viac nepodujal takúto prácu vykonávať, a tak som pracoval radšej v strážení budov a objektov v meste.
Bol nádherný júlový horúci večer a ja som si s kolegom vychutnával ten prekrásny večer. Pracovali sme do polnoci. V tom čase sme pracovali štyri desaťhodinové smeny týždenne a potom sme oddychovali tri dni, čo mi veľmi vyhovovalo, pretože som si mohol aj odpočinúť a investovať energiu do štúdia.
Cítil som sa veľmi príjemne a vychutnával vôňu celej prírody. Keď vetrík trošku zavial, príjemný čerstvý vzduch ma začal osviežovať. V tom okamihu som na okamih zavrel oči a pocítil nežnú ruku ako sa mi prehrnala vo vlasoch. Otvoril som oči, ale po víle už nebolo ani stopy. Iba kúsok cez Naitovu ulicu bolo nábrežie rieky Willamette a odtiaľ poletoval ten čerstvý vzduch až ku mne. „Poď už a prestaň snívať! Máme pred sebou celý večer,“ krátko sa ozval kolega s úsmevom vtipkujúci, veľmi dobrý môj priateľ. Chodili sme celý večer až do polnoci a užívali sme si tento krásny letný čas. Mohlo byť asi okolo 23. hodiny, keď sa zrazu prerušil tento nádherný film. Okolo nás sa zrazu prehnal mládenec bez košele a za ním pár metrov letelo obrovské množstvo černochov so smrtiacim pokrikom. Bolo ich vyše päťdesiat. Nakoniec ho dobehli uštvaného ako vlci srnu a obklúčili ho. Niekoľko zurvalcov ho začalo mlátiť hlava - nehlava. To im asi ale nestačilo a tak začali do neho kopať. I ženy ho začali mlátiť a kopať. Vyzeralo to ako v tom najhoršom hororovom filme. Tých pár belochov, čo tam bolo, si nedovolilo proti takej obrovskej presile ani len muknúť. Len akosi jemne dávali najavo svoj nesúhlas s tým, čo sa pred ich očami odohrávalo. Ja som s mojím kolegom, tiež šokovaným, celkom zamrzol, pretože niečo také som v živote ešte nevidel. Naviac sme nemali právo do toho zasahovať, lebo to bolo mimo nášho objektu, ktorý sme vtedy hliadkovali. Nakoniec sme ani hrdinami neboli v ten večer, pretože by nás udupali ako stádo koní, keď sú splašené. Jediné, čo sme vtedy urobili, volali sme na vysielačkách nášmu vedúcemu smeny a ten hneď volal políciu, ktorá však prišla už príliš neskoro na to, aby niečo mohli urobiť. Šéf nám naviac dôrazne prikazoval, aby sme v nijakom prípade do ničoho nezasahovali. Všetci sa rozpŕchli a iba my sme tam s kolegom a pár ľudmi zostali. Keď prišla polícia s úrazovkou, mládenec bol taký doráňaný, že bol v bezvedomí a ledva ho zachránili. Potom som sa už nedozvedel, aké mal chudák následky, alebo či to vôbec prežil. Veľmi som znenávidel vtedy týchto ľudí a trvalo mi to ešte dlho, kým som si vyliečil všetky rany, ako na srdci, tak i na duši. Keby to bol jeden proti jednému a tí ostatní by sa len prizerali, to celkom chápem ako správny duel. Ale to, čo som videl, bolo lynčovanie bezbranného človeka a nikto nemohol proti takej presile nič! Len sa bezradne prizerať a modliť sa!
Po týždni ma presunuli na nové miesto, ktoré som s radosťou prijal. Miesta dosť často menili, pretože mali kontrakty na určité obdobie, alebo niekto odišiel. Niekedy bol dotyčný aj prepustený z práce za neplnenie si služobných povinností. Bola to nočná práca vo veľkom sklade s papierovými výrobkami, ktorý bol taký obrovský ako futbalové ihrisko, takže prechádzky po ňom boli vždy niekoľkominútové. Smena sa mi začínala o dvadsiatej druhej hodine a pracoval som do pol siedmej rána. Polhodinku som mal na prestávku. Ani neviem ako to mám nazvať, keď som obedoval okolo pol tretej v noci. Ono som asi prakticky aj obedoval. Po práci som si doma vždy zdriemol na hodinku alebo aj na tri a šiel do školy na prednášky. Môj týždenný náklad bol pätnásť hodín, čo bolo päť predmetov, takže v priemere každý deň som bol v škole tri hodiny. Nie ale každý deň som tam bol, mal som to rozložené tak, že dva dni to bolo po šesť hodin a jeden deň zostávajúce tri hodiny. Mal som tú výhodu, že som býval kúsok od univerzity.
