olympijským víťazom. Parry O´Brien bol aj 18 násobným majstrom USA. Vo vrhu guľou 17 krát, a z toho aj deväťkrát v hale. Jeden titul dosiahol aj v hode diskom.
Taktiež vytvoril 17 svetových rekordov a nenašiel premožiteľa v 116 pretekoch po sebe. Na jeho posledných olympijských hrách v roku 1960 v Ríme získal striebornú medailu vo vrhu guľou. Zomrel 21. apríla 2007 v bazéne ako 75 ročný, keď ešte ako senior pretekal v plávaní. Dostal srdcový infarkt.
Samozrejme, že vo štvrtky sa trénovalo iba s ľahšími váhami, aby žiaci ešte vládali na druhý deň dosiahnuť dobré výkony a aby mohli v súťaži poraziť druhú školu. Naša škola bola Lincolnova a tie ďalšie stredné školy boli: Bensonova, Madisonova, Marshallova, Grantova, Franklinova, Clevelandova, Rooseveltova, Jeffersonova a Wilsonova. Takže v našej portlandskej divízii bolo dokopy desať škôl a súbojov bolo dosť. Každý s každým. Na víkendy potom ešte bývavali rôzne preteky, takže nuda nebola nikdy. My sme tiež na škole okrem pretekov robili špeciálne preteky pre mentálne postihnutých, kde som sa vždy poriadne zapotil. Pre každé preteky sme museli ako tréneri upraviť všetky atletické sektory. Ja som mal na starosti guliarsky, diskársky a oštepársky. Bolo s tým dosť práce, ako to všetko pekne vápnom vyznačiť, označiť vzdialenosti značkami a naviac aj vlajkami vymedziť sektory, aby sa nám tam niekto nezatúlal a nedopomohol si k zraneniam, hlavne pri hode oštepom a diskom.
Jeden raz som zažil tragédiu, hoci som už predtým upozorňoval pánov z hlavnej športovej správy, že každý diskársky kruh má byť chránený sieťou a nikto nemá byť v odhodovej zóne. Ale nikto si nedal povedať a nakoniec si to dokonca odniesla jedna kolegyňa profesorka - trénerka, ktorú zasiahol disk priamo do hlavy. Nikdy na to nezabudnem, pretože som vždy stával z druhej strany a všetko sledoval.
Keď hádzal pravák, tak som stál na jeho ľavej strane a sledoval ho počas celej otočky. Na ľavákov som išiel zase na druhú stranu a sledoval som hody veľmi pozorne. Vždy som stál aspoň päť až sedem metrov ďalej, pretože disk sa im mohol vyšmyknúť v hociktorej časti otočky. Nie je nikde zaručené, že ten disk pôjde tam kde má ísť, čiže dopredu alebo do strany. Atlétovi sa môže vyšmyknúť počas otočky pri doskoku, keď disk ťahá za sebou a vypustí ho rovno dozadu. Niekedy som išiel čo najďalej, pretože som sa na to ani nemohol pozerať, ako to bolo všetko zle zabezpečené. Robilo sa to tu tak odjakživa a ľudia boli na to zvyknutí.
Pri takých pretekoch bývavalo príliš veľa aj iných atlétov pri sektore, aby podporili svojich, hoci tam vôbec byť nemali. Každý týždeň som to šéfovi atletiky hovoril, ale nikto ma nepočúval. Až po tejto tragédii mi dali za pravdu a všade nainštalovali ochranné siete, ktoré boli jemné ako lekárske plachty, a to iba zo strán. Vzadu ponechávali priestor otvorený. To som tiež odsudzoval, ale zas nikto nedal na moje slová. Bola to záležitosť finančná, takže chceli šetriť na rozpočte, aby si mohli dávať navzájom prémie. Oficiálne mi nikto za ten návrh nepoďakoval a ani sa o tom nezmienil. Našťastie sa už žiadna tragédia nekonala počas mojich ďalších rokov trénovania...
Udialo sa to na Franklinovej škole, keď sa už začalo trošku stmievať, nakoľko tí istí rozhodcovia hodnotili všetky hody, takže časový rozpis bol značne posunutý. My ako tréneri sme na iných školách neasistovali pri pretekoch, aby sme nemohli ovplyvňovať výsledky. Atlét zo školy Benson urobil dosť rýchlu otočku a disk mu vyletel z ruky a zasiahol tú kolegyňu rovno do hlavy. Bol to veľmi tupý náraz, až bolo počuť ako jej lebka praskla. Hneď v tom okamihu ako podťatý strom padla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Z hlavy sa jej valila krv, a tak som rýchlo skočil a pritlačil uterák, ktorý tam bol, aby hneď nevykrvácala. Všetci zhíkli a zamrzli úžasom. Bol to obrovský šok pre každého a ani mne to nebolo jedno. V duchu som sa modlil, aby to len čo najlepšie dopadlo. Úrazovka tam bola do troch minút, a tak ju rýchlo odviezli do neďalekej nemocnice - Providence Hospital. Všetci sme odtiaľ smutne odchádzali nevediac, aký osud ju postihne. Nikto nevedel, a tak som sa tam vybral hneď ako preteky skončili, ale najprv som musel odísť s celou výpravou späť do školy. Tam som rýchlo všetko doriešil a po diaľnici som tam na mojom Forde bol za chvíľu.
