XII. časť - Bicyklisti
Konečne sme boli už pod samotným vrcholom, kde už strmé skaly neboli, ale len akási plošina na vrchole, kde bola obrovská pokrývka snehu, ktorú sme aj z diaľky videli. Boli sme celkom vysmädnutí, však sme nevypili počas toho celého výstupu ani trochu vody. Vypotili sme všetko a potom som zistil, že ten výlet mi dal zabrať a spustil som ďalšie 4 kilogramy. Boli sme obaja totálne dehydrovaní, nemali sme ani trochu zvyšnej tekutiny v sebe. Ledva som preglgával. Ale ani som nemal čo, nakoľko moje ústa a hrdlo boli celkom vysušené, nemohol som ani riadne rozprávať. Hneď sme sa vrhli ako stroskotanci na plochy snehu a začali si robiť guličky, z ktorých sme nasávali vodu ako včeličky nektár z kvetov.
Po osviežení sme pokračovali v našej túre po končiari a bolo to nádherné. Máme ešte urobených zopár záberov, ako sa v pozadí v jemnom opare týčia ďalšie vrcholky, až takmer do nekonečna. Hlavu som naťahoval dopredu a snažil som sa dovidieť na ten posledný, ale vždy tam bol za ním ďalší, až potom už nebolo nič vidieť. Hmla ich všetky pohltila...
Pomaly sme na samom vrchole prechádzali okolo chatky, ale pretože sme nemali veľa peňazí na jedlo a pitie, tak sme sa vôbec nesnažili zastaviť a nazrieť dovnútra. Vysokohorské prirážky nás od toho celkom odradili a tak sme sa pomaly posúvali hrebeňom, kde bola nádherná cestička smerom dole k úpätiu, ale asi o kilometer ďalej vľavo, alebo tak nejako odhadom. Boli sme poriadne vyšťavení a ja som mal toho už plné zuby. Postupne sme zliezli až celkom dolu, ale čas pokročil už k večeru, takže sme sa nemohli vrátiť domov do tábora.
Rozhodli sme sa prenocovať na úpätí hory. Medzitým sme išli do domčeka, kde sa nám starali o bicykle a požiadali sme ich, či by sa nám mohli o ne postarať až do budúceho rána, nakoľko domov by sme to už nestihli, lebo sa začínalo stmievať. Ešte sme si rýchlo na bicykloch odskočili do obchodu a kúpili si niečo na jedenie a potom šup ho ísť sa vyspať. Ja som zistil, že som zrazu akýsi prechorený. Podchladil som si celý žalúdok, lebo som toho veľmi veľa nasal zo snehu a žalúdku to veľmi uškodilo. Vtedy som si to neuvedomoval, keď som sa kŕmil tým ľadom. Ohrial som si žalúdok teplým čajom a nasýtení sme sa pobrali pod úpätie. Mali sme iba deky a nič iné. Vašek hovorí: "Honza, dneska budeme spát pod širákem!" Ľahli sme si a Vašek zaspal veľmi rýchlo. Ja som stále zaspať nemohol, ale Vašek už spal ako kus polena. Občas jemne zachrápal a potom sa mi ešte tažšie zaspávalo. Bol som dosť podráždený. Naviac hory hučali neuveriteľne a kamienky sa pomaly okolo nás len tak kotúľali. Ale Vašek spal ako zarezaný a nič by ho vtedy neprebudilo, iba ak medvede, ktoré sa tam občas potulovali. Vašek hovoril, že tam sú, poznal to podľa medvedieho trusu. O to horšie sa mi teraz zaspávalo. Spomenul som si na knižku, ktorú som kedysi dostal. "Večne spievajú lesy". Nádherná kniha a ešte krajšie napísaná. Je to literárny poklad.
