ničoho, zrazu mi niečo ponad hlavu preletelo a vyletelo do výšav a ujúkajúce sa stratilo v tme nad dvorom nad zaparkovanými nákladnými vozidlami. Nevedel som najprv, aký to bol vták, ktorého som zo skrýše na rampe vyplašil z kľudného nočného žitia. Porobil som ešte zbytok stanovísk a vrátil som sa rovnakou cestou. Bol som preč dobrých päť až osem minút.
Išiel som veľmi opatrne a pomaly som po špičkách vyšľapoval po schodíkoch, keď som si všimol, že pod strechou bola oceľová tyč trčiaca z múru, ktorá slúžila tomuto vtákovi ako bidlo. Bolo tam trochu viac svetla, ktoré ma ale zároveň aj trošku oslepovalo, a tak som musel prižmúriť oči. Medzi lúčmi som zrazu zazrel nádherného bodkovaného vtáka. Bola to veľmi vzácna sova bodkovaná, ktorej hrozilo v tom čase celkové vyhynutie. Oregon má nekonečné lesy plné zdravých stromov, ktoré sú mohutné a vysoko kvalitné. Vďaka tejto vzácnej surovine je zamestnaných v priemysle súvisiacom s drevom obrovské množstvo ľudí, ktorí sa živia jedine touto prