ničoho, zrazu mi niečo ponad hlavu preletelo a vyletelo do výšav a ujúkajúce sa stratilo v tme nad dvorom nad zaparkovanými nákladnými vozidlami. Nevedel som najprv, aký to bol vták, ktorého som zo skrýše na rampe vyplašil z kľudného nočného žitia. Porobil som ešte zbytok stanovísk a vrátil som sa rovnakou cestou. Bol som preč dobrých päť až osem minút.
Išiel som veľmi opatrne a pomaly som po špičkách vyšľapoval po schodíkoch, keď som si všimol, že pod strechou bola oceľová tyč trčiaca z múru, ktorá slúžila tomuto vtákovi ako bidlo. Bolo tam trochu viac svetla, ktoré ma ale zároveň aj trošku oslepovalo, a tak som musel prižmúriť oči. Medzi lúčmi som zrazu zazrel nádherného bodkovaného vtáka. Bola to veľmi vzácna sova bodkovaná, ktorej hrozilo v tom čase celkové vyhynutie. Oregon má nekonečné lesy plné zdravých stromov, ktoré sú mohutné a vysoko kvalitné. Vďaka tejto vzácnej surovine je zamestnaných v priemysle súvisiacom s drevom obrovské množstvo ľudí, ktorí sa živia jedine touto prácou. Pracujú v lesoch od rána do večera. Potom ich aj zalesňujú, aby aj ďalšie generácie mali prácu a mohli sa uživiť. Je tu obrovské množstvo píl a výrobní nábytku, ako i dreveného stavebného materiálu. Je to odjakživa už tradícia, keď sa tu začali prví ľudia usádzať, aby tu začali nový život. V tých rokoch, pred vyše stopäťdesiatimi rokmi, drevo bol jediný materiál, z ktorého si mohli stavať príbytky. Neskoršie i všetky priemyselné objekty boli budované z dreva a až neskoršie sa začali páliť tehly a využívať ako hlavný stavebný materiál.
V Oregone je aj obrovská tradícia pestovania vianočných stromčekov a štát dokonca ročne vyprodukuje najväčšie množstvo týchto sviatočných drevín. Tie sú na 98% pestované v škôlkach a na farmách, takže kvôli nim lesy nevyrubujú. Nakoľko Oregon je v tomto smere veľmi známy, o jeho vianočné stromčeky prejavili záujem aj v Bielom dome a to sa dostalo do uší tunajším podnikateľom. Guvernér štátu potom daroval prekrásny vianočný strom aj do Bieleho domu a nebolo to iba iba raz...
Veľmi roztomilo si tam sedela moja sovička a pozerala sa smerom ku mne, že čo asi budem robiť. Veľmi pomaly som vystupoval po schodoch so zatajeným dychom, aby som ju nevyplašil. Na druhej strane som ju chcel vidieť zblízka, dokonca i pohladkať, lenže to sa asi nikdy neuskutoční. Je to predsa len divý vták, hoci žije v blízkosti ľudí a prebýva pod strechou, kde si celý deň trošku zdriemne, ale väčšinou prebdie, aby bol v strehu pre svoje bezpečie. Už som bol na vrchnom schodíku, keď znovu urobila nálet ponad moju hlavu a škriekajúca na plné hrdlo znovu vyletela do tmy nad dvor a preletovala ponad zaparkované nákladné vozidlá. Stalo sa to viackrát, že akonáhle som vystúpil z dverí na rampu, urobila nálet ponad moju hlavu a znovu vyletela vysoko do tmy nad dvorom, kde začala krúžiť a pomätene vrieskala na plné hrdlo. Už si ani presne nepamätám, kedy sa to stalo, ale bolo to ešte toho istého leta roku 1984. Potom sme už boli trošku aj priatelia a prestala robiť tie nálety nado mnou. Pekne tam na mňa čakala, až som zostúpil po schodíkoch a zamieril na dvor. Potom vyletela strmo do nebies, ktoré boli zaplnené jasavými bodmi - nádhernými hviezdami. Ona si od šťastia vrieskala a krúžila mi ponad hlavou. Teraz už len ma akosi vyprevádzala na dvor a mala ma pod sebou a nasledovala ma všade, kde som sa po dvore pohyboval. Musela byť už dosť na ľudí zvyknutá, keď sa mi takto rýchlo prispôsobila, doslovne ako psík. Niečo som si prečítal a dozvedel som sa, že tieto vzácne vtáky konzumujú drobný hmyz, ako aj menšie vtáky a žaby. Neďaleko tiekol potok a nejaké rybníky boli tiež nablízku. Tam si určite odletela na žaby, myši a hmyz, ktorý sa pri vode zdržiaval. S nikým som sa o nej veľmi nerozprával. Možno väčšina pracovníkov o tom ani nevedela, že tam s nimi určitú dobu na rampe žila, lebo cez deň bola schovaná na trámoch strechy a zdola to nebolo vidno...
