Každý mal možnosť sa zapísať do nejakej spoločnosti, ktorá mu potom pomáhala uskutočniť jeho plány. Ja som bol členom AFCR, ale boli tam aj iné, hoci tá moja organizácia pomáhala výlučne len Čechoslovákom, ktorí mali potom dvere otvorené do Ameriky. Bola tam aj katolícka organizácia, do ktorej sa prihlásilo dosť ľudí práve z našej republiky a volala sa Caritas a potom tam bola ešte jedna s názvom, ktorý začínal písmenom I..., špeciálne pre ľudí židovského vyznania. Čiže dokopy asi tri organizácie, na ktoré si spomínam. Úžasne pomáhali ľuďom pri uskutočňovaní ich predsavzatí. Každý člen tej alebo onej organizácie mal možnosť dostať rôzne podpory, ako finančné, tak aj iné, ktoré boli potrebné pre ich prežitie v tábore. Bolo potrebné zadovážit si aj nejaké oblečenie a to nebolo najlacnejšie a už vtedy sumy boli astronomické. Organizovali rôzne charitatívne akcie, kde sme si my, emigranti, mohli ísť vybrať rôzne druhy oblečenia a obuv a i ďalšie veci, ktoré ponúkali. Človek si tam mohol vybrať aj elektrospotrebiče, ako rádiá, televízory, prehrávače a chladničky. Hlavne tam, kde bolo viac ľudí na izbe to bola obrovská výhoda. Tieto veci nám na izbách tábor neposkytoval, takže sme si to sami museli zadovážiť.

Bol čas pomaly sa pripravovať aj na odchod, ktorý sa blížil míľovými krokmi, lenže som musel ešte aj tak veľa toho podniknúť, aby sa to uskutočnilo. Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí boli predomnou, ale boli to hlavne rodiny, ktoré boli uprednostnené a mali cestovať v prvom rade. Keď človek nestihol let, musel čakať ďalší mesiac, aby sa mu ušlo miesto v lietadle, lebo v každom turnuse odlietalo len zopár ľudí. Na to číslo sa už nepamätám, ale bolo veľmi zanedbateľné. Všetko začínalo naberať na gradácii, ale obával som sa toho, či nebudem musieť na miesto v lietadle čakať pridlho.

Bol aj čas navštíviť Jugoša a zistiť ako pokročil v rozhodovaní o mojom odchode a presvedčiť ho, aby ma tam nejako strčil, lebo som už prestával veriť, že sa niekedy vôbec dostanem do Štátov. Ono to ani jednoduché nebolo, hoci mi organizácia pomáhala, ale pretože bola dotovaná, nemohla nijako tento priebeh ovplyvniť. Hlavným šéfom predsa bol len ten Jugoš, ktorý držal opraty v hrsti.

Bol som predtým pozvaný na rôzne pohovory, ktoré sa odohrávali na americkej ambasáde vo Viedni, ani nie tak ďaleko od Ružového parku, od sídla Márie Terézie na Oper-Ringu. Museli sme sa podrobiť rôznym vyšetreniam, ale hlavne zdravotným. Snímkovanie, krvné testy a všetko ostatné, čo si perfektná zdravotná prehliadka vyžaduje. Bolo toho skrátka dosť, pretože to trvalo dva týždne, kým som sa dostal na všetky tie vyšetrenia, ktoré mi nakoniec aspoň trošku pootvorili dvere. Naozaj záležalo na mne a na mojom zdravotnom stave, či prejdem sitom prísnych predpisov, ktoré boli vyžadované od každého cudzinca, ktorý sa chcel stať budúcim občanom Ameriky. Američania sa naozaj postarali, aby mali len tých najlepších a najspoľahlivejších ľudí, ktorých si môžu pozvať dovnútra do izby, aby ich potom mohli ponúknuť obedom.

Zúčastnil som sa nedobrovoľne neustálych rozhovorov a na ich konci aj s pánom ambasádorom, ktorý mal pri sebe prekladateľa. V tomto prípade to bola žena z Juhoslávie, zhodou okolností ako aj Jugoš, ktorý dal posledný pokyn na to, aby mohol človek opustiť brány tábora a vyletieť slobodný ako vták. Aj dnes som si spomenul na toto prirovnanie, keď som bol na dlhšej prechádzke a mladý jastrab mi preletel okolo hlavy a veru ani nie tak ďaleko od nej, ako keby mi dával najavo, že toto je jeho teritórium. Bol nádherný, jemne zapišťal tú svoju známu znelku a pristal na vetve neďalekého stromu, vysoko nad mojou hlavou, ubezpečený, že mu nikto ublížiť nemôže.

