XXXIII. časť - Výlet do Lunaparku I.
S Mikom sme si naplánovali aj výlet do vzdialenejšieho lunaparku, Six Flags Great Adventure, Jackson Township, ktorý bol dosť známy na východnom pobreží v Jacksone, New Jersey. Nakoľko som ešte v podobnom nebol, tak som na to aj s veľkým očakávaním pripravoval. Cesta do neznáma bola dlhá, pretože som si ani nevšímal, kde ideme, nakoľko Mike ma navigoval a vtedy sa každá cesta zdá omnoho dlhšia. Keď človek niečo podobné absolvuje po druhýkrát, určite sa mu to zdá kratšie. Iste je to hlavne tým, že na neznámej ceste je všetko neočakávané a nepoznané, a tak to človek hlbšie prežíva a analyzuje. Jedno prekvapenie za druhým sa len tak hromadí, až nakoniec zistí, že má pred sebou poriadnu kopu dreva, ktoré treba pokálať na menšie polienka, aby sa lepšie dostali do pece, ktorej otvor nikdy nie je dostatočne veľký na to, aby sa bez úpravy nakálaním dostali do útrob tohto výhrevného telesa. Každá zákruta, každá rovinka, každý strom, alebo dom je niečo nové a zvláštne; aspoň ja takto vnímam neznáme veci a miesta, ktoré zhlboka, a zároveň aj akosi podvedome, študujem a mapujem. Mnohokrát sa aj veľmi nadchýňam, keď je nad čím, a to často aj je. Možno je to aj tým, že nechcem byť príliš prekvapený, a tak mi oči vychádzajú z jamôk častejšie, alebo je to skrátka taká fotografická zvedavosť a vnímavosť, že chcem zachytiť všetky detaily.
Pomaly sme prichádzali k veľkolepej bráne, pred ktorou hneď na druhej strane stál obrovský kolos El Toro, drevený Roller-coaster, ktorý sa vynímal do výšky 55 metrov a odtiaľ sa vlnovkami svojich koľajničiek zatáčal po celej svojej dĺžke. Bola to konštrukcia, ktorú človek už svojím pohľadom musel rešpektovať a najmä obdivovať, ako niekto mohol niečo podobné navrhnúť a vybudovať. Darmo je, je to veľmi obľúbená atrakcia po celej Amerike a nieto väčšieho mesta, kde by ho vo svojom lunaparku nemali vybudovanú. Ale nielen tam, ale majú ho dokonca aj mimoriadne lunaparky, ktoré sú v blízkosti výstupov z diaľnic a svojou bohatou kombináciou rôznych zábavných zariadení a stánkov vytvárajú akúsi atrakciu, ktorá určite láka oči detí, mládeže, ale aj dospelých, ktorí sa tam húfne na víkendy vypravujú. Je to ako Národný Šport Američanov. 
Nesmiem zabudnúť, že i ja som ešte ako malý chlapec chodieval do Lunaparku v Petržalke, hneď pri Dunaji, po ktorom sa vtedy ešte premávali parníky a občas akoby nás zdravili svojím silným zatrúbením, ktoré akosi doplňovalo túto slávnostnú atmosféru. Bez toho by to ani nebolo ono. V samotnom lunaparku bol miniatúrny vláčik, v ktorom sme sa my deti vždy veľmi radi povozili, na kolotoči vyšantili a užili si aj iných zábavných aktivít, ktoré vtedy ponúkali. K tomu nesmela chýbať sladučká cukrová vata, ktorú som si dal nielen do labužných úst, ale mal som ju aj na rukách, ktoré sa potom bezvýchodiskovo otierali na rukávoch mojej sviatočnej košele, alebo na tmavomodrých matrózkach, olemovaných zlatými výzdobami, takže človek sa naozaj cítil ako skutočný námorník, možno i ako admirál námorníctva. K tomu patrila ešte čiapka, z ktorej visela ozdoba, oznamujúca, že je človek námornikom. Vždy boli vypraté a vyžehlené, ako sa na sviatočný odev patrí. Nechýbali ani iné dobroty, pretože som ľahko vyhladol, ako aj každé iné dieťa v tomto rannom veku a všetko to bolo výborné a hlad som nikdy nepocítil. Babka mi často kupovala čerstvý parízer s chrumkajúcou žemľou, mäkkučkou vo vnútri, na ktorej sa trblietali malé kryštáliky priesvitnej soli, ktorú som vždy zapíjal oranžovou malinovkou. Babka si tiež niečo dala na pitie, ale dosť často sa osviežovala vychladeným čapovaným pivom a popíjali sme ako nerozlučná dvojica. Mama sa vykrúcala na neďalekom betónovom tanečnom kruhu, ktoré bývalo obložené peknými červenými a jemnými dlaždicami, po ktorých sa vznášala ako víla pri každom pohybe valčíka alebo polky. Bola vždy veľmi šťastná, a tak som bol aj ja šťastný, keď som sa na ňu zakaždým pozrel. Jej nádherné čierne vlasy sa len tak vlnili v protismere pohybu tanca a jej modré oči žiarili ako nezábudky, práve rozkvitnuté na lúke neďaleko žblnkotajúceho potôčika. Krásne spomienky, ktoré si človek akosi hlboko uchováva v pamäti a tie potom nikdy nemenia svoju podobu a pretože si ich často oživuje, tak sú vždy čerstvé, presne také, akoby sa udiali iba pred pár sekundami...
