XLIV. časť - Taký obyčajný deň ...
Bolo pravé poludnie, a tak bol čas ísť na obedňajšiu prestávku. Takú normálnu pravidelnú. Človek potrebuje aj odpočinok a niečo si zajesť, aby mohol pokračovať v načatej celodennej práci. Bol som akurát na poštovom oddelení, kde som balil a posielal kožuchy jednotlivým majiteľom, ktorí ich mali u nás buď na opravu, alebo vyčistenie, ktoré som robieval prevažne ja. Niektoré boli zhotovené aj na zákazku. Boli to zákazníci z celého regiónu, čiže nielen z Utahu, ale i z Wyomingu, Idaha, Montany, Nevady, Oregonu, Californie, ale aj z Washingtonu. Za tie dlhé roky, čo majitelia mali firmu, už dobrých päťdesiat rokov, nastrádali si nekonečné zástupy ľudí, ktorí s dôverou zadávali požiadavky práve im. I za môjho krátkeho pobytu sa nevyskytli žiadne reklamácie a problémy, a tak to bol ďalší dôvod prečo im dôverovali a boli spokojní.
Vybehol som si do bufetu a kúpil obloženú žemľu a zašiel do vedľajšieho parku, ktorý bol hneď vedľa hotela Utah a hlavnej administratívnej budovy Mormonskej viery. Bola už jar a tak kvietky nádherné voňali a dopĺňali tú atmosféru, ktorá tak príjemne osvieži posedenie v parku. Fontány sa tiež už prelievali a vytvárali akúsi prírodnú scenériu ako pri zurčiacom potôčiku. Celkom som zabudol na všetko, sníval som v myšlienkach a vychutnával všetko do poslednej kvapky sladkého moku - života!
Zrazu táto nádherná siesta bola násilne prerušená policajnými vozidlami a začal mimoriadny hluk. Ja nič netušiaci som sa hnal chytro na pracovisko v mojom nákupnom centre obchodného domu ZCMI. Všimol som si, že ľudia boli dosť rozrušení a všetci si nahlas hovorili, že prezident Reagan bol zastrelený. Že už asi ani nežije.
Vbehol som do obchodu a na každom oddelení zhrození ľudia postávali pri televíznych obrazovkách, modlili sa akosi a uvažovali, čo sa teraz stane. Nebola žiadna informácia, či to nie je začiatok Tretej svetovej vojny a koniec človečenstva, pretože po nukleárnych bombách vypálených na každú časť zemegule veľká možnosť prežitia by neexistovala.
Tentoraz ma majiteľ ani nenaháňal, aby som šiel rýchlo niečo robiť. Všetci sme boli akosi zjednotení, bolo to niečo, čo mi pripomenulo Augustové udalosti v roku 1968. Bola to hrôza a všetci nahlas vyslovovali svoje myšlienky: "Asi Rusi nám zavraždili prezidenta", ktorý bol na svojom poste iba niečo vyše dvoch mesiacov, presnejšie od 20. januára 1981 a dnes bolo presne 30. marca a 12:30. Ešte prednedávnom, siedmeho marca, sme oslávili Hankine narodeniny. Bolo to veľmi príjemné a nezabudnuteľné, pretože to boli zároveň aj posledné spoločné, ktoré sme oslavovali.
Vo Washingtone D. C. bol prezident postrelený votrelcom o 14:30. Časový rozdiel s Utahom je dvojhodinový. V Oregone, Californii, Nevade, Washingtone je zase trojhodinový časový rozdiel. Hlásatelia na televíznych obrazovkách boli tiež dosť vystrašení, a tak tým nejako na kľude sledujúcich televízne obrazovky, dychtiac po ďalších správach, nepridávalo. Obrovská vrava sa spustila a ľudia z toho, čo sa to prihodilo, boli dosť nešťastní. Možno sám Pán sa tak rozhodol potrestať ľudstvo svojou sebazáhubou. Dosť príkoria sa udialo za tú dobu, čo ľudstvo existuje a pustoší postupne svoju matku blahodarkyňu - našu chuderku planétu Zem. Bol čas s tým skoncovať. Bola to najlepšia chvíľa ako odzvoniť všetkým umieráčik a potrestať ich za všetko, čo si sami nazhromaždili. Dobrá vôľa prekypela v nespokojnosť Pána a zlosť nevídaná sa v ňom zrazu akosi ozvala... Prišiel Deň Účtovania! Každý hriešnik to vie, že raz jeho deň príde a dnes to bol práve ten deň...
Zvestovali veľmi zaujímavé správy, ktoré, i keď boli hrozivé, oznamovali, že koniec ešte neprišiel a náš Pán sa na nás ešte tak nenahneval, aby nám popustil lano, ktorého sa pridržiavame nad priepasťou. Dokonca ho akosi trošku k sebe pritiahol a dobrovoľne natiahol svoju ruku, aby nám pomohol. Nakoniec to aj urobil a zmiloval sa nad nami previnilcami. Boli sme znovu zachránení už po tisíci raz a on za to od nás nič iné nežiadal, len aby sme milovali svojich blížnych tak, ako chceme my milovanými byť...
Človeka - atentátnika, ktorý spáchal tento hrozný čin, mali hneď po výstreloch zaisteného a donekonečna ukazovali celý tento akt po celý deň. I ešte na druhý deň sa k tomuto hroznému činu vracali. Po celý týždeň sa názory šírili éterom a obrazovkou. Konečne sme sa dozvedeli, kto bol strojcom tejto tragédie. Bol to psychicky narušený človek, ktorý si myslel, že sa týmto činom zviditeľní a stane sa hrdinom.
