im ho všetkým musel vysvetľovať, lebo sa im vôbec nezdal smiešny. Ale rovnaké je to aj s ich vtipmi. Človek tu musí nejaký ten čas žiť a chápať mentalitu národa, aby ich celkom slušne pochopil. I teraz po 35 rokoch som niekedy stratený. Ale je to asi už aj vekom, lebo tých mladších človek len tak ľahko nerozosmeje. Musí to mať naozaj ich úroveň.
Konečne som bol pripravený na jazdu, na nič som nezabudol a naviac uistil inštruktora a aj kolegov, že to ovládam. Samozrejme, človek touto znalosťou umocňuje istotu aj v v sebe, a tak sa omnoho lepšie cíti. Hlavne, keď je na diaľnici sám v tom obrovskom autobuse, ktorý pojme 43 pasažierov. Bol to autobus firmy Greyhound, značka MCI-9. Parametre autobusu boli: dĺžka – 12,20 m, šírka – 2,45 m, výška 3,35 m a hmotnosť okolo 13 ton.
Všetci si posadali do autobusu a čo najbližšie dopredu, aby videli, kde dnes ideme. Po diaľnici som šiel dosť opatrne a až po niekoľkých kilometroch mi inštruktor oznámil miesto, kde ideme, takže celú tú dobu som to ani netušil. Zo Seattlu je to 50 kilometrov po diaľnici číslo 90 - východ. V samotnom meste aj diaľnica začínala, pretože Seattle je už pri Tichom oceáne. Môj úsek bol do Snoqualmie, mestečka s niečo vyše dvanásť tisíckami obyvateľov. Kedysi tam žil indiánsky kmeň Snoqualmie, tak po nich mesto dostalo pomenovanie. Bola tam obrovská píla, ktorá kedysi zamestnávala veľa ľudí. Veľmi sa tam darilo aj poľnohospodárstvu, nakoľko je tam dosť úrodnej pôdy, ktorá živí roľníkov a farmárov až doteraz. Tiež koncom 19. storočia sa tam vybudovala železničná trať a tá dosť napomohla tomu, že mohli ľahšie svoje produkty a výrobky vyvážat do neďalekého Seattlu. Železnica už zanikla a všetko sa preváža tirákmi, ale zachovali si aspoň tú pôvodnú železničnú stanicu, ktorá teraz slúži ako múzeum.
Ani nie zadlho som sa priblížil tesne k odbočke do Snoqualmie. Vychádzalo sa mierne do kopca a len-len, že som to zvládol, aby som sa nezošmykol smerom dole na rampe. Po chvíli som zastavil na veľkom parkovisku s motelom a reštauráciou, kde bola aj naša prvá prestávka. Všetci sme sa húfom vytratili a zamierili priamo k reštaurácii, ktorá mala 24 hodinový servis. Taktiež tam bol obchod stále otvorený a aj nepretržitá možnosť tankovania benzínu alebu nafty. Každý si dal kávu, aby sme lepšie znášali tú počiatočnú únavu z nedostatku spánku a nezvyklého režimu.
Sneh nám stihol zakryť stopy, keď sme sa asi po polhodinke vracali späť do autobusu. Tam zároveň čakala na mňa aj veľká skúška dávania reťazí na kolesá, a to na všetky štyri. Nielen na zadné, ale aj predné, pretože keď sa taký kolos šmykne, tak ho už nič nezastaví. Našťastie tam bola veľká pouličná lampa, ktorá mi svietila ako mesiac na oblohe a videl som veľmi dobre. Trvalo mi to trošku dlhšie, ale nakoniec som to celkom slušne zvládol so spokojnosťou i nad moje očakávanie. Bol som veľmi rád, že sa mi to podarilo, pretože dosiaľ som v tom nemal žiadnu prax. Boli sme konečne pripravení na odchod a na ďalší úsek, ale ešte som musel pár kilometrov urobiť, aby som ukázal, či som schopný zvládať autobus aj s reťazami, ale hlavne, aby som aj predpísanú rýchlosť dodržiaval. Autobus s reťazami na všetkých kolesách sa nesmie preháňať a musí ísť maximálne rýchlosťou 25 míľ za hodinu, čo je približne asi 40 kilometrov za hodinu. Keď sa jazdí príliš rýchlo, pneumatiky sa dosť opotrebúvajú reťazami, ktoré pod veľkou váhou autobusu dosť tlačia na ne a poškodzujú ich, preto sme museli jazdiť opatrnejšie. Naviac pri väčších rýchlostiach sa reťaze ľahšie poškodia a uvoľnia. Na ďalšej zastávke potom človek zistí, že už nemá na kolesách žiadne reťaze. Stalo sa mi to potom neskoršie niekoľkokrát, keď som sa príliš ponáhľal... Bola to dlhá noc, kým sme sa všetci za volantom vystriedali a ani káva už nezaberala. Ja som radšej ani nepil viac, aby som mohol ísť hneď do postele a mohol sa zrehabilitovať.
Na ďalší deň sme tiež museli vstávať skoro ráno, aby sme boli v triede už o ôsmej hodine, čakalo nás vyučovanie a to sme nemali veľmi radi, lebo bolo veľmi zdlhavé a niekedy až príliš nudné. Prestávky nám pomáhali najlepšie sa preklenúť cez tú časovú zónu, ktorá bola nekonečná. Držali nás tam vždy aspoň do 16. až 17. hodiny a mali sme toho vždy plné zuby. Ale potom sme si šli užívať nočný život. Najprv sme si odskočili s Dougom do čínskej reštaurácie a potom sme sa popozerali po celom obchodnom centre. Človek tam ani veľmi nemal kde ísť, a tak sme sa rozhodli ísť do kina, aj s našou kolegyňou, ktorú sme tiež pozvali. Už som aj celkom zabudol aký film hrali, ale pamätám si, že sme sa celkom slušne pobavili. Musela to byť nejaká komédia. Potom nás ešte čakal tradične bar, kde sa dalo aj tancovať, tak sa nám vždy naskytla možnosť spoznať miestne krásavice. Na uliciach postávali aj iné, ale obaja máme určité zásady a nie ako moj kamoš Vilko, ktorý na to doplatil hneď v prvú noc, keď sme pred pár rokmi prišli do New Yorku.
Mali sme za sebou veľa teórie i jázd a jediné, čo nás ešte hnalo dopredu, bola vidina, že si pomáhame k lepšiemu životu v novom remesle.. Už sme to mali iba za pár, presnejšie za týždeň, keď sme mali dostať diplom, že sme zvládli výcvik greyhoundského vodiča. Nechcem ale zabudnúť ešte na jedného pána, ktorého som poznal a vídaval ešte niekoľko rokov. Bol to náš veľký šéf celého výcviku Gary. Bol to veľmi šikovný pán a ten to všetko držal na uzde, aby sa učivo prebralo podľa jeho predstáv. Taktiež nám vypracovával všetky testy a dohliadal na to, aby sme ich potom mohli hravo zvládnuť pred dopravným komisárom. Gary mi dosť svojím jednaním pripomínal môjho bývalého kolegu atléta, takže akoby som ho videl znovu, i keď sme boli oddelení diaľavou a nekonečným Atlantickým oceánom. Ono je to vždy taký príjemný pocit pre človeka, keď stretne niekoho, kto mu pripomína jeho z dávna veľmi obľúbenú osobu. Stalo sa mi to veľakrát. Naposledy, keď som hral bowling. Uvidel som tam človeka, ktorý vyzeral celkom ako niekto z mojej domoviny, a tu v tejto diaľke to vzbudilo vo mne veľmi príjemý pocit, akoby sme sa zase po toľkých rokoch videli. Poznali sme sa ešte z detstva...
Štvrtok, 9. januára 2014 o 02:34 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Greyhoundské dobrodružstvo II.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.