XVII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností
Rýchlo som zavrel okno, lebo som sa hneď aj dosť prudšie prebral, hoci som bol ešte stále taký nejaký otupený z celej tej dlhej cesty a mal som pocit, že ešte stále letíme. Aj v spánku som stále letel a snažil sa veľmi silno tlačiť na brzdy, lebo sme sa rútili z tej veľkej výšky do záhuby. Prudko som nohami zatlačil a zrazu sme pristáli. Studený pot sa mi na čelo jemne vyplavil ako ranná rosa, keď ju slniečko svojimi lúčmi obnaží. Konečne sme boli v bezpečí a i keď tie nepokojné sny ešte nejaké dva dni pokračovali, bol som vždy veľmi rád, keď sa tie lety ukončili...
Vilko sa tiež hneď prebral a zaliezol sa osprchovať, nakoľko bolo už pomerne teplo a vlhkosť nevyspytateľná. Niečo, čo som ešte nezažil a ešte aj pri tých vysokých teplotách vyše 36° C. Stále som mal pocit, že som v trnavských kúpeľoch na Kollárovej ulici, kde som chodieval rehabilitovať do pary a potom sme vždy skočili do ľadovej vody, ale iba na sekundu-dve a upaľovali znovu preč. Bol to vždy taký príjemný šok pre telo, ale hlavne srdiečko sme zase pocítili, že ho máme, lebo sa vždy rozbúšilo ako ten motor lietadlový, ktorý rachotil ako hromy blesky nad Tatrou a my sme sa veru aj zastavili, pousmiali sa a aj naša ruka cítila ten zvuk príjemný...
Pán z AFCR nás už čakal dole v hale, aby nás pozval na raňajky a tak sme potom spoločne odišli. Raňajky boli nezvyklé na naše pomery, lebo som tu objavil jedlá, ktoré som doma nikdy nevidel. Hlavne ten pancake, čo je obdoba palacinky, lenže sa nerobí na oleji, ale iba na rozpálenej platničke, ale v reštauráciách majú celý taký ponk o rozmere asi ako väčší jedálenský stôl a ten je pekne rozpálený. Na ňom kôpka vajíčok, spomenutého pancaku, alebo za hrsť na jemno pokrájaných zemiakov na rezance a všetko sa to vyprážalo. Ponúkali aj také niečo ako tenké karbonátky dobre ochutené, ktoré sa volali Italian sausages, čiže talianske klobásky a raňajky sa pomaly a isto chystali. K tomu pancaku sa podával javorový sirup, ktorý bol mimoriadne sladký a taký som aj mal rád a do neho som si tieto palacinky pekne ponoril a plávali ako lodičky, s ktorými sa modelári pohrávavali v Centrálnom parku. Ešte, aby som nezabudol, európsky chlieb som tu nezažil, aspoň nie v tento prvý deň, ale iba niečo veľmi mäkké a jemné chuťovo, skoro ako naše vianočky, medom a cukrom ochutené, ktoré sa dali opražiť ako naše hrianky. Na to som si väčšinou malinový džem dával a zapíjal to dobrým ohriatym mliekom, plnotučným.
Dobre sme sa všetci najedli a naša cesta viedla na Úrad sociálnych kartičiek, ktoré nám tam mali vystaviť. Tým sme mali možnosť získať prácu, založiť si konto, vodičský preukaz a ďalšie veci, ktoré túto kartičku vyžadovali. Samozrejme, že sme museli mať právoplatné dokumenty s doložkou, so štatútom, že sme emigranti-cudzinci a že sme v Amerike legálne. Ináč by mohli nastať aj problémy. Jeden fakt som si všimol, čo ma dosť príjemne prekvapilo, že som nikdy za celých tých 29 rokov nezažil, aby ma niekto na ulici, tobôž nie policajt, pristavil a legitimoval. To bolo niečo nové a nechyrované. Bol som z toho tak trochu v šoku, lebo z domu som bol na to zvyknutý. No ale toto nechcem tvrdiť, že to je nejaký veľký pozitívny jav. Myslím si, že je to len tu, pretože v Rakúsku si ma podali niekoľkokrát a bol som na to zvyknutý, takže mi to nerobilo problémy. Dokonca som bol až tak vytrénovaný, že som im to už aj bez vyzvania sám z peňaženky vyťahoval a ušetril ich tej námahy, aby ma museli vôbec o to požiadať.
