olympijským víťazom. Parry O´Brien bol aj 18 násobným majstrom USA. Vo vrhu guľou 17 krát, a z toho aj deväťkrát v hale. Jeden titul dosiahol aj v hode diskom.
Taktiež vytvoril 17 svetových rekordov a nenašiel premožiteľa v 116 pretekoch po sebe. Na jeho posledných olympijských hrách v roku 1960 v Ríme získal striebornú medailu vo vrhu guľou. Zomrel 21. apríla 2007 v bazéne ako 75 ročný, keď ešte ako senior pretekal v plávaní. Dostal srdcový infarkt.
Samozrejme, že vo štvrtky sa trénovalo iba s ľahšími váhami, aby žiaci ešte vládali na druhý deň dosiahnuť dobré výkony a aby mohli v súťaži poraziť druhú školu. Naša škola bola Lincolnova a tie ďalšie stredné školy boli: Bensonova, Madisonova, Marshallova, Grantova, Franklinova, Clevelandova, Rooseveltova, Jeffersonova a Wilsonova. Takže v našej portlandskej divízii bolo dokopy desať škôl a súbojov bolo dosť. Každý s každým. Na víkendy potom ešte bývavali rôzne preteky, takže nuda nebola nikdy. My sme tiež na škole okrem pretekov robili špeciálne preteky pre mentálne postihnutých, kde som sa vždy poriadne zapotil. Pre každé preteky sme museli ako tréneri upraviť všetky atletické sektory. Ja som mal na starosti guliarsky, diskársky a oštepársky. Bolo s tým dosť práce, ako to všetko pekne vápnom vyznačiť, označiť vzdialenosti značkami a naviac aj vlajkami vymedziť sektory, aby sa nám tam niekto nezatúlal a nedopomohol si k zraneniam, hlavne pri hode oštepom a diskom.
Jeden raz som zažil tragédiu, hoci som už predtým upozorňoval pánov z hlavnej športovej správy, že každý diskársky kruh má byť chránený sieťou a nikto nemá byť v odhodovej zóne. Ale nikto si nedal povedať a nakoniec si to dokonca odniesla jedna kolegyňa profesorka - trénerka, ktorú zasiahol disk priamo do hlavy. Nikdy na to nezabudnem, pretože som vždy stával z druhej strany a všetko sledoval.
Keď hádzal pravák, tak som stál na jeho ľavej strane a sledoval ho počas celej otočky. Na ľavákov som išiel zase na druhú stranu a sledoval som hody veľmi pozorne. Vždy som stál aspoň päť až sedem metrov ďalej, pretože disk sa im mohol vyšmyknúť v hociktorej časti otočky. Nie je nikde zaručené, že ten disk pôjde tam kde má ísť, čiže dopredu alebo do strany. Atlétovi sa môže vyšmyknúť počas otočky pri doskoku, keď disk ťahá za sebou a vypustí ho rovno dozadu. Niekedy som išiel čo najďalej, pretože som sa na to ani nemohol pozerať, ako to bolo všetko zle zabezpečené. Robilo sa to tu tak odjakživa a ľudia boli na to zvyknutí.
Pri takých pretekoch bývavalo príliš veľa aj iných atlétov pri sektore, aby podporili svojich, hoci tam vôbec byť nemali. Každý týždeň som to šéfovi atletiky hovoril, ale nikto ma nepočúval. Až po tejto tragédii mi dali za pravdu a všade nainštalovali ochranné siete, ktoré boli jemné ako lekárske plachty, a to iba zo strán. Vzadu ponechávali priestor otvorený. To som tiež odsudzoval, ale zas nikto nedal na moje slová. Bola to záležitosť finančná, takže chceli šetriť na rozpočte, aby si mohli dávať navzájom prémie. Oficiálne mi nikto za ten návrh nepoďakoval a ani sa o tom nezmienil. Našťastie sa už žiadna tragédia nekonala počas mojich ďalších rokov trénovania...
Udialo sa to na Franklinovej škole, keď sa už začalo trošku stmievať, nakoľko tí istí rozhodcovia hodnotili všetky hody, takže časový rozpis bol značne posunutý. My ako tréneri sme na iných školách neasistovali pri pretekoch, aby sme nemohli ovplyvňovať výsledky. Atlét zo školy Benson urobil dosť rýchlu otočku a disk mu vyletel z ruky a zasiahol tú kolegyňu rovno do hlavy. Bol to veľmi tupý náraz, až bolo počuť ako jej lebka praskla. Hneď v tom okamihu ako podťatý strom padla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Z hlavy sa jej valila krv, a tak som rýchlo skočil a pritlačil uterák, ktorý tam bol, aby hneď nevykrvácala. Všetci zhíkli a zamrzli úžasom. Bol to obrovský šok pre každého a ani mne to nebolo jedno. V duchu som sa modlil, aby to len čo najlepšie dopadlo. Úrazovka tam bola do troch minút, a tak ju rýchlo odviezli do neďalekej nemocnice - Providence Hospital. Všetci sme odtiaľ smutne odchádzali nevediac, aký osud ju postihne. Nikto nevedel, a tak som sa tam vybral hneď ako preteky skončili, ale najprv som musel odísť s celou výpravou späť do školy. Tam som rýchlo všetko doriešil a po diaľnici som tam na mojom Forde bol za chvíľu.
