aj príslušník Červenej armády občas Rimavskej Soboty plk.v.v. Ladislav Sládek s manželkou Ruženou a JUDr. Jozef Pupala predseda ZO SZPB v Čiernom Potoku.
Tok času z našich radov odnáša priamych účastníkov protifašistického odboja. Z roka na rok ich rady medzi nami rednú. Aj v tento slávnostný deň bolo prítomných na Slavíne len desiatka veteránov, priamych účastníkov protifašistického odboja z Ruska, Ukrajiny, Slovenska. Medzi nimi bol aj Ladislav Sládek. Na Slavíne ich osobne pozdravili spomínaní veľvyslanci, ale aj podpredseda NR SR Béla Bugár, predseda vlády SR Robert Fico, podpredseda vlády SR Peter Pelegríny a ďalší ústavní činitelia.
Alexej L. Fedotov vo svojom úvodnom prejave vzdal hold padlým vojakom Červenej armády, ktorých je na Slavíne pochovaných viac ako 6.000 a pri oslobodzovaní Slovenska padlo viac ako 60.000 červenoarmejcov, vyše 10.000 Rumúnských vojakov a vyše 2.000 príslušníkov l. Čs. armádneho zboru v ZSSR.
Veľmi vecný a aktuálný príhovor mal aj podpredseda vlády SR Peter Pelegríni, ktorý okrem vďaky osloboditeľom poukázal na súčasný trend na protifašistický odboj, reštauráciu fašizmu, a vyslovil otázku „kde sú tí poslanci NR SR, ktorí v parlamente bojujú proti vzmáhajúcemu fašizmu, keď nie sú na tomto významnom mieste?“
Vecný a adresný mal príhovor aj gen. Igor Čombor, podpredseda SZPB, ktorý presne charakterizoval súčastnú medzinárodnú a vnútroštátnu situáciu a označil sily, ktoré rehabilitujú fašistov, či na Slovensku, Ukrajine, ale aj inde vo svete. V tom označil najväčšiu hrozbu mieru v súčasnosti.
Po ukončení oficiálnych osláv z prítomných veteránov pútal najmä medzi mladými účastníkmi práve náš červenoarmejec. Záujem o pána plk. Sládeka vzrástol po tom, ako odchádzajúci podpredseda vlády Peter Pelegríni ho prišiel osobne pozdraviť, nakoľko jeho zdravotný stav mu nedovolil vystúpiť na terasu pamätníka na Slavíne, kde boli ostatní veteráni. Tu podľa môjho názoru zlyhala služba zabezpečujúca poriadok na oslavách, keď diplomatické vozidlo veľvyslanectva Ruskej federácie, ktoré viezlo na Slavín pána Sládeka s manželkou nepustila auto do priestorov pamätníka. Tak musel 88-ročný veterár absolvovoať hoci len asi 200 metrov na terasu pod pamätníkom, ale musel niekoľkokrát oddychovať. Pritom vzápení vozidla s mladými slečnami s Bratislavskými ŠPZ, bez problémov s úsmevom vpustili.
Najdojemnejší záujem bol, keď pána Sládeka obklopili deti v uniformách červenoarnejcov a spoločne so svojimi blízkymi sa s ním fotografovali a viedli neformálné rozhovory. Pozornosť náš červenoarmejec pútal aj na recepcii v priestoroch veľvyslanectva Ruskej federácie na Gudrovej ulici.
Okrem iných pána Sládeka osobne pozdravila spisovateľka, rodáčka z Gelnice, Gabriela Rotmayerová, či operný sólista Ivan Ožvát. Osobitné milé bolo pozdravenie s pánom Sládekom členom „Nočných vlkov“ na spomínanej recepcii a jeho poďakovanie za jeho podiel na oslobodení Slovenska.
O tom, že veteránov protifašistického odboja si pracovníci veľvyslanectva RF v SR vysoko vážia svedčí aj skutočnosť, že po celý čas od príchodu na oslavy sa plk. V.v. Ladislavovi Sládekovi venoval a všade sprevádzal Sergej Nikitin, ktorý sa osobne spoznal s pánom Sládekom pri návšteve na oslavách v Čiernom Potoku. Pri tom stretnutí zistil, že v úseku bojov o Budapešť, kde bojoval aj pán Sládek, padol jeho starý otecko.
Foto: autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.