XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).