XII. časť - Bicyklisti
Konečne sme boli už pod samotným vrcholom, kde už strmé skaly neboli, ale len akási plošina na vrchole, kde bola obrovská pokrývka snehu, ktorú sme aj z diaľky videli. Boli sme celkom vysmädnutí, však sme nevypili počas toho celého výstupu ani trochu vody. Vypotili sme všetko a potom som zistil, že ten výlet mi dal zabrať a spustil som ďalšie 4 kilogramy. Boli sme obaja totálne dehydrovaní, nemali sme ani trochu zvyšnej tekutiny v sebe. Ledva som preglgával. Ale ani som nemal čo, nakoľko moje ústa a hrdlo boli celkom vysušené, nemohol som ani riadne rozprávať. Hneď sme sa vrhli ako stroskotanci na plochy snehu a začali si robiť guličky, z ktorých sme nasávali vodu ako včeličky nektár z kvetov.
Po osviežení sme pokračovali v našej túre po končiari a bolo to nádherné. Máme ešte urobených zopár záberov, ako sa v pozadí v jemnom opare týčia ďalšie vrcholky, až takmer do nekonečna. Hlavu som naťahoval dopredu a snažil som sa dovidieť na ten posledný, ale vždy tam bol za ním ďalší, až potom už nebolo nič vidieť. Hmla ich všetky pohltila...
Pomaly sme na samom vrchole prechádzali okolo chatky, ale pretože sme nemali veľa peňazí na jedlo a pitie, tak sme sa vôbec nesnažili zastaviť a nazrieť dovnútra. Vysokohorské prirážky nás od toho celkom odradili a tak sme sa pomaly posúvali hrebeňom, kde bola nádherná cestička smerom dole k úpätiu, ale asi o kilometer ďalej vľavo, alebo tak nejako odhadom. Boli sme poriadne vyšťavení a ja som mal toho už plné zuby. Postupne sme zliezli až celkom dolu, ale čas pokročil už k večeru, takže sme sa nemohli vrátiť domov do tábora.
Rozhodli sme sa prenocovať na úpätí hory. Medzitým sme išli do domčeka, kde sa nám starali o bicykle a požiadali sme ich, či by sa nám mohli o ne postarať až do budúceho rána, nakoľko domov by sme to už nestihli, lebo sa začínalo stmievať. Ešte sme si rýchlo na bicykloch odskočili do obchodu a kúpili si niečo na jedenie a potom šup ho ísť sa vyspať. Ja som zistil, že som zrazu akýsi prechorený. Podchladil som si celý žalúdok, lebo som toho veľmi veľa nasal zo snehu a žalúdku to veľmi uškodilo. Vtedy som si to neuvedomoval, keď som sa kŕmil tým ľadom. Ohrial som si žalúdok teplým čajom a nasýtení sme sa pobrali pod úpätie. Mali sme iba deky a nič iné. Vašek hovorí: "Honza, dneska budeme spát pod širákem!" Ľahli sme si a Vašek zaspal veľmi rýchlo. Ja som stále zaspať nemohol, ale Vašek už spal ako kus polena. Občas jemne zachrápal a potom sa mi ešte tažšie zaspávalo. Bol som dosť podráždený. Naviac hory hučali neuveriteľne a kamienky sa pomaly okolo nás len tak kotúľali. Ale Vašek spal ako zarezaný a nič by ho vtedy neprebudilo, iba ak medvede, ktoré sa tam občas potulovali. Vašek hovoril, že tam sú, poznal to podľa medvedieho trusu. O to horšie sa mi teraz zaspávalo. Spomenul som si na knižku, ktorú som kedysi dostal. "Večne spievajú lesy". Nádherná kniha a ešte krajšie napísaná. Je to literárny poklad.
