XXXIII. časť - Výlet do Lunaparku I.
S Mikom sme si naplánovali aj výlet do vzdialenejšieho lunaparku, Six Flags Great Adventure, Jackson Township, ktorý bol dosť známy na východnom pobreží v Jacksone, New Jersey. Nakoľko som ešte v podobnom nebol, tak som na to aj s veľkým očakávaním pripravoval. Cesta do neznáma bola dlhá, pretože som si ani nevšímal, kde ideme, nakoľko Mike ma navigoval a vtedy sa každá cesta zdá omnoho dlhšia. Keď človek niečo podobné absolvuje po druhýkrát, určite sa mu to zdá kratšie. Iste je to hlavne tým, že na neznámej ceste je všetko neočakávané a nepoznané, a tak to človek hlbšie prežíva a analyzuje. Jedno prekvapenie za druhým sa len tak hromadí, až nakoniec zistí, že má pred sebou poriadnu kopu dreva, ktoré treba pokálať na menšie polienka, aby sa lepšie dostali do pece, ktorej otvor nikdy nie je dostatočne veľký na to, aby sa bez úpravy nakálaním dostali do útrob tohto výhrevného telesa. Každá zákruta, každá rovinka, každý strom, alebo dom je niečo nové a zvláštne; aspoň ja takto vnímam neznáme veci a miesta, ktoré zhlboka, a zároveň aj akosi podvedome, študujem a mapujem. Mnohokrát sa aj veľmi nadchýňam, keď je nad čím, a to často aj je. Možno je to aj tým, že nechcem byť príliš prekvapený, a tak mi oči vychádzajú z jamôk častejšie, alebo je to skrátka taká fotografická zvedavosť a vnímavosť, že chcem zachytiť všetky detaily.
Pomaly sme prichádzali k veľkolepej bráne, pred ktorou hneď na druhej strane stál obrovský kolos El Toro, drevený Roller-coaster, ktorý sa vynímal do výšky 55 metrov a odtiaľ sa vlnovkami svojich koľajničiek zatáčal po celej svojej dĺžke. Bola to konštrukcia, ktorú človek už svojím pohľadom musel rešpektovať a najmä obdivovať, ako niekto mohol niečo podobné navrhnúť a vybudovať. Darmo je, je to veľmi obľúbená atrakcia po celej Amerike a nieto väčšieho mesta, kde by ho vo svojom lunaparku nemali vybudovanú. Ale nielen tam, ale majú ho dokonca aj mimoriadne lunaparky, ktoré sú v blízkosti výstupov z diaľnic a svojou bohatou kombináciou rôznych zábavných zariadení a stánkov vytvárajú akúsi atrakciu, ktorá určite láka oči detí, mládeže, ale aj dospelých, ktorí sa tam húfne na víkendy vypravujú. Je to ako Národný Šport Američanov. 
Nesmiem zabudnúť, že i ja som ešte ako malý chlapec chodieval do Lunaparku v Petržalke, hneď pri Dunaji, po ktorom sa vtedy ešte premávali parníky a občas akoby nás zdravili svojím silným zatrúbením, ktoré akosi doplňovalo túto slávnostnú atmosféru. Bez toho by to ani nebolo ono. V samotnom lunaparku bol miniatúrny vláčik, v ktorom sme sa my deti vždy veľmi radi povozili, na kolotoči vyšantili a užili si aj iných zábavných aktivít, ktoré vtedy ponúkali. K tomu nesmela chýbať sladučká cukrová vata, ktorú som si dal nielen do labužných úst, ale mal som ju aj na rukách, ktoré sa potom bezvýchodiskovo otierali na rukávoch mojej sviatočnej košele, alebo na tmavomodrých matrózkach, olemovaných zlatými výzdobami, takže človek sa naozaj cítil ako skutočný námorník, možno i ako admirál námorníctva. K tomu patrila ešte čiapka, z ktorej visela ozdoba, oznamujúca, že je človek námornikom. Vždy boli vypraté a vyžehlené, ako sa na sviatočný odev patrí. Nechýbali ani iné dobroty, pretože som ľahko vyhladol, ako aj každé iné dieťa v tomto rannom veku a všetko to bolo výborné a hlad som nikdy nepocítil. Babka mi často kupovala čerstvý parízer s chrumkajúcou žemľou, mäkkučkou vo vnútri, na ktorej sa trblietali malé kryštáliky priesvitnej soli, ktorú som vždy zapíjal oranžovou malinovkou. Babka si tiež niečo dala na pitie, ale dosť často sa osviežovala vychladeným čapovaným pivom a popíjali sme ako nerozlučná dvojica. Mama sa vykrúcala na neďalekom betónovom tanečnom kruhu, ktoré bývalo obložené peknými červenými a jemnými dlaždicami, po ktorých sa vznášala ako víla pri každom pohybe valčíka alebo polky. Bola vždy veľmi šťastná, a tak som bol aj ja šťastný, keď som sa na ňu zakaždým pozrel. Jej nádherné čierne vlasy sa len tak vlnili v protismere pohybu tanca a jej modré oči žiarili ako nezábudky, práve rozkvitnuté na lúke neďaleko žblnkotajúceho potôčika. Krásne spomienky, ktoré si človek akosi hlboko uchováva v pamäti a tie potom nikdy nemenia svoju podobu a pretože si ich často oživuje, tak sú vždy čerstvé, presne také, akoby sa udiali iba pred pár sekundami...
