olympijským víťazom. Parry O´Brien bol aj 18 násobným majstrom USA. Vo vrhu guľou 17 krát, a z toho aj deväťkrát v hale. Jeden titul dosiahol aj v hode diskom.
Taktiež vytvoril 17 svetových rekordov a nenašiel premožiteľa v 116 pretekoch po sebe. Na jeho posledných olympijských hrách v roku 1960 v Ríme získal striebornú medailu vo vrhu guľou. Zomrel 21. apríla 2007 v bazéne ako 75 ročný, keď ešte ako senior pretekal v plávaní. Dostal srdcový infarkt.
Samozrejme, že vo štvrtky sa trénovalo iba s ľahšími váhami, aby žiaci ešte vládali na druhý deň dosiahnuť dobré výkony a aby mohli v súťaži poraziť druhú školu. Naša škola bola Lincolnova a tie ďalšie stredné školy boli: Bensonova, Madisonova, Marshallova, Grantova, Franklinova, Clevelandova, Rooseveltova, Jeffersonova a Wilsonova. Takže v našej portlandskej divízii bolo dokopy desať škôl a súbojov bolo dosť. Každý s každým. Na víkendy potom ešte bývavali rôzne preteky, takže nuda nebola nikdy. My sme tiež na škole okrem pretekov robili špeciálne preteky pre mentálne postihnutých, kde som sa vždy poriadne zapotil. Pre každé preteky sme museli ako tréneri upraviť všetky atletické sektory. Ja som mal na starosti guliarsky, diskársky a oštepársky. Bolo s tým dosť práce, ako to všetko pekne vápnom vyznačiť, označiť vzdialenosti značkami a naviac aj vlajkami vymedziť sektory, aby sa nám tam niekto nezatúlal a nedopomohol si k zraneniam, hlavne pri hode oštepom a diskom.
Jeden raz som zažil tragédiu, hoci som už predtým upozorňoval pánov z hlavnej športovej správy, že každý diskársky kruh má byť chránený sieťou a nikto nemá byť v odhodovej zóne. Ale nikto si nedal povedať a nakoniec si to dokonca odniesla jedna kolegyňa profesorka - trénerka, ktorú zasiahol disk priamo do hlavy. Nikdy na to nezabudnem, pretože som vždy stával z druhej strany a všetko sledoval.
Keď hádzal pravák, tak som stál na jeho ľavej strane a sledoval ho počas celej otočky. Na ľavákov som išiel zase na druhú stranu a sledoval som hody veľmi pozorne. Vždy som stál aspoň päť až sedem metrov ďalej, pretože disk sa im mohol vyšmyknúť v hociktorej časti otočky. Nie je nikde zaručené, že ten disk pôjde tam kde má ísť, čiže dopredu alebo do strany. Atlétovi sa môže vyšmyknúť počas otočky pri doskoku, keď disk ťahá za sebou a vypustí ho rovno dozadu. Niekedy som išiel čo najďalej, pretože som sa na to ani nemohol pozerať, ako to bolo všetko zle zabezpečené. Robilo sa to tu tak odjakživa a ľudia boli na to zvyknutí.
Pri takých pretekoch bývavalo príliš veľa aj iných atlétov pri sektore, aby podporili svojich, hoci tam vôbec byť nemali. Každý týždeň som to šéfovi atletiky hovoril, ale nikto ma nepočúval. Až po tejto tragédii mi dali za pravdu a všade nainštalovali ochranné siete, ktoré boli jemné ako lekárske plachty, a to iba zo strán. Vzadu ponechávali priestor otvorený. To som tiež odsudzoval, ale zas nikto nedal na moje slová. Bola to záležitosť finančná, takže chceli šetriť na rozpočte, aby si mohli dávať navzájom prémie. Oficiálne mi nikto za ten návrh nepoďakoval a ani sa o tom nezmienil. Našťastie sa už žiadna tragédia nekonala počas mojich ďalších rokov trénovania...
Udialo sa to na Franklinovej škole, keď sa už začalo trošku stmievať, nakoľko tí istí rozhodcovia hodnotili všetky hody, takže časový rozpis bol značne posunutý. My ako tréneri sme na iných školách neasistovali pri pretekoch, aby sme nemohli ovplyvňovať výsledky. Atlét zo školy Benson urobil dosť rýchlu otočku a disk mu vyletel z ruky a zasiahol tú kolegyňu rovno do hlavy. Bol to veľmi tupý náraz, až bolo počuť ako jej lebka praskla. Hneď v tom okamihu ako podťatý strom padla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Z hlavy sa jej valila krv, a tak som rýchlo skočil a pritlačil uterák, ktorý tam bol, aby hneď nevykrvácala. Všetci zhíkli a zamrzli úžasom. Bol to obrovský šok pre každého a ani mne to nebolo jedno. V duchu som sa modlil, aby to len čo najlepšie dopadlo. Úrazovka tam bola do troch minút, a tak ju rýchlo odviezli do neďalekej nemocnice - Providence Hospital. Všetci sme odtiaľ smutne odchádzali nevediac, aký osud ju postihne. Nikto nevedel, a tak som sa tam vybral hneď ako preteky skončili, ale najprv som musel odísť s celou výpravou späť do školy. Tam som rýchlo všetko doriešil a po diaľnici som tam na mojom Forde bol za chvíľu.