Bol som viac a viac nervózny, ale začalo sa to meniť, keď mi Jugoš povedal, že o dva týždne konečne letím. Bol som ako v raji a chodil som občas veselý, ale niekedy aj smutný, lebo som vedel, že opustím mnoho priateľov, hoci som si ich chcel všetkých zobrať so sebou, aby nemuseli sedieť a čakať na rozsudok, ako som musel čakať ja. Boli to dlhé dni v neistote, neveriac, že sa to udeje. Teraz to už bolo oficiálne na bráne vyvesené, že aj ja som bol vybraný na túto cestu.

Vedel som, že sa už loďou tam neplaví ako koncom 19. a začiatkom 20. storočia, ale že sa už lieta. Mal to byť aj môj prvý let v živote, pretože som nikdy neletel, však kde by som aj lietal, nebolo kde. Všade sa človek dostal autobusmi a vlakmi, alebo ako ja svojím motocyklom, ktorý som mal určitú dobu a prešiel ním kus krajiny. Aj som sa trochu bál, či práve mojej ceste lietadlom je určené, aby dopadla šťastne, ale hlavne bezpečne. Určite som mal obavy, ale som sa trochu ukľudnil, keď moji kamoši prežili všetko v poriadku a poslali nám pozdravy z New Yorku, o ktorom každý len sníval a tešil sa, že konečne tam skončí. Ja som sa tiež veľmi tešil, keď sa mi už brány v Rakúsku načisto zavreli, ale som to aj chápal, že keď si ma zoberie Amerika, Rakúsko ma už nepotrebuje a s radosťou sa ma zbaví.

Čas sa pomaly začínal krátiť a bol tu už len týždeň predomnou, aby som sa poriadne rozlúčil so všetkými. Začal som spisovať akúsi záveť, čo všetko každý dostane. Aj sa na mňa môj kamoš, čo liezol na skaly so mnou, nahneval, že som mu nenechal tranzistorové rádio, ktoré tak veľmi chcel. Nakoniec som mu ho predsa len dal a tak bol spokojnejší. On mal ešte nejaký ten čas pred sebou, kým ho pozvú do Kanady, pretože si veľmi vyberali a on mal s tým nejaké problémy. Bol dosť tajomný, ale dobráčisko od kosti, takže som mu veľmi dôveroval. Nikdy som ho odvtedy už nevidel a ani neviem kde skončil.

Bolo to ale veľmi zaujímavé, keď som podobného človeka stretol na letisku v Portlande, ale nikdy som nezistil, či to nebol náhodou on, či sa čiste náhodne neobjavil v našom meste, lebo som sa vtedy nejako nezmohol a doteraz ma to veľmi mrzí, že som nenabral odvahu osloviť ho. Človeku pribudlo vyše 25 rôčkov a ani on ma nepoznával. Ja som bol po mozgovej príhode a tak som už nemal takú pamäť, hoci mi niečo stále hovorilo, že to mohol byť aj on. Mal európsky prízvuk, samozrejme o dobrých 40 kg naviac, lenže na tej jeho postave 195 cm sa to nejako rozložilo a človek to nepoznal. Aj v ramenách bol už mohutnejší. Skúšal som ešte aj ináč, či náhodou nemá telefónne číslo v zozname, skúšal som ho hľadať aj na internete, ale všetko bezvýsledne, nič som nezistil, takže sa mi stopa vytratila. Ale mohlo to byť po tridsiatich rokoch nádherné stretnutie. Boli sme výborní priatelia.

Už tu bol konečne deň odchodu a ja som bol veľmi rozrušený a tak som sa snažil rýchlo s každým rozlúčiť. I s Alicou som to ešte stihol. Prišla za mnou a čakala ma pred táborom, na tom starom mieste, lebo dovnútra ju nepustili. Bol som s ňou aj predtým ešte niekoľkokrát a tiež sa pripravovala na môj odchod, ale nemohla nič urobiť, len sa nečinne prizerať. Boli to tažké časy.

Po mojom odlete sa mi niekoľkokrát ešte ozvala, ale potom tá diaľava naše putá preťala. Už som ju nikdy nevidel. Jej krásne modré oči, vlasy, ktoré sa jej vlnili na ramenách jej nádherného voňavého tela, ktoré bolo ako ten najjemnejší zamat. Parfum jej najobľúbenejší sa mojím stal, a i na míle vzdialená, vždy som vedel, že je to ona a nablízku...
27.11.2007

(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov