hlavne dlhodobo, pretože počiatočné investície sú v niektorých prípadoch niekedy až astronomické, a také boli aj v tejto firme na prepravu osôb - Greyhound.
Vyrážali sme teraz už klasicky asi okolo ôsmej ráno a zamierili sme si to rovno na sever do mesta Everett, kde sme mali raňajky. Po raňajkách sme potom šli smerom na východ cez prekrásnu krajinkovú oblasť po ceste číslo 2, čo bolo ďalších 160 kilometrov do mestečka, v ktorom sme plánovali stráviť nejakú dobu a potom sa znovu vrátiť do nášho motela - centra v Seattli. Tento výlet mal niečo vyše 420 kilometrov, takže i deň s prestávkami bol nekonečný.
Celý tento týždeň sme jazdili samé dlhé úseky, pretože výučba už skončila a čakali nás iba záverečné testy z náuky a samotné jazdy, aby sme získali vodičské oprávnenie na jazdy s autobusmi a pasažiermi. Na ďalších dvoch testoch sa zúčastnil aj dopravný inšpektor, ktorý to oprávnenie na záver potvrdil. Ako si ešte pamätám, tak asi len dve osoby neprešli z množstva asi osemdesiatich uchádzačov. Boli to dve ženy, ktoré mali problémy hlavne s orientáciou na cestách a s nájdením autobusových zastávok, hoci obsluhu autobusov ovládali vynikajúco. Jedna bola práve z našej skupiny a sama sa rozhodla, že odstúpi. Ani som sa jej nečudoval, pretože hlavne v noci bolo mimoriadne náročné nájsť niektoré zastávky, v mnohých prípadoch až príliš nenápadné a ľahko ich človek prehliadol.
Kochal som sa mihajúcimi zasneženými ihličnanmi pozdĺž cesty a meniacim sa terénom a svahmi, ktoré nás čakali na tejto dlhej ceste do mestečka Leavenworth, kde bola potom dlhšia prestávka. História vzniku tohto mestečka nie je príliš dlhá a preto ani nie až taká bohatá. Začalo sa to všetko výstavbou železničného ťahu, keď si práve toto miesto pre jeho strategickú polohu vybrali a začali budovať prvé domy popri budúcej železničnej trati, ktorá mala priniesť nový život pre budúcich usadlíkov, ktorí by sa tu zabývali na dlhšiu dobu alebo aj natrvalo. Kapitán Charles Leavenworth, po ktorom sa aj toto mestečko premenovalo, bol hlavným šéfom firmy, ktorá budovala trať cez túto oblasť. Bol zodpovedným za všetko, aby sa stavba načas vybudovala, dala do prevádzky a mohla slúžiť celej oblasti. Celá výstavba trate a železničnej stanice bola dokončená v roku 1893, čiže rok na to, čo sa začalo s výstavbou celého diela, ktoré malo konečne naplno slúžiť obyvateľstvu a priemyslu.
V roku 1903 Lafayette Lamb a jeho brat Chauncery Lamb prišli zo štátu Iowa, aby tu vybudovali druhú najväčšiu pílu v celom štáte Washington. Bolo to to najlepšie riešenie na investíciu pre dobré zisky, ale hlavne dobré rozhodnutie poskytnúť prácu a živobytie mnohým nezamestnaným v tejto lokalite. Mestečko potom veľmi dobre prosperovalo a ľuďom sa v ňom žilo spokojne.
Prišli ale roky dvadsiate a s nimi aj veľký šok, pretože majitelia železničnej spoločnosti presťahovali celé svoje riaditeľstvo, ktoré tu doteraz sídlilo vyše tridsať rokov, do vedľajšieho mestečka Wenatche, ktoré bolo 35 kilometrov smerom na juh. Dobré časy sa zase sem vrátili, ale až takmer o štyridsať rokov pozdejšie, keď v roku 1958 sem prišli noví investori a v roku 1962 prestavali celé centrum mesta na terajší vzhľad alpskej bavorskej dedinky. Táto zmena spôsobila obrovský pohyb a prilepšenie tunajším obyvateľom, ktorých je tu iba niečo okolo dvoch tisíciek a žijú prevažne z turistického ruchu. Tiež je tu vybudované zujímavé múzeum s niekoľkými tisíckami i vzácnych exemplárov tradičných nemeckých Nutcrackers - luskáčov na orechy. Ďalšou takou raritou je aj to, že tu mnoho obyvateľov pochádza priamo z Nemecka, ktorí aktívne podporujú myšlienku, aby ich kultúra nevymizla. Jednou takou veľkou tradíciou je zachovávanie októbrového Festivalu piva a domácich špecialít, typických pre tento národ. Na Vianoce majú zase celé mestečko nádherne vysvietené a prebiehaju tu vždy veľkolepé oslavy. Návštevníci si to vždy pochvaľujú a potom sa vracajú v ďalších rokoch späť, aby si znovu pripomenuli tie krásne zážitky. Človek je už taký tvor, že kde sa raz dobre cítil, vracia sa na tie miesta donekonečna a prežíva to ešte viac. Vždy sa zamyslí a pripomenie si tie prvé okamihy, ktoré tam prežil.
Dorazili sme konečne do mestečka Leavenworth, ktoré na milo prekvapilo svojím zjavom. Mal som pocit, že som v bavorských alebo v rakúskych Alpách. Výzor tých budov v centre mestečka mi doslova vyrazil dych. Vyzerali presne ako tie ďaleko odtiaľto - v Európe. Bol som celý vo vytržení a nemohol som sa zastaviť pri nadchýnaní sa nad touto krásou. Urobilo mi to naozaj veľmi dobre na srdiečku. Všetky výklady ma lákali nazrieť do každého obchodíku, a tak som neodolal a len som sa kochal a kochal. Všade som niečo našiel, čo ma potešilo a bol zo mňa razom v tom okamihu malý parobok. Chcel som skrátka všetko, čo som videl a len peňaženka ma odhovárala od rozdávania sa. Nakoniec som bol až unavený tou prechádzkou, ale hlavne nadšený z obrovského zážitku, ktorým som sa znovu mohol spojiť s mojou milovanou Európou, a tým aj tak trochu s mojou domovinou. Nakoľko predtým som býval nejaký čas aj v Rakúsku, tak som to tu znovu a odznova všetko prežíval, najmä keď ľudia na mňa prehovorili rečou mi trochu aj známou, nemčinou. Nechal som sa unášať a nechcelo sa mi ani na zem pristať...
Až na ulicu rozvoniavala pečená bravčovina, ktorá ma tak prilákala, že som vošiel do reštaurácie a objednal som si bravčové pečené, červenú kapustu s cibuľkou jemne pripálenou a žemlové knedlíky, ktoré mám tak veľmi rád. Dnes mi to všetko mimoriadne chutilo, bola to doslovne hostina a doteraz si presne na tú chuť pamätám. I pivo som si chcel dať, lenže ako vodič som si to nemohol dovoliť, tak som sa zdržal tejto dobroty. Čo budem okolo toho zbytočne hovoriť, bolo to skrátka fantastické! Po návrate domov, do môjho mesta Portlandu, som hneď vyhľadal a aj navštívil nemeckú reštauráciu a tam som si to potom ešte niekoľkokrát aj zopakoval, aby som o nič neprišiel.
Neskoro, už za veľkej tmy sme dorazili do Seattlu a do nášho motela, kde sme s Dougom večernú návštevu baru zavrhli a po príjemnej sprche sme sa uložili k spánku. Ešte dlho potom do noci sme preberali deň, ktorý sme práve prežili. Na druhý deň mi Doug ešte veľa toho porozprával o svojej rodine. Bol už ženatý a mal dve dcéry ešte v školskom veku. Staršia mala trinásť a tá mladšia asi iba osem rôčkov. Ukázal mi aj fotografie, ktoré si starostlivo uchovával v peňaženke a teplo sálalo z jeho dobráckych očí, keď o nich sníval tu priamo predo mnou. Tiež sníval aj o našej ružovej budúcnosti, ktorá nás čaká, keď budeme môcť jazdiť teraz už pre našu firmu Greyhound.
(POKAČOVANIE)
Ján Slovinec Sr.




























Greyhoundské dobrodružstvo III.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.