Naďalej som chodil aj do školy, kde sme práve v predmete Zemepis preberali tému Populácia a obživa ľudstva. Náš pán profesor mal nórske korene starých Vikingov, takže to bol kus chlapa. Meral určite dobrých 190 cm, hoci už mal sedem krížikov a tie ho akosi k zemi ťahali. Veľmi sme dobre spolu vychádzali, ale preto mi dobré známky nedával. U neho musel každý učivo ovládať. Mal aj dvoch vnukov, ktorí chodili práve na Lincolnovu školu, kde som ešte prednedávnom skončil atletickú sezónu, ktorá bola pre školu veľmi úspešná. Myslím si, že oni atletiku vôbec nerobili, ale boli basketbalisti, pretože boli dobre urastení, skoro ako ich starý otec. Spomenul som si na staré dobré časy, keď som býval ešte v Salt Lake City v Utahu a jedna krajanka mi dala recept na pečenie domáceho chleba. Vyskúšal som si ho niekoľkokrát a raz ponúkol aj nášho pána profesora zemepisu, ktorý bol ním nadšený. Potom ma poprosil, či by som niečo neurobil aj v prospech našej skupiny a neupiekol taký dobrý chlieb aj pre ostatných. Bolo nás takmer päťdesiat, a tak som upiekol tri obrovské pecne o priemere vyše pol metra a doniesol do triedy. Nakoľko sme preberali obživu ľudstva celej planéty, tak ten nápad priniesť čerstvo upečený chlieb bol práve vtedy veľmi vhodný.
Taktiež som pribalil aj zopár kúskov syrokrému. Jedna z nás - Heidi, ktorá vedľa mňa sedávala pri prednáškach v aule, nakrájala všetky tri pecne na úhľadné krajce chleba. Bolo vidieť, že je to jemná žena, lebo všetko veľmi vkusne upravila. Každý si potom načrel do syrokrému a rozotrel si ho po celom krajci. Pán profesor mal tú česť, že si ako prvý natrel dva krajce chleba a spokojne zahryzol do jedného z nich. Ten druhý si dal nabok a povedal mi, že ho odloží pre manželku, aby videla akého šikovného študenta má v škole. Chlieb všetkým chutil a za chvíľu zmizol z táciek, ktoré ponúkla na túto akciu Heidi...
S Heidi sme sa rýchlo spriatelili a ja som v jej prítomnosti ani nedýchal. Bolo to neskutočne nádherné dievča - mladá dáma, hoci o trinásť liet mladšia. Mala niečo nad dvadsať. Tých potrebných dvadsaťjeden oslavovala koncom januára budúceho roku 1985. Keď človek v Oregone konečne dosiahne tento vek, môže ísť do baru a konzumovať alkoholické nápoje. Veľmi prísny zákon, hoci je už človek nezávislý a dospelý vo veku osemnásť rokov, musí čakať až na tento vek, keď ho konečne uznajú za právoplatného občana so všetkými právami ako dospelého. Ináč tento zákon platí vo väčšine štátov Ameriky. Je len zopár výnimiek, kde uznajú osemnásť rokov za dostačujúcich. Bolo tu veľmi veľa rozporov s týmto zákonom, nakoľko mládež sa musí zaregistrovať do armády už po dovŕšení osemnástky a i položiť svoje mladé životy za vlasť, ale vypiť si oficiálne ešte nesmie. Je to doslovne na hlavu postavený zákon a stále predebatovávaný v rôznych kruhoch spoločnosti...
Heidi bola nádherná blondínka s nebeskými usmievajúcimi sa očami a pekne vymodelovaná všade vo všetkých častiach tela. Mohol som ju len obdivovať, ale nie dotknúť sa jej, pretože už mala aj fešáka. Bol od nej asi o osem rokov starší a muzikant. Ale mal som pocit, že aj mne akosi trošku hlavu balamutila, čo sa jej vždy dobre darilo. Chodil som okolo nej ako omráčený a zasnený a ona ma len dráždila viac a viac, hoci si to možno vôbec ani neuvedomovala. Nevedel som si to vysvetliť. Spriatelili sme sa natoľko, že ma k nim pozvala na oslavu narodenín jej mladšej sestry a predstavila celej rodine. Jej otec bol s matkou už rozvedený a žil si svoj život. Ona mala ešte dve sestry. Bola stredná, ako aj ja som bol v našej rodine. Jej staršia sestra mala asi o tri roky viac a bola tiež veľká fešanda. Všetky boli veľmi rozkošné dámy. Ich matka mala asi o osem rokov viac ako ja a vyzerala fantasticky, ale už mala nového manžela, ktorý bol od nej asi o tri roky mladší a tiež výborný muzikant. Vedel fantasticky hrať na gitare a k tomu spieval country music. Heidin priatel Paul bol tiež super hudobník. Spieval veľmi dobre a mal aj svoje menšie štúdio vo veľkom dome, ktorý si prenajímali aj s Heidi...
7. a 8. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec




























Už v prvú noc som sa udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prvú prechádzku, keď som mal celý areál budovy aj s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť, ale hlavne zabezpečené proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti firmy. Bol to ten dobrý pocit, že som sa naozaj nemusel nikdy znervózňovať z ohrozenia.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.