Po škole som si zvykol pospať do dvadsiatej hodiny. Potom som sa vždy osprchoval a zajedol si niečo ľahké ako na raňajky. Pravidelne som si varieval, aby som mal v práci niečo teplého, ale hlavne, aby to bolo niečo z domácej kuchyne našej slovenskej, pretože tá mi tu vždy veľmi chýbala. Potom som sa pobral autom do práce. Ďaleko som to do práce tiež nemal, takže vždy som tam bol za dvadsať minút.
Samotná práca bola kontrola celého objektu každú hodinu, keď som musel prejsť všetky stanoviská a kľúčom zaznačiť čas, v ktorý som bol na tom mieste. Mal som taký kotúč, po našom hodiny, v ktorých bol graf a ten zaznamenával informácie z každého stanoviska, ale hlavne čas, kedy som tam bol. Na každom kontrolnom bode bol iný kľúč a s inými kódmi, takže človek tam skutočne musel byť, aby týmto spôsobom dokázal tam svoju prítomnosť. Počul som i to, že nejaký chytrák zaznamenal všetko s jedným kľúčom, ktorý odtiaľ odňal a sedel celú noc pri stole. Dokonca si aj zdriemol. Samozrejme, že mu na to prišli, ale až za dva týždne, a tak sa potom musel aj porúčať. Ja na druhej strane som to veľmi uvítal, že som sa mohol každú hodinu na 20 minút ísť prejsť a popreťahovať si stuhnuté údy. Tri až štyri hodiny som každú noc strávil nad knihami, takže to bolo výborné odreagovanie sa niekedy aj z monotónnosti, nudy a mentálnej únavy. Joj, ako som sa vždy dobre cítil, keď som sa vrátil z „prechádzky“ po sklade a celom dvore.
Miestnosť, ktorú nám vyhradili bola mimo pracovných kancelárií, kde sme mali stôl, stoličku a musím povedať, že tá stolička bolo nádherné a veľmi pohodlné kreslo, takže som si mohol aj nohy na stôl vyložiť. Do celkového pohodlia mi nechýbalo ani rádio, ktoré som si so sebou do práce vždy brával, aby mi čas príjemnejšie prebiehal. Doslovne som miloval nočné smeny, kvôli kľudu a bez zhonu. Potreboval som tento kľud. Keď som robieval denné smeny, bolo to niekedy aj veľa stresu a šikanovania, ako od zamestnávateľa, tak potom od pracovníkov firmy, pre ktorú sme robili. Taktiež zákazníci neboli dvakrát príjemní. Všetko to muselo byť perfektné, čo mi však problémy nerobilo. Občas to niekto prehnal verbálne, a tak som sa tomu vždy snažil vyhnúť. Chcel som byť bez stresov, aby som mal čo najlepšiu životnú pohodu, pretože tých tlakov je dosť aj bez toho. Život sám osebe je jeden obrovský stres!
V budove skladu ma nikto nemohol prekvapiť, pretože to bolo všetko na bezpečnostné kódy a ja som musel vždy otvárať brány pre vodičov nákladných vozidiel, ktorí sa tam začali zbiehať okolo štvrtej až piatej hodiny. Jedine dvaja ľudia mali kódy, a to bol riaditeľ firmy a jeho zástupca. Tí sa ale nikdy v objekte v noci neobjavili za celú tú dlhú dobu, čo som tam pracoval. Potom som už o piatej hodine otvoril všetky skladové priestory, lebo začali prichádzať robotníci. Začínali pracovať od pol šiestej a končili o štrnástej. Poobedňajšia smena robila od trinástej hodiny a tridsiatej minúty, takže sa akosi prelínali, aby pracovisko celkom neosirelo. Robievali do dvadsiatej druhej hodiny. Po ich odchode som potom kódmi zabezpečoval administratívnu budovu, kde bola aj moja kancelária a taktiež som zaistil aj samotný sklad. Tiež som musel pozamykať všetky brány na dvore, ako aj prístup pre nákladnú vlakovú dopravu. Dosť často mi ale v noci zavolali, že pristavujú prázdne vagóny, alebo odťahujú tie plne naložené, pričom som vždy asistoval...
Streda, 7. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec




























V novej práci.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.