hlavne dlhodobo, pretože počiatočné investície sú v niektorých prípadoch niekedy až astronomické, a také boli aj v tejto firme na prepravu osôb - Greyhound.
Vyrážali sme teraz už klasicky asi okolo ôsmej ráno a zamierili sme si to rovno na sever do mesta Everett, kde sme mali raňajky. Po raňajkách sme potom šli smerom na východ cez prekrásnu krajinkovú oblasť po ceste číslo 2, čo bolo ďalších 160 kilometrov do mestečka, v ktorom sme plánovali stráviť nejakú dobu a potom sa znovu vrátiť do nášho motela - centra v Seattli. Tento výlet mal niečo vyše 420 kilometrov, takže i deň s prestávkami bol nekonečný.
Celý tento týždeň sme jazdili samé dlhé úseky, pretože výučba už skončila a čakali nás iba záverečné testy z náuky a samotné jazdy, aby sme získali vodičské oprávnenie na jazdy s autobusmi a pasažiermi. Na ďalších dvoch testoch sa zúčastnil aj dopravný inšpektor, ktorý to oprávnenie na záver potvrdil. Ako si ešte pamätám, tak asi len dve osoby neprešli z množstva asi osemdesiatich uchádzačov. Boli to dve ženy, ktoré mali problémy hlavne s orientáciou na cestách a s nájdením autobusových zastávok, hoci obsluhu autobusov ovládali vynikajúco. Jedna bola práve z našej skupiny a sama sa rozhodla, že odstúpi. Ani som sa jej nečudoval, pretože hlavne v noci bolo mimoriadne náročné nájsť niektoré zastávky, v mnohých prípadoch až príliš nenápadné a ľahko ich človek prehliadol.
Kochal som sa mihajúcimi zasneženými ihličnanmi pozdĺž cesty a meniacim sa terénom a svahmi, ktoré nás čakali na tejto dlhej ceste do mestečka Leavenworth, kde bola potom dlhšia prestávka. História vzniku tohto mestečka nie je príliš dlhá a preto ani nie až taká bohatá. Začalo sa to všetko výstavbou železničného ťahu, keď si práve toto miesto pre jeho strategickú polohu vybrali a začali budovať prvé domy popri budúcej železničnej trati, ktorá mala priniesť nový život pre budúcich usadlíkov, ktorí by sa tu zabývali na dlhšiu dobu alebo aj natrvalo. Kapitán Charles Leavenworth, po ktorom sa aj toto mestečko premenovalo, bol hlavným šéfom firmy, ktorá budovala trať cez túto oblasť. Bol zodpovedným za všetko, aby sa stavba načas vybudovala, dala do prevádzky a mohla slúžiť celej oblasti. Celá výstavba trate a železničnej stanice bola dokončená v roku 1893, čiže rok na to, čo sa začalo s výstavbou celého diela, ktoré malo konečne naplno slúžiť obyvateľstvu a priemyslu.
V roku 1903 Lafayette Lamb a jeho brat Chauncery Lamb prišli zo štátu Iowa, aby tu vybudovali druhú najväčšiu pílu v celom štáte Washington. Bolo to to najlepšie riešenie na investíciu pre dobré zisky, ale hlavne dobré rozhodnutie poskytnúť prácu a živobytie mnohým nezamestnaným v tejto lokalite. Mestečko potom veľmi dobre prosperovalo a ľuďom sa v ňom žilo spokojne.