Prechádzali sme s Mikom popri okolitých stánkoch a snažili sme sa vybrať, čo by nám vtedy najviac pomohlo zahnať hlad z dlhej cesty. Vždy sme niečo našli a už si ani nepamätám presne, čo to mohlo byť tentokrát, akosi sa mi to neuležalo v pamäti, hoci niekedy si pamätám také veci, že sa sám pristavím a zakrútim hlavou neveriac, pretože také sme už my, tvory ľudské. Poprechádzali sme sa a zabavili na rôznych hrách, ktoré si nič mimoriadneho nevyžadovali, napríklad hádzanie kriketovou loptičkou na cieľ, alebo nejaké iné výtvory a po zasiahnutí sme niečo buď vyhrali, alebo odchádzali bez trofeje. Ono to už tak chodí, že vždy sa nezadarí ako si to človek dopredu naplánuje, pretože platí to staré dobré porekadlo: " Človek mieni, život mení!!!"
Konečne sme prišli k strelnici, kde sme mohli preukázať svoje kvality. Na vojenčine som nebol zlý, pretože keď sme strieľavali, tak som si často vystrieľal povolenie opustiť kasárne, hoci tam boli odomňa aj lepší strelci. Nikdy nezabudnem, keď som po prvýkrát strieľal, tak všetky rany boli mimo terča a darmo som hovoril: "Však som strieľal presne do stredu!" Potom po streľbách nám vyjasnili techniku streľby, lebo sme si ju šli znovu natrénovať, aby sme prešli povinné zápočty ako nováčikovia tesne pred prísahou do poddôstojníckej školy, ktoré som absolvoval ako jej budúci člen v hodnosti slobodníka, čo sa považuje na základnej vojenskej službe za najvyššiu vojenskú hodnosť. Slobodníka sme museli vždy rešpektovať a veľmi úctivo pozdraviť s najväčším rešpektom - ako generála. Ten bol aj naším pánombohom, ale keď bolo treba, tak sa nás aj on ako prvý zastal. Bol to náš veliteľ čaty.
Streľby boli v tréningovom tempe, tentoraz ale aj s individuálnym dozorom tak, že náš veliteľ slobodník sledoval každú vystrelenú ranu ďalekohľadom, aby nám mohol povedať, kde naše guľky končia. Samozrejme, že tesne nad terčom v hlinenom nánose, kde sa aj hlboko zaborili a po nich už len otvory zostávali. Poradil nám, že si máme nastaviť mušku a strieľať tesne pod terč, pretože to akosi vynášalo hore. Bodaj by aj nie, keď sme strieľali so samopalmi ruskej značky - Kalašnikovými štyridsaťsedmičkami, taktiež oficiálne K-47. Všetko sa zrazu otočilo o 180 stupňov a výkon mi aj hneď išiel hore. Pri záverečných streľbách som z troch rán nastrieľal asi 28, čiže celkom slušne na to, aby som dostal legálne povolenie na opustenie vojenského objektu, čiže na "opušťák" - termín prebraný z češtiny, bežne zaužívaný v konverzácii a vojenskej terminológii. Byť znovu za múrmi tejto väznice bol pocit nádherný a nezabudnuteľný!!!
Znovu som stál, tentoraz už len s puškou, ktorú som ani nepoznal a ani som si ju nemohol odskúšať a tobôž nie nastaviť a rozstrieľať, aby som zistil, čo ma čaká a neminie. Zamieril som si zase po rokoch a rana vyletela a tesne vľavo minula cieľ, aspoň to som si stihol všimnúť, lebo zasiahla zeleným filcom potiahnutú stenu traileru, v ktorom bola strelnica. Vytiahol som ďalší dolár a trafil som presne tam, kde som to potreboval. Potom to už bola len fraška a vystrieľal som si zopár plyšových hračiek, ale aj bábiky, ktoré som potom poslal aj mojim neteriam domov. Mikovi sa tiež veľmi darilo a nezaprel sa, že aj on ma veľmi istú ruku a pekne skolil zopár hračiek pre svoju dcérku, ktorá sa tiež určite potešila jeho darčekom z ďalekej, pre našincov nedosiahnuteľnej Ameriky.
Popozerali sme sa ešte po okolí a sledovali sme samozrejme aj nežné stvorenia, ktoré vždy tak božsky vyzerajú, hlavne v letných mesiacoch. Nastal okamih, keď sme mali ísť na ten slávny El Toro Roller-Coaster, ktorý Mike chcel tak veľmi vyskúšať. Ale aj ja som bol tiež veľmi zvedavý na ten výlet po dráhe v závratnej rýchlosti v rôznych krkolomných polohách, ako len na tomto monštre môže človek zažiť...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a