Už bolo okolo 21. hodiny a tma, keď som zaparkoval pred hlavným vchodom nemocnice a celý vzrušený som sa ponáhľal dovnútra. Na recepcii mi udali číslo izby a poschodie, kde bola. Hneď som vedel, že je ešte živá. Zaklopkal som jemne na dvere, ale nikto sa neozýval. Pomaly som pootvoril dvere a ležala tam. Krv jej už presakovala cez obväzy, ktoré mala čerstvo previazané okolo hlavy. Stolná lampa len tak jemne ožarovala jej spiacu tvár, ktorú mala poriadne opuchnutú po tom údere diskom. Rozhodol som sa ju nechať v kľude, aby načerpala sily po tom obrovskom šoku a ťažkom zranení. Predtým tam bol aj jej priateľ, ale som sa s ním nejako minul. Nakoniec som sa u nej zastavil na druhý deň v sobotu a znovu na večer, pretože som ešte robil v hoteli Hilton na parkovisku. Bola veľmi rada, lebo som bol iba jediný zo všetkých jej kolegov učiteľov a trénerov, ktorý sa u nej zastavil. Bolo to dosť čudné, že sa nikto z nich neunúval. Tu sa prejavila akási nesúcitnosť niektorých ľudí, ktorí by sa mali vtedy nad sebou zamyslieť.
Akosi sme sa tam spriatelili a bola mi veľmi povďačná, že som nestratil duchaprítomnosť a pomohol som jej v tých nepríjemných chvíľach na ihrisku. Ona sa to dozvedela dodatočne, lebo si na nič nepamätala. Mala iba niečo okolo štyridsiatky a musela odísť do trvalého dôchodku, pretože mala dosť nepríjemné zdravotné následky. Pôvodne bola profesorkou telocviku a zdravotnej výuky. Občas sme sa stretli aj potom.
Chlapec, ktorému sa ten disk vyšmykol, bol z toho všetkého veľmi zdevastovaný a viac sa už k športu nevrátil, hoci mal pred sebou ešte tri ročníky. Stretol som sa s ním ešte veľakrát i potom, ako sa z toho trochu dostal, ale i tak už nechcel športovať a venoval sa radšej iným aktivitám. Bol celkom nadaný gitarista a spevák, a tak sa preorientoval iba na hudbu.
Sezóna pokračovala veľmi úspešne a s ňou aj záverečné Majstrovstvá Oregonu v meste Eugene, ktoré bolo bežeckou Mekkou. Štadión bol prekrásne upravený a pripravený na dva dni vrcholnej atletiky stredných škôl. Bolo tu niekoľko stoviek atlétov. Pricestovali sme po obede, nakoľko to bolo iba dve hodiny jazdy autobusom, ktorý nám pridelila školská správa pre športové aktivity. Zložili sme sa v moteli a ja som býval s kolegom oštepárom. Tí ďalší tréneri sa tiež nejako usadili. Náš šéf atletiky nás potom všetkých pozval na večeru. Zašli sme si na špagety do neďalekej reštaurácie spoločne aj s atlétmi. Zabrali sme niekoľko stolov, a tak nám z nich vytvorili jeden obrovský oválny stôl. Bola to naozaj družná debata medzi nami a našimi pretekármi, ktorí sa už nemohli dočkať zajtrajška, kedy budú môcť pretekať. Viem si to doslovne predstaviť, pretože som to doma zažil niekoľkrát, nielen na majstrovstvách okresu, kraja a potom aj samotnej republiky, ale pred každým kolom II. Slovenskej národnej ligy v atletike, keď sme cestovávali do Bardejova. Tam som sa vždy veľmi tešil, lebo som tam našiel aj nových atletických kolegov a priateľov.
Po majstrovstvách v Eugene, sme sa všetci spokojne vracali domov, keď sa potom zorganizovalo aj naše školské posedenie. Išli sme si sadnúť do Silver Dollar Pizza a tam som potom dostal za odmenu od mojich atlétov krajčírsky plastický meter, aby som ešte lepšie mohol odmerať vzdialenosti...:)
Po ani nie desiatich rokoch som sa dozvedel tú smutnú správu, že naša kolegyňa pani profesorka - trénerka už medzi nami nie je a naveky nás opustila. Zomrela ani nie päťdesiatročná. Tento rok by oslávila sedemdesiatku...
Sobota, 3. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Moje trénerské skúsenosti. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a