapuste.
Keď hovorím o tisovských zábavách, bolo by hriechom obísť Šťavicu. Šťavica je fenomén, aký som nevidel nikde inde v Európe. Krásna jednoduchá drevená architektúra s obrovským tanečným priestorom s výbornou minerálnou vodou, ktorá už bohužiaľ od môjho detstva stratila na sile, lebo kým som prišiel domov, povyhadzovala mi všetky zátky z fiaš a ruksak bol plný vody. Konali sa tu detské majálesy so súťažami v skákaní v mechu, rozbíjaní hlinených krčahov a hrnkov na kolíkoch, na ktorých bola položená minca (teraz je mi ľúto tých rozbitých krčahov). Pravdaže, ten krčah bolo treba trafť so zaviazanými očami. Minca bola položená aj v strede polmetrového lekvárového koláča, cez ktorý sa prehrýzali štyria zo štyroch strán. Kto sa prehrýzol prvý, získal päťkorunovú mincu, ostatným trom ostali iba lekvárové líca až po uši.
Zábavy na Šťavici, to bol rituál iniciácie chlapcov na mladých mužov. Od prvých nesmelých dotykov po prvé bozky, keď sa dievčatá odprevádzali chvalabohu dlhou a chvalabohu tmavou Muránskou ulicou. Koľkých prvých lások aj rozchodov bola svedkom Šťavica.
A potom odchádzanie do škôl, do Bratislavy, do Košíc, ale to je už iná kapitola života, prežitá pre tých, čo študovali väčšinou mimo Tisovca.

 Pripravil: Ondrej Doboš

 {jcomments on}