Nejako som potom predsa len zaspal, už totálne zničený. Ráno ma Vašek zobudil, lebo on už bol hore, prebudený vtáctvom a neďalekým zurčiacim potôčkom. Padal tam aj menší vodopád, v ktorom sme sa poriadne poumývali a boli pripravení pokračovať v dobrodružnom návrate do tábora. Pobalení sme sa pobrali asi niečo vyše kilometra do domca pre bicykle, ktoré tam už na nás pripravené čakali. Dofúkali sme si duše, prehliadli dobré brzdy a všetky špajdle, aj prehadzovačku. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Rozlúčili sme sa s babkou a dedkom a poďakovali sme im za ich starostlivosť. I na raňajky nás pozývali, lenže my sme ich už nechceli viac zaťažovať, lebo sme mali pocit, že sme ich dosť vyrušovali našou návštevou.
Pobrali sme sa dole cestou rovno do Puchbergu, kde bola aj reštaurácia. Tam sme sa nasýtili pred ďalším výletom a zároveň cestou domov, na čo sme sa už veľmi tešili. Mali sme pred sebou ešte poriadny úsek a boli sme už dosť zničení a ja naviac som si to odniesol s podchladeným žalúdkom. Zdalo sa mi, že som pocítil nejaké ťažkosti aj na pľúcach, ktoré som si niečo pred 4 mesiacmi liečil. Po zápale pľúc sa človek ešte dlho strábi z ochorenia a potom, pre spomenutý problém, ktorý som si sám svojou neznalosťou privodil, to trvalo ešte o niečo dlhšie.
Opúšťali sme dedinku a pred nami boli kopčeky, ktorými sme na ceste sem šli smerom dolu. Nedalo sa im vyhnúť a tak sme museli šliapať a aj sme ich celkom pekne vyšliapali. Však sme predsa nejakí Čechoslováci, nie? A solídni atléti, bicyklisti.
Konečne sme sa po dlhšej chvíli pozerali dozadu a obdivovali tú krásu majestátneho Schneebergu, týčiaceho sa nad Puchbergom. Potom sme sa zase pomaly dolu kopčekami spúšťali a bolo to príjemné a odvtedy si už na žiadne veľké stúpanie nepamätám. Iba občas sa nejaké objavilo, ale to sme hravo zvládli s príjemným pocitom z okoloidúcej prírody, ktorá nás po celú tú dobu sprevádzala a nikdy nás neopustila. Stromy bežali s nami opreteky, políčka dozrievajúceho zlatého žitka sa akoby predháňali, ktoré bude prvé pri nás a svojou vôňou nás obdarí. Kvietky na svahoch sa beleli, žlteli a pomedzi ne sa predieral zvedavý vlčí mak, ktorý tak nádherne vynikal v spleti tej lúčnej krásy.
Občas jastrab na zem padal a končil v žitku, ale ešte predtým si zahvízdal tú svoju pesničku. Akosi som mu prozumel a vedel som, že to je zároveň aj smútočný pochod pre myšku alebo lasičku, ktorú si ľahko vo svojich pazúroch vysoko nad poľom unášal do svojej skrýše a možno i svojich potomkov nakŕmiť musel, lebo i tie hlad mali. Taká je už príroda. Nádherná, ale i dravá, lebo taká musí byť, aby sa všetko zachovať mohlo a aby ničoho neprebývalo. Sú to aj jastraby, ktoré takto kontrolujú rovnováhu, ktorá je tak prepotrebná na našej zemi, hoci som nerád svedkom týchto dejov.
Pomaly sme sa približovali k Badenu a bol tu čas na ďalšiu, teraz už poslednú prestávku. Zaparkovali sme bicykle vedľa vlakovej zastávky, kde boli bufety a akési stánky. Vybrali sme si jeden, kde aj jedlo ponúkali. Na druhej strane cez cestu bola aj reštaurácia, ale sme volili len niečo ľahšieho do žalúdka. Niečo, čo nás trošku osvieži, lebo sme aj vyhladli, aj dosť tekutín vypotili za tú dobu.
Potom sme konečne dorazili do tábora. Bol som doma a mohol som si poriadne vystrieť nohy a celý sa natiahnuť. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomil kedy som zaspal. Prespal som aj večeru a zobudil sa až na druhý deň ráno...
(POKRAČOVANIE v utorok)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a