Dlho to netrvalo a celá situácia sa po týždni znormalizovala. Ľudia sa museli venovať aj inýym veciam, keď aj prezident bol v ohrození života v onen deň. Správy o jeho zdravotnom stave boli veľmi pozitívne, a tak sa ľahšie zabúdalo na ten šok, ktorý som vtedy zažil.
Jar bola v plnom prúde a ja som pomaly odchádzal, i keď iba v mysli, z môjho terajšieho pracoviska ako budúci vodič nákladného vozidla v novej firme zeleniny a ovocia. Aj som sa tešil, že budem trošku na svetle, pretože mi tie tmavé ponuré miesta vadili. Celý deň zavretý v miestnosti, kde žiadne okná neboli. Dosť nezvyklé, ale tu veľmi normálne.
Do novej práce ma prijali bez problémov, hoci iba na čiastočný úväzok, takže som chodil z jedného pracoviska na druhé, myslím tým, každy deň som bol niekde inde. Postupne sa práca uvoľnila a ja som mohol začať pracovať konečne už na plný úväzok. V obchodnom dome som rozviazal pracovný pomer a aj tým som svoj život celkom zmenil. Vstával som nezvyčajne skoro, hlavne v utorky a štvrtky. V oné dni k nam dochádzali z Californie nákladiaky plné tovaru - ovocia a zeleniny, takže som musel byť už na pracovisku o druhej ráno. Bolo to dosť náročné, ale nejako som to zvládol. Celkovo som pracoval viac hodín, pretože človek nemohol nikdy predvídať, čo sa mu na cestách prihodí, či už to havária, i keď nie moja, ale druhých, alebo zdržanie sa v dlhých nekonečných šoroch áut.
Ráno som čakával na môjho partnera Kena, s ktorým som jazdieval na našom veľkom nákladiaku. Boli sme vždy popárení, pretože to boli obrovské nákladiaky plné tovaru. Tým sa samozrejme ušetrilo na pohonných hmotách a bolo to výhodnejšie aj pre majiteľa.
Ken bol príjemný mladý muž, asi o päť rokov starší ako ja. Nevynikal výškou, ale mal veľmi atletickú postavu. Jeho veľkým koníčkom boli činky, a tak sme spolu aj trénovávali. Naviac bol aj veľkým fotografistom, a tak aj tam sme si dobre rozumeli. Ďalšia jeho vášeň boli skaly a horolezectvo. To nám tiež obom vyhovovalo a občas sme si spolu aj niekde vybehli, i keď môj pobyt v Utahu dlhý nebol, pretože sa udialo niečo, čo som nemohol ovplyvniť.
Rána boli dosť studené, nakoľko obloha bola veľmi čistá bez akýchkoľvek obláčikov, takže sa to teplo nazhromaždené počas dňa nemohlo udržat. V noci som občas sledoval celú hviezdnu oblohu, ale to len na záhrade medzi stromami, lebo mi ju osvetlenie mesta dosť narušovalo. Tam medzi stromami a na zemi som si spokojne mohol vychutnať každú hviezdu. Bola tam iba pre mňa a čakala na môj pohľad, aby som ju pohladil...
Nákladiaky s tovarom boli vždy plné rôznych zelenín a ovocia. Dnes nám priviezli šalát a to som v živote nevidel toľko krabíc, plných rozvoniavajúceho šalátu. Päť hodín sme ich vykladali a všetko ručne, lebo to nebolo na paletách. Krabicu za krabicou. Po vyložení som mal toho dosť, ale to nebol koniec, pretože potom sme museli zase naložiť naše nákladné vozidlo s približne piatimi tonami zeleniny a ovocia. Najväčšiu váhu mali samozrejme zemiaky a tých vriec som sa nadvíhal na pleci habadej. Hneď som si spomenul na časy, keď som na pozemných stavbách robil závozníka a nosil päťdesiat a viac kilové lepenky a cementové vrecká. Na tréning som sa nikdy nemusel sťažovať. Bol to najlepší tréning, aký som len mohol mať a naviac mi za to aj zaplatili a celkom slušne, takže som sa o to ešte viac aj snažil. Po večeroch som dlho nevysedával a zaľahol skoro do postele, lebo ma čakal na druhý deň ďalší kolotoč, ktorý mi ale nevadil. Dokonca mi to veľmi vyhovovalo, ako po finančnej stránke, tak aj po stránke pracovnej, lebo som robil niečo, čo ma veľmi bavilo a uspokojovalo. Boli to krásne celodenné výlety, pretože ani jeden deň nebol kratší ako desať hodín. Tie utorky a štvrtky boli najdlhšie, aj 16 hodinové, pretože sme začali o druhej ráno a končili okolo osemnástej a občas aj dvadsiatej hodine, takže naozaj poriadne výkony. Samozrejme, že sme boli aj patrične, a mohol by som povedať aj štedro, odmenení v porovnaní s tým, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Bol to skutočný obrat v životnom štandarde, a tak som si mohol aj veľmi pekne ušetriť. Tie dalšie dni boli také normálnejšie, nakoľko sme začínali o piatej ráno a končievali okolo pätnástej, až šestnástej hodiny.
Bral som túto prácu ako brigádu, nakoľko tam sa muselo makať a len na brigáde sa musí tvrdo pracovať. Bola to obrovská zmena a myslím si, že len k mojmu prospechu a tak som sa aj na to díval. Neskoršie spomeniem aj ďalšiu prácu, ktorá mala podobný charakter, hoci v nej som bývaval aj šesť i viac dní mimo domova, ale to zase až v ďalšom spomínaní...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.