Už bolo okolo 21. hodiny a tma, keď som zaparkoval pred hlavným vchodom nemocnice a celý vzrušený som sa ponáhľal dovnútra. Na recepcii mi udali číslo izby a poschodie, kde bola. Hneď som vedel, že je ešte živá. Zaklopkal som jemne na dvere, ale nikto sa neozýval. Pomaly som pootvoril dvere a ležala tam. Krv jej už presakovala cez obväzy, ktoré mala čerstvo previazané okolo hlavy. Stolná lampa len tak jemne ožarovala jej spiacu tvár, ktorú mala poriadne opuchnutú po tom údere diskom. Rozhodol som sa ju nechať v kľude, aby načerpala sily po tom obrovskom šoku a ťažkom zranení. Predtým tam bol aj jej priateľ, ale som sa s ním nejako minul. Nakoniec som sa u nej zastavil na druhý deň v sobotu a znovu na večer, pretože som ešte robil v hoteli Hilton na parkovisku. Bola veľmi rada, lebo som bol iba jediný zo všetkých jej kolegov učiteľov a trénerov, ktorý sa u nej zastavil. Bolo to dosť čudné, že sa nikto z nich neunúval. Tu sa prejavila akási nesúcitnosť niektorých ľudí, ktorí by sa mali vtedy nad sebou zamyslieť.
Akosi sme sa tam spriatelili a bola mi veľmi povďačná, že som nestratil duchaprítomnosť a pomohol som jej v tých nepríjemných chvíľach na ihrisku. Ona sa to dozvedela dodatočne, lebo si na nič nepamätala. Mala iba niečo okolo štyridsiatky a musela odísť do trvalého dôchodku, pretože mala dosť nepríjemné zdravotné následky. Pôvodne bola profesorkou telocviku a zdravotnej výuky. Občas sme sa stretli aj potom.
Chlapec, ktorému sa ten disk vyšmykol, bol z toho všetkého veľmi zdevastovaný a viac sa už k športu nevrátil, hoci mal pred sebou ešte tri ročníky. Stretol som sa s ním ešte veľakrát i potom, ako sa z toho trochu dostal, ale i tak už nechcel športovať a venoval sa radšej iným aktivitám. Bol celkom nadaný gitarista a spevák, a tak sa preorientoval iba na hudbu.
Sezóna pokračovala veľmi úspešne a s ňou aj záverečné Majstrovstvá Oregonu v meste Eugene, ktoré bolo bežeckou Mekkou. Štadión bol prekrásne upravený a pripravený na dva dni vrcholnej atletiky stredných škôl. Bolo tu niekoľko stoviek atlétov. Pricestovali sme po obede, nakoľko to bolo iba dve hodiny jazdy autobusom, ktorý nám pridelila školská správa pre športové aktivity. Zložili sme sa v moteli a ja som býval s kolegom oštepárom. Tí ďalší tréneri sa tiež nejako usadili. Náš šéf atletiky nás potom všetkých pozval na večeru. Zašli sme si na špagety do neďalekej reštaurácie spoločne aj s atlétmi. Zabrali sme niekoľko stolov, a tak nám z nich vytvorili jeden obrovský oválny stôl. Bola to naozaj družná debata medzi nami a našimi pretekármi, ktorí sa už nemohli dočkať zajtrajška, kedy budú môcť pretekať. Viem si to doslovne predstaviť, pretože som to doma zažil niekoľkrát, nielen na majstrovstvách okresu, kraja a potom aj samotnej republiky, ale pred každým kolom II. Slovenskej národnej ligy v atletike, keď sme cestovávali do Bardejova. Tam som sa vždy veľmi tešil, lebo som tam našiel aj nových atletických kolegov a priateľov.
Po majstrovstvách v Eugene, sme sa všetci spokojne vracali domov, keď sa potom zorganizovalo aj naše školské posedenie. Išli sme si sadnúť do Silver Dollar Pizza a tam som potom dostal za odmenu od mojich atlétov krajčírsky plastický meter, aby som ešte lepšie mohol odmerať vzdialenosti...:)
Po ani nie desiatich rokoch som sa dozvedel tú smutnú správu, že naša kolegyňa pani profesorka - trénerka už medzi nami nie je a naveky nás opustila. Zomrela ani nie päťdesiatročná. Tento rok by oslávila sedemdesiatku...
Sobota, 3. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Moje trénerské skúsenosti.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).