Prechádzali sme s Mikom popri okolitých stánkoch a snažili sme sa vybrať, čo by nám vtedy najviac pomohlo zahnať hlad z dlhej cesty. Vždy sme niečo našli a už si ani nepamätám presne, čo to mohlo byť tentokrát, akosi sa mi to neuležalo v pamäti, hoci niekedy si pamätám také veci, že sa sám pristavím a zakrútim hlavou neveriac, pretože také sme už my, tvory ľudské. Poprechádzali sme sa a zabavili na rôznych hrách, ktoré si nič mimoriadneho nevyžadovali, napríklad hádzanie kriketovou loptičkou na cieľ, alebo nejaké iné výtvory a po zasiahnutí sme niečo buď vyhrali, alebo odchádzali bez trofeje. Ono to už tak chodí, že vždy sa nezadarí ako si to človek dopredu naplánuje, pretože platí to staré dobré porekadlo: " Človek mieni, život mení!!!"
Konečne sme prišli k strelnici, kde sme mohli preukázať svoje kvality. Na vojenčine som nebol zlý, pretože keď sme strieľavali, tak som si často vystrieľal povolenie opustiť kasárne, hoci tam boli odomňa aj lepší strelci. Nikdy nezabudnem, keď som po prvýkrát strieľal, tak všetky rany boli mimo terča a darmo som hovoril: "Však som strieľal presne do stredu!" Potom po streľbách nám vyjasnili techniku streľby, lebo sme si ju šli znovu natrénovať, aby sme prešli povinné zápočty ako nováčikovia tesne pred prísahou do poddôstojníckej školy, ktoré som absolvoval ako jej budúci člen v hodnosti slobodníka, čo sa považuje na základnej vojenskej službe za najvyššiu vojenskú hodnosť. Slobodníka sme museli vždy rešpektovať a veľmi úctivo pozdraviť s najväčším rešpektom - ako generála. Ten bol aj naším pánombohom, ale keď bolo treba, tak sa nás aj on ako prvý zastal. Bol to náš veliteľ čaty.
Streľby boli v tréningovom tempe, tentoraz ale aj s individuálnym dozorom tak, že náš veliteľ slobodník sledoval každú vystrelenú ranu ďalekohľadom, aby nám mohol povedať, kde naše guľky končia. Samozrejme, že tesne nad terčom v hlinenom nánose, kde sa aj hlboko zaborili a po nich už len otvory zostávali. Poradil nám, že si máme nastaviť mušku a strieľať tesne pod terč, pretože to akosi vynášalo hore. Bodaj by aj nie, keď sme strieľali so samopalmi ruskej značky - Kalašnikovými štyridsaťsedmičkami, taktiež oficiálne K-47. Všetko sa zrazu otočilo o 180 stupňov a výkon mi aj hneď išiel hore. Pri záverečných streľbách som z troch rán nastrieľal asi 28, čiže celkom slušne na to, aby som dostal legálne povolenie na opustenie vojenského objektu, čiže na "opušťák" - termín prebraný z češtiny, bežne zaužívaný v konverzácii a vojenskej terminológii. Byť znovu za múrmi tejto väznice bol pocit nádherný a nezabudnuteľný!!!
Znovu som stál, tentoraz už len s puškou, ktorú som ani nepoznal a ani som si ju nemohol odskúšať a tobôž nie nastaviť a rozstrieľať, aby som zistil, čo ma čaká a neminie. Zamieril som si zase po rokoch a rana vyletela a tesne vľavo minula cieľ, aspoň to som si stihol všimnúť, lebo zasiahla zeleným filcom potiahnutú stenu traileru, v ktorom bola strelnica. Vytiahol som ďalší dolár a trafil som presne tam, kde som to potreboval. Potom to už bola len fraška a vystrieľal som si zopár plyšových hračiek, ale aj bábiky, ktoré som potom poslal aj mojim neteriam domov. Mikovi sa tiež veľmi darilo a nezaprel sa, že aj on ma veľmi istú ruku a pekne skolil zopár hračiek pre svoju dcérku, ktorá sa tiež určite potešila jeho darčekom z ďalekej, pre našincov nedosiahnuteľnej Ameriky.
Popozerali sme sa ešte po okolí a sledovali sme samozrejme aj nežné stvorenia, ktoré vždy tak božsky vyzerajú, hlavne v letných mesiacoch. Nastal okamih, keď sme mali ísť na ten slávny El Toro Roller-Coaster, ktorý Mike chcel tak veľmi vyskúšať. Ale aj ja som bol tiež veľmi zvedavý na ten výlet po dráhe v závratnej rýchlosti v rôznych krkolomných polohách, ako len na tomto monštre môže človek zažiť...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.