Už bolo okolo 21. hodiny a tma, keď som zaparkoval pred hlavným vchodom nemocnice a celý vzrušený som sa ponáhľal dovnútra. Na recepcii mi udali číslo izby a poschodie, kde bola. Hneď som vedel, že je ešte živá. Zaklopkal som jemne na dvere, ale nikto sa neozýval. Pomaly som pootvoril dvere a ležala tam. Krv jej už presakovala cez obväzy, ktoré mala čerstvo previazané okolo hlavy. Stolná lampa len tak jemne ožarovala jej spiacu tvár, ktorú mala poriadne opuchnutú po tom údere diskom. Rozhodol som sa ju nechať v kľude, aby načerpala sily po tom obrovskom šoku a ťažkom zranení. Predtým tam bol aj jej priateľ, ale som sa s ním nejako minul. Nakoniec som sa u nej zastavil na druhý deň v sobotu a znovu na večer, pretože som ešte robil v hoteli Hilton na parkovisku. Bola veľmi rada, lebo som bol iba jediný zo všetkých jej kolegov učiteľov a trénerov, ktorý sa u nej zastavil. Bolo to dosť čudné, že sa nikto z nich neunúval. Tu sa prejavila akási nesúcitnosť niektorých ľudí, ktorí by sa mali vtedy nad sebou zamyslieť.
Akosi sme sa tam spriatelili a bola mi veľmi povďačná, že som nestratil duchaprítomnosť a pomohol som jej v tých nepríjemných chvíľach na ihrisku. Ona sa to dozvedela dodatočne, lebo si na nič nepamätala. Mala iba niečo okolo štyridsiatky a musela odísť do trvalého dôchodku, pretože mala dosť nepríjemné zdravotné následky. Pôvodne bola profesorkou telocviku a zdravotnej výuky. Občas sme sa stretli aj potom.
Chlapec, ktorému sa ten disk vyšmykol, bol z toho všetkého veľmi zdevastovaný a viac sa už k športu nevrátil, hoci mal pred sebou ešte tri ročníky. Stretol som sa s ním ešte veľakrát i potom, ako sa z toho trochu dostal, ale i tak už nechcel športovať a venoval sa radšej iným aktivitám. Bol celkom nadaný gitarista a spevák, a tak sa preorientoval iba na hudbu.
Sezóna pokračovala veľmi úspešne a s ňou aj záverečné Majstrovstvá Oregonu v meste Eugene, ktoré bolo bežeckou Mekkou. Štadión bol prekrásne upravený a pripravený na dva dni vrcholnej atletiky stredných škôl. Bolo tu niekoľko stoviek atlétov. Pricestovali sme po obede, nakoľko to bolo iba dve hodiny jazdy autobusom, ktorý nám pridelila školská správa pre športové aktivity. Zložili sme sa v moteli a ja som býval s kolegom oštepárom. Tí ďalší tréneri sa tiež nejako usadili. Náš šéf atletiky nás potom všetkých pozval na večeru. Zašli sme si na špagety do neďalekej reštaurácie spoločne aj s atlétmi. Zabrali sme niekoľko stolov, a tak nám z nich vytvorili jeden obrovský oválny stôl. Bola to naozaj družná debata medzi nami a našimi pretekármi, ktorí sa už nemohli dočkať zajtrajška, kedy budú môcť pretekať. Viem si to doslovne predstaviť, pretože som to doma zažil niekoľkrát, nielen na majstrovstvách okresu, kraja a potom aj samotnej republiky, ale pred každým kolom II. Slovenskej národnej ligy v atletike, keď sme cestovávali do Bardejova. Tam som sa vždy veľmi tešil, lebo som tam našiel aj nových atletických kolegov a priateľov.
Po majstrovstvách v Eugene, sme sa všetci spokojne vracali domov, keď sa potom zorganizovalo aj naše školské posedenie. Išli sme si sadnúť do Silver Dollar Pizza a tam som potom dostal za odmenu od mojich atlétov krajčírsky plastický meter, aby som ešte lepšie mohol odmerať vzdialenosti...:)
Po ani nie desiatich rokoch som sa dozvedel tú smutnú správu, že naša kolegyňa pani profesorka - trénerka už medzi nami nie je a naveky nás opustila. Zomrela ani nie päťdesiatročná. Tento rok by oslávila sedemdesiatku...
Sobota, 3. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec




























Moje trénerské skúsenosti.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.