XXXIII. časť - Výlet do Lunaparku I.
S Mikom sme si naplánovali aj výlet do vzdialenejšieho lunaparku, Six Flags Great Adventure, Jackson Township, ktorý bol dosť známy na východnom pobreží v Jacksone, New Jersey. Nakoľko som ešte v podobnom nebol, tak som na to aj s veľkým očakávaním pripravoval. Cesta do neznáma bola dlhá, pretože som si ani nevšímal, kde ideme, nakoľko Mike ma navigoval a vtedy sa každá cesta zdá omnoho dlhšia. Keď človek niečo podobné absolvuje po druhýkrát, určite sa mu to zdá kratšie. Iste je to hlavne tým, že na neznámej ceste je všetko neočakávané a nepoznané, a tak to človek hlbšie prežíva a analyzuje. Jedno prekvapenie za druhým sa len tak hromadí, až nakoniec zistí, že má pred sebou poriadnu kopu dreva, ktoré treba pokálať na menšie polienka, aby sa lepšie dostali do pece, ktorej otvor nikdy nie je dostatočne veľký na to, aby sa bez úpravy nakálaním dostali do útrob tohto výhrevného telesa. Každá zákruta, každá rovinka, každý strom, alebo dom je niečo nové a zvláštne; aspoň ja takto vnímam neznáme veci a miesta, ktoré zhlboka, a zároveň aj akosi podvedome, študujem a mapujem. Mnohokrát sa aj veľmi nadchýňam, keď je nad čím, a to často aj je. Možno je to aj tým, že nechcem byť príliš prekvapený, a tak mi oči vychádzajú z jamôk častejšie, alebo je to skrátka taká fotografická zvedavosť a vnímavosť, že chcem zachytiť všetky detaily.
Pomaly sme prichádzali k veľkolepej bráne, pred ktorou hneď na druhej strane stál obrovský kolos El Toro, drevený Roller-coaster, ktorý sa vynímal do výšky 55 metrov a odtiaľ sa vlnovkami svojich koľajničiek zatáčal po celej svojej dĺžke. Bola to konštrukcia, ktorú človek už svojím pohľadom musel rešpektovať a najmä obdivovať, ako niekto mohol niečo podobné navrhnúť a vybudovať. Darmo je, je to veľmi obľúbená atrakcia po celej Amerike a nieto väčšieho mesta, kde by ho vo svojom lunaparku nemali vybudovanú. Ale nielen tam, ale majú ho dokonca aj mimoriadne lunaparky, ktoré sú v blízkosti výstupov z diaľnic a svojou bohatou kombináciou rôznych zábavných zariadení a stánkov vytvárajú akúsi atrakciu, ktorá určite láka oči detí, mládeže, ale aj dospelých, ktorí sa tam húfne na víkendy vypravujú. Je to ako Národný Šport Američanov. 
Nesmiem zabudnúť, že i ja som ešte ako malý chlapec chodieval do Lunaparku v Petržalke, hneď pri Dunaji, po ktorom sa vtedy ešte premávali parníky a občas akoby nás zdravili svojím silným zatrúbením, ktoré akosi doplňovalo túto slávnostnú atmosféru. Bez toho by to ani nebolo ono. V samotnom lunaparku bol miniatúrny vláčik, v ktorom sme sa my deti vždy veľmi radi povozili, na kolotoči vyšantili a užili si aj iných zábavných aktivít, ktoré vtedy ponúkali. K tomu nesmela chýbať sladučká cukrová vata, ktorú som si dal nielen do labužných úst, ale mal som ju aj na rukách, ktoré sa potom bezvýchodiskovo otierali na rukávoch mojej sviatočnej košele, alebo na tmavomodrých matrózkach, olemovaných zlatými výzdobami, takže človek sa naozaj cítil ako skutočný námorník, možno i ako admirál námorníctva. K tomu patrila ešte čiapka, z ktorej visela ozdoba, oznamujúca, že je človek námornikom. Vždy boli vypraté a vyžehlené, ako sa na sviatočný odev patrí. Nechýbali ani iné dobroty, pretože som ľahko vyhladol, ako aj každé iné dieťa v tomto rannom veku a všetko to bolo výborné a hlad som nikdy nepocítil. Babka mi často kupovala čerstvý parízer s chrumkajúcou žemľou, mäkkučkou vo vnútri, na ktorej sa trblietali malé kryštáliky priesvitnej soli, ktorú som vždy zapíjal oranžovou malinovkou. Babka si tiež niečo dala na pitie, ale dosť často sa osviežovala vychladeným čapovaným pivom a popíjali sme ako nerozlučná dvojica. Mama sa vykrúcala na neďalekom betónovom tanečnom kruhu, ktoré bývalo obložené peknými červenými a jemnými dlaždicami, po ktorých sa vznášala ako víla pri každom pohybe valčíka alebo polky. Bola vždy veľmi šťastná, a tak som bol aj ja šťastný, keď som sa na ňu zakaždým pozrel. Jej nádherné čierne vlasy sa len tak vlnili v protismere pohybu tanca a jej modré oči žiarili ako nezábudky, práve rozkvitnuté na lúke neďaleko žblnkotajúceho potôčika. Krásne spomienky, ktoré si človek akosi hlboko uchováva v pamäti a tie potom nikdy nemenia svoju podobu a pretože si ich často oživuje, tak sú vždy čerstvé, presne také, akoby sa udiali iba pred pár sekundami...
