XVI. časť - Odlet do Ameriky (2)
Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Poprechádzal som všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili.
Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu vychádzali na povrch. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel.
Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z akéhosi ošiaľu. Stále som myslel aj na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten odlet. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia, pretože sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, tak sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains - Skalisté hory, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú a človek v tom momente nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o päťsto metrov. No ale to je už iný prípad a iné spomienky, ktoré ma ešte len čakajú, aby som ich vyrozprával...
Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný, kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.
Konečne som bol schopný najesť sa po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili, ale nič mi nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade čistota. Už tu všade bolo počuť aj angličtinu a ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím...
Bola možnosť pozrieť si aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som musel zaplatiť asi 3 doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepočul, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch stále sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke, pri ktorej mi bolo príjemne. Bola to pieseň "H o n e s t y" v podaní speváka Billy Joel, ktorý ju tak nádherne spieval. Bol to jeho album "52nd Street"...
Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loďku ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a on nás všetkých uchránil od všetkých utrpení a nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil.
Nakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Ja som chcel mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky väčší význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit...
Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali a zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený a smutný pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to dlho, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať...
Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta New York, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o pomoc. Bol to šok, na aký som nikdy v živote ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal.
Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a slovensko - anglické slovníky, keď tu som s miernym šokom zistil, že sú u nás vydané - slovenskym národným vydavateľstvom, ha-ha-ha!!! Ale na druhej strane je to spomienka, tak som si tento slovník odložil a mám ho až doteraz pekne odložený ako kus zlata i keď ho už toľko nepotrebujem, pretože si význam slovíčiek vyhľadám tak, že je tam vždy ďalšie slovíčko a potom ďalšie a niekedy si ich pozriem aj sedem, kým nakoniec zistím ten najbližší význam, ha-ha-ha...
Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Building, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych.
Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta na Broadway k Time Square, čo je kúsok pri 42nd Street, kde sme potom trávili veľa svojho času. Samozrejme sme vyrazili do nočného New Yorku a obdivovali jeho nočnú krásu s vysvietenými ulicami a s nekonečne vysokými budovami. Bol to iný zážitok ako ten z letiska. Potom sme sa šťastní a veľmi spokojní s naším rozhodnutím neskoro nad ránom vracali do hotela, kde na nás čakali už len naše osamelé postieľky, do ktorých sme po osprchovaní rýchlo vkĺzli a zavreli naše oči unavené, že asi ani do päť som nenarátal...
11.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.