aj príslušník Červenej armády občas Rimavskej Soboty plk.v.v. Ladislav Sládek s manželkou Ruženou a JUDr. Jozef Pupala predseda ZO SZPB v Čiernom Potoku.
Tok času z našich radov odnáša priamych účastníkov protifašistického odboja. Z roka na rok ich rady medzi nami rednú. Aj v tento slávnostný deň bolo prítomných na Slavíne len desiatka veteránov, priamych účastníkov protifašistického odboja z Ruska, Ukrajiny, Slovenska. Medzi nimi bol aj Ladislav Sládek. Na Slavíne ich osobne pozdravili spomínaní veľvyslanci, ale aj podpredseda NR SR Béla Bugár, predseda vlády SR Robert Fico, podpredseda vlády SR Peter Pelegríny a ďalší ústavní činitelia.
Alexej L. Fedotov vo svojom úvodnom prejave vzdal hold padlým vojakom Červenej armády, ktorých je na Slavíne pochovaných viac ako 6.000 a pri oslobodzovaní Slovenska padlo viac ako 60.000 červenoarmejcov, vyše 10.000 Rumúnských vojakov a vyše 2.000 príslušníkov l. Čs. armádneho zboru v ZSSR.
Veľmi vecný a aktuálný príhovor mal aj podpredseda vlády SR Peter Pelegríni, ktorý okrem vďaky osloboditeľom poukázal na súčasný trend na protifašistický odboj, reštauráciu fašizmu, a vyslovil otázku „kde sú tí poslanci NR SR, ktorí v parlamente bojujú proti vzmáhajúcemu fašizmu, keď nie sú na tomto významnom mieste?“
Vecný a adresný mal príhovor aj gen. Igor Čombor, podpredseda SZPB, ktorý presne charakterizoval súčastnú medzinárodnú a vnútroštátnu situáciu a označil sily, ktoré rehabilitujú fašistov, či na Slovensku, Ukrajine, ale aj inde vo svete. V tom označil najväčšiu hrozbu mieru v súčasnosti.
Po ukončení oficiálnych osláv z prítomných veteránov pútal najmä medzi mladými účastníkmi práve náš červenoarmejec. Záujem o pána plk. Sládeka vzrástol po tom, ako odchádzajúci podpredseda vlády Peter Pelegríni ho prišiel osobne pozdraviť, nakoľko jeho zdravotný stav mu nedovolil vystúpiť na terasu pamätníka na Slavíne, kde boli ostatní veteráni. Tu podľa môjho názoru zlyhala služba zabezpečujúca poriadok na oslavách, keď diplomatické vozidlo veľvyslanectva Ruskej federácie, ktoré viezlo na Slavín pána Sládeka s manželkou nepustila auto do priestorov pamätníka. Tak musel 88-ročný veterár absolvovoať hoci len asi 200 metrov na terasu pod pamätníkom, ale musel niekoľkokrát oddychovať. Pritom vzápení vozidla s mladými slečnami s Bratislavskými ŠPZ, bez problémov s úsmevom vpustili.
Najdojemnejší záujem bol, keď pána Sládeka obklopili deti v uniformách červenoarnejcov a spoločne so svojimi blízkymi sa s ním fotografovali a viedli neformálné rozhovory. Pozornosť náš červenoarmejec pútal aj na recepcii v priestoroch veľvyslanectva Ruskej federácie na Gudrovej ulici.
Okrem iných pána Sládeka osobne pozdravila spisovateľka, rodáčka z Gelnice, Gabriela Rotmayerová, či operný sólista Ivan Ožvát. Osobitné milé bolo pozdravenie s pánom Sládekom členom „Nočných vlkov“ na spomínanej recepcii a jeho poďakovanie za jeho podiel na oslobodení Slovenska.
O tom, že veteránov protifašistického odboja si pracovníci veľvyslanectva RF v SR vysoko vážia svedčí aj skutočnosť, že po celý čas od príchodu na oslavy sa plk. V.v. Ladislavovi Sládekovi venoval a všade sprevádzal Sergej Nikitin, ktorý sa osobne spoznal s pánom Sládekom pri návšteve na oslavách v Čiernom Potoku. Pri tom stretnutí zistil, že v úseku bojov o Budapešť, kde bojoval aj pán Sládek, padol jeho starý otecko.
Foto: autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-