Nejako som potom predsa len zaspal, už totálne zničený. Ráno ma Vašek zobudil, lebo on už bol hore, prebudený vtáctvom a neďalekým zurčiacim potôčkom. Padal tam aj menší vodopád, v ktorom sme sa poriadne poumývali a boli pripravení pokračovať v dobrodružnom návrate do tábora. Pobalení sme sa pobrali asi niečo vyše kilometra do domca pre bicykle, ktoré tam už na nás pripravené čakali. Dofúkali sme si duše, prehliadli dobré brzdy a všetky špajdle, aj prehadzovačku. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Rozlúčili sme sa s babkou a dedkom a poďakovali sme im za ich starostlivosť. I na raňajky nás pozývali, lenže my sme ich už nechceli viac zaťažovať, lebo sme mali pocit, že sme ich dosť vyrušovali našou návštevou.
Pobrali sme sa dole cestou rovno do Puchbergu, kde bola aj reštaurácia. Tam sme sa nasýtili pred ďalším výletom a zároveň cestou domov, na čo sme sa už veľmi tešili. Mali sme pred sebou ešte poriadny úsek a boli sme už dosť zničení a ja naviac som si to odniesol s podchladeným žalúdkom. Zdalo sa mi, že som pocítil nejaké ťažkosti aj na pľúcach, ktoré som si niečo pred 4 mesiacmi liečil. Po zápale pľúc sa človek ešte dlho strábi z ochorenia a potom, pre spomenutý problém, ktorý som si sám svojou neznalosťou privodil, to trvalo ešte o niečo dlhšie.
Opúšťali sme dedinku a pred nami boli kopčeky, ktorými sme na ceste sem šli smerom dolu. Nedalo sa im vyhnúť a tak sme museli šliapať a aj sme ich celkom pekne vyšliapali. Však sme predsa nejakí Čechoslováci, nie? A solídni atléti, bicyklisti.
Konečne sme sa po dlhšej chvíli pozerali dozadu a obdivovali tú krásu majestátneho Schneebergu, týčiaceho sa nad Puchbergom. Potom sme sa zase pomaly dolu kopčekami spúšťali a bolo to príjemné a odvtedy si už na žiadne veľké stúpanie nepamätám. Iba občas sa nejaké objavilo, ale to sme hravo zvládli s príjemným pocitom z okoloidúcej prírody, ktorá nás po celú tú dobu sprevádzala a nikdy nás neopustila. Stromy bežali s nami opreteky, políčka dozrievajúceho zlatého žitka sa akoby predháňali, ktoré bude prvé pri nás a svojou vôňou nás obdarí. Kvietky na svahoch sa beleli, žlteli a pomedzi ne sa predieral zvedavý vlčí mak, ktorý tak nádherne vynikal v spleti tej lúčnej krásy.
Občas jastrab na zem padal a končil v žitku, ale ešte predtým si zahvízdal tú svoju pesničku. Akosi som mu prozumel a vedel som, že to je zároveň aj smútočný pochod pre myšku alebo lasičku, ktorú si ľahko vo svojich pazúroch vysoko nad poľom unášal do svojej skrýše a možno i svojich potomkov nakŕmiť musel, lebo i tie hlad mali. Taká je už príroda. Nádherná, ale i dravá, lebo taká musí byť, aby sa všetko zachovať mohlo a aby ničoho neprebývalo. Sú to aj jastraby, ktoré takto kontrolujú rovnováhu, ktorá je tak prepotrebná na našej zemi, hoci som nerád svedkom týchto dejov.
Pomaly sme sa približovali k Badenu a bol tu čas na ďalšiu, teraz už poslednú prestávku. Zaparkovali sme bicykle vedľa vlakovej zastávky, kde boli bufety a akési stánky. Vybrali sme si jeden, kde aj jedlo ponúkali. Na druhej strane cez cestu bola aj reštaurácia, ale sme volili len niečo ľahšieho do žalúdka. Niečo, čo nás trošku osvieži, lebo sme aj vyhladli, aj dosť tekutín vypotili za tú dobu.
Potom sme konečne dorazili do tábora. Bol som doma a mohol som si poriadne vystrieť nohy a celý sa natiahnuť. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomil kedy som zaspal. Prespal som aj večeru a zobudil sa až na druhý deň ráno...
(POKRAČOVANIE v utorok)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).