XVI. časť - Odlet do Ameriky (2)
Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Poprechádzal som všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili.
Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu vychádzali na povrch. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel.
Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z akéhosi ošiaľu. Stále som myslel aj na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten odlet. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia, pretože sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, tak sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains - Skalisté hory, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú a človek v tom momente nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o päťsto metrov. No ale to je už iný prípad a iné spomienky, ktoré ma ešte len čakajú, aby som ich vyrozprával...
Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný, kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.
Konečne som bol schopný najesť sa po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili, ale nič mi nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade čistota. Už tu všade bolo počuť aj angličtinu a ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím...
Bola možnosť pozrieť si aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som musel zaplatiť asi 3 doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepočul, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch stále sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke, pri ktorej mi bolo príjemne. Bola to pieseň "H o n e s t y" v podaní speváka Billy Joel, ktorý ju tak nádherne spieval. Bol to jeho album "52nd Street"...
Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loďku ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a on nás všetkých uchránil od všetkých utrpení a nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil.
Nakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Ja som chcel mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky väčší význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit...
Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali a zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený a smutný pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to dlho, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať...
Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta New York, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o pomoc. Bol to šok, na aký som nikdy v živote ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal.
Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a slovensko - anglické slovníky, keď tu som s miernym šokom zistil, že sú u nás vydané - slovenskym národným vydavateľstvom, ha-ha-ha!!! Ale na druhej strane je to spomienka, tak som si tento slovník odložil a mám ho až doteraz pekne odložený ako kus zlata i keď ho už toľko nepotrebujem, pretože si význam slovíčiek vyhľadám tak, že je tam vždy ďalšie slovíčko a potom ďalšie a niekedy si ich pozriem aj sedem, kým nakoniec zistím ten najbližší význam, ha-ha-ha...
Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Building, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych.
Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta na Broadway k Time Square, čo je kúsok pri 42nd Street, kde sme potom trávili veľa svojho času. Samozrejme sme vyrazili do nočného New Yorku a obdivovali jeho nočnú krásu s vysvietenými ulicami a s nekonečne vysokými budovami. Bol to iný zážitok ako ten z letiska. Potom sme sa šťastní a veľmi spokojní s naším rozhodnutím neskoro nad ránom vracali do hotela, kde na nás čakali už len naše osamelé postieľky, do ktorých sme po osprchovaní rýchlo vkĺzli a zavreli naše oči unavené, že asi ani do päť som nenarátal...
11.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-