Prechádzali sme s Mikom popri okolitých stánkoch a snažili sme sa vybrať, čo by nám vtedy najviac pomohlo zahnať hlad z dlhej cesty. Vždy sme niečo našli a už si ani nepamätám presne, čo to mohlo byť tentokrát, akosi sa mi to neuležalo v pamäti, hoci niekedy si pamätám také veci, že sa sám pristavím a zakrútim hlavou neveriac, pretože také sme už my, tvory ľudské. Poprechádzali sme sa a zabavili na rôznych hrách, ktoré si nič mimoriadneho nevyžadovali, napríklad hádzanie kriketovou loptičkou na cieľ, alebo nejaké iné výtvory a po zasiahnutí sme niečo buď vyhrali, alebo odchádzali bez trofeje. Ono to už tak chodí, že vždy sa nezadarí ako si to človek dopredu naplánuje, pretože platí to staré dobré porekadlo: " Človek mieni, život mení!!!"
Konečne sme prišli k strelnici, kde sme mohli preukázať svoje kvality. Na vojenčine som nebol zlý, pretože keď sme strieľavali, tak som si často vystrieľal povolenie opustiť kasárne, hoci tam boli odomňa aj lepší strelci. Nikdy nezabudnem, keď som po prvýkrát strieľal, tak všetky rany boli mimo terča a darmo som hovoril: "Však som strieľal presne do stredu!" Potom po streľbách nám vyjasnili techniku streľby, lebo sme si ju šli znovu natrénovať, aby sme prešli povinné zápočty ako nováčikovia tesne pred prísahou do poddôstojníckej školy, ktoré som absolvoval ako jej budúci člen v hodnosti slobodníka, čo sa považuje na základnej vojenskej službe za najvyššiu vojenskú hodnosť. Slobodníka sme museli vždy rešpektovať a veľmi úctivo pozdraviť s najväčším rešpektom - ako generála. Ten bol aj naším pánombohom, ale keď bolo treba, tak sa nás aj on ako prvý zastal. Bol to náš veliteľ čaty.
Streľby boli v tréningovom tempe, tentoraz ale aj s individuálnym dozorom tak, že náš veliteľ slobodník sledoval každú vystrelenú ranu ďalekohľadom, aby nám mohol povedať, kde naše guľky končia. Samozrejme, že tesne nad terčom v hlinenom nánose, kde sa aj hlboko zaborili a po nich už len otvory zostávali. Poradil nám, že si máme nastaviť mušku a strieľať tesne pod terč, pretože to akosi vynášalo hore. Bodaj by aj nie, keď sme strieľali so samopalmi ruskej značky - Kalašnikovými štyridsaťsedmičkami, taktiež oficiálne K-47. Všetko sa zrazu otočilo o 180 stupňov a výkon mi aj hneď išiel hore. Pri záverečných streľbách som z troch rán nastrieľal asi 28, čiže celkom slušne na to, aby som dostal legálne povolenie na opustenie vojenského objektu, čiže na "opušťák" - termín prebraný z češtiny, bežne zaužívaný v konverzácii a vojenskej terminológii. Byť znovu za múrmi tejto väznice bol pocit nádherný a nezabudnuteľný!!!
Znovu som stál, tentoraz už len s puškou, ktorú som ani nepoznal a ani som si ju nemohol odskúšať a tobôž nie nastaviť a rozstrieľať, aby som zistil, čo ma čaká a neminie. Zamieril som si zase po rokoch a rana vyletela a tesne vľavo minula cieľ, aspoň to som si stihol všimnúť, lebo zasiahla zeleným filcom potiahnutú stenu traileru, v ktorom bola strelnica. Vytiahol som ďalší dolár a trafil som presne tam, kde som to potreboval. Potom to už bola len fraška a vystrieľal som si zopár plyšových hračiek, ale aj bábiky, ktoré som potom poslal aj mojim neteriam domov. Mikovi sa tiež veľmi darilo a nezaprel sa, že aj on ma veľmi istú ruku a pekne skolil zopár hračiek pre svoju dcérku, ktorá sa tiež určite potešila jeho darčekom z ďalekej, pre našincov nedosiahnuteľnej Ameriky.
Popozerali sme sa ešte po okolí a sledovali sme samozrejme aj nežné stvorenia, ktoré vždy tak božsky vyzerajú, hlavne v letných mesiacoch. Nastal okamih, keď sme mali ísť na ten slávny El Toro Roller-Coaster, ktorý Mike chcel tak veľmi vyskúšať. Ale aj ja som bol tiež veľmi zvedavý na ten výlet po dráhe v závratnej rýchlosti v rôznych krkolomných polohách, ako len na tomto monštre môže človek zažiť...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-