Kartičky sme napokon dostali a potom nám náš pán zaželal príjemný víkend a rozlúčili sme sa. Ďalšie stretnutie bolo dohodnuté na pondelok. Ešte nám dal aj zopár grošíkov, aby sme to nejako cez ten víkend vydržali.
Ten sme už mali celý rozplánovaný dopredu, ale je jasné, že sme nemali nejaké komplikované požiadavky. Celý deň sme sa potulovali po meste a pozerali všetky výklady, hlavne tie, kde boli samé veľké tranzistorové rádiá, ktoré bolo počuť všade po uliciach. Boli sme doslova v ošiali, keď sme videli tie nekonečné druhy rôznych rádií a všetkého možného, ako aj fotoaparáty a ďalšie jemné elektronické zariadenia. Nás však v prvom rade zaujímali tie tranzistoráky, aby sme mali čo počúvať, keď sme mimo hotela.
Veľa času sme strávili hlavne na 42nd Street, hneď vedľa Broadwaya a prešli celú šírku New Yorku, ono to zase až také široké nebolo a hravo sme to zvládli. Po potulkách práve po okolí tej našej obľúbenej ulice sme sa pristavili pri dome, kde schody viedli hore na prvé poschodie a číslo domu bolo práve Trinásť. Dobre sme my vedeli náš dôvod, prečo sme sa tam vybrali. Bol to hárem a tak sme to chceli vidieť aj na vlastné oči. Hravo sme vybehli na prvé poschodie a dvere boli dokorán otvorené. Veľmi ostýchavo sme nazreli do haly a tam na vkusnom gauči sedelo asi 5 nádherných dievčeniec vo veku asi 20 - 30 rokov. Po bokoch boli ešte akési pohodlné kreslá, na ktorých spôsobne sedelo ešte zopár ďalších. Boli pekne vymaľované, vlasy upravené, v nádherných šatách a veľmi zvodne sa usmievali. Človek si to nemohol nepovšimnúť a tak som sa dosť ťažko zdržiaval nadšenia. Vilko, na druhej strane, bol celý červený, lebo sa ešte nestihol opáliť a tak ten rumenec jeho údivu sa mu hneď na tvári prejavil a i trošku koktal. Však čo iné mu zostávalo, keď sme nevedeli ceknúť ani mäkké f a len sme "zírali" od vzrušenia. Ony si to tie dievčence aj hneď všimli a jemne sa uškŕňali. Dokonca mali z nás aj zábavu. My sme nič nerozumeli, ale usmievali sme sa zároveň s nimi. Vilko zahorel ako fakľa a hovorí mi: "Honzo, Ty pitomče, já to snad ani nezvládnu. Já bych nejraději něco hned teď udělal, ale nemůžu, protože by mne snad policajti zavřeli za nespolečenské chování!!!"
Museli sme sa pobrať preč, lebo Vilko bol z toho všetkého celý nanič. Ja som tiež bol veľmi zvedavý, ale mal som akýsi pud v sebe, že asi by som to nedokázal, keď to nie je skutočné, ale len čiste akési z vypočítavosti. Cena nie že by bola vysoká, dokonca aj prijateľná, ale nemal som tú odvahu sa takto nechať zmanipulovať a ani nikdy v živote som to neurobil, hoci možností bolo veľmi veľa a ešte k tomu som bol slobodný a bez záväzkov. Skrátka, nebola to súčasť môjho ja.
Riadne z celého dňa unavení sme sa konečne pobrali domov. Mohlo byť už dobrých 22 hodín a tak som sa aj tešil, že si oddýchnem a dám sa trochu do poriadku po tej dlhej ceste, ktorá nám vyrazila dych. Myslím si, že nám to trvalo dobré tri dni pokiaľ sme sa zaklimatizovali. Vilko bol akýsi nesvoj a že on len predsa pôjde do toho salónu aj sám, keď ja nechcem ísť. I tak sa aj pobral. Mohlo byť asi 5 hodín ráno, keď som sa celý vyľakaný zobudil na obrovské rany do dverí a výkriky: "Honzo, otevři, já tu potvoru asi zabiju!!! "
18.12.2007
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.