Prišli ale roky dvadsiate a s nimi aj veľký šok, pretože majitelia železničnej spoločnosti presťahovali celé svoje riaditeľstvo, ktoré tu doteraz sídlilo vyše tridsať rokov, do vedľajšieho mestečka Wenatche, ktoré bolo 35 kilometrov smerom na juh. Dobré časy sa zase sem vrátili, ale až takmer o štyridsať rokov pozdejšie, keď v roku 1958 sem prišli noví investori a v roku 1962 prestavali celé centrum mesta na terajší vzhľad alpskej bavorskej dedinky. Táto zmena spôsobila obrovský pohyb a prilepšenie tunajším obyvateľom, ktorých je tu iba niečo okolo dvoch tisíciek a žijú prevažne z turistického ruchu. Tiež je tu vybudované zujímavé múzeum s niekoľkými tisíckami i vzácnych exemplárov tradičných nemeckých Nutcrackers - luskáčov na orechy. Ďalšou takou raritou je aj to, že tu mnoho obyvateľov pochádza priamo z Nemecka, ktorí aktívne podporujú myšlienku, aby ich kultúra nevymizla. Jednou takou veľkou tradíciou je zachovávanie októbrového Festivalu piva a domácich špecialít, typických pre tento národ. Na Vianoce majú zase celé mestečko nádherne vysvietené a prebiehaju tu vždy veľkolepé oslavy. Návštevníci si to vždy pochvaľujú a potom sa vracajú v ďalších rokoch späť, aby si znovu pripomenuli tie krásne zážitky. Človek je už taký tvor, že kde sa raz dobre cítil, vracia sa na tie miesta donekonečna a prežíva to ešte viac. Vždy sa zamyslí a pripomenie si tie prvé okamihy, ktoré tam prežil.
Dorazili sme konečne do mestečka Leavenworth, ktoré na milo prekvapilo svojím zjavom. Mal som pocit, že som v bavorských alebo v rakúskych Alpách. Výzor tých budov v centre mestečka mi doslova vyrazil dych. Vyzerali presne ako tie ďaleko odtiaľto - v Európe. Bol som celý vo vytržení a nemohol som sa zastaviť pri nadchýnaní sa nad touto krásou. Urobilo mi to naozaj veľmi dobre na srdiečku. Všetky výklady ma lákali nazrieť do každého obchodíku, a tak som neodolal a len som sa kochal a kochal. Všade som niečo našiel, čo ma potešilo a bol zo mňa razom v tom okamihu malý parobok. Chcel som skrátka všetko, čo som videl a len peňaženka ma odhovárala od rozdávania sa. Nakoniec som bol až unavený tou prechádzkou, ale hlavne nadšený z obrovského zážitku, ktorým som sa znovu mohol spojiť s mojou milovanou Európou, a tým aj tak trochu s mojou domovinou. Nakoľko predtým som býval nejaký čas aj v Rakúsku, tak som to tu znovu a odznova všetko prežíval, najmä keď ľudia na mňa prehovorili rečou mi trochu aj známou, nemčinou. Nechal som sa unášať a nechcelo sa mi ani na zem pristať...
Až na ulicu rozvoniavala pečená bravčovina, ktorá ma tak prilákala, že som vošiel do reštaurácie a objednal som si bravčové pečené, červenú kapustu s cibuľkou jemne pripálenou a žemlové knedlíky, ktoré mám tak veľmi rád. Dnes mi to všetko mimoriadne chutilo, bola to doslovne hostina a doteraz si presne na tú chuť pamätám. I pivo som si chcel dať, lenže ako vodič som si to nemohol dovoliť, tak som sa zdržal tejto dobroty. Čo budem okolo toho zbytočne hovoriť, bolo to skrátka fantastické! Po návrate domov, do môjho mesta Portlandu, som hneď vyhľadal a aj navštívil nemeckú reštauráciu a tam som si to potom ešte niekoľkokrát aj zopakoval, aby som o nič neprišiel.
Neskoro, už za veľkej tmy sme dorazili do Seattlu a do nášho motela, kde sme s Dougom večernú návštevu baru zavrhli a po príjemnej sprche sme sa uložili k spánku. Ešte dlho potom do noci sme preberali deň, ktorý sme práve prežili. Na druhý deň mi Doug ešte veľa toho porozprával o svojej rodine. Bol už ženatý a mal dve dcéry ešte v školskom veku. Staršia mala trinásť a tá mladšia asi iba osem rôčkov. Ukázal mi aj fotografie, ktoré si starostlivo uchovával v peňaženke a teplo sálalo z jeho dobráckych očí, keď o nich sníval tu priamo predo mnou. Tiež sníval aj o našej ružovej budúcnosti, ktorá nás čaká, keď budeme môcť jazdiť teraz už pre našu firmu Greyhound.
(POKAČOVANIE)
Ján Slovinec Sr.
































Greyhoundské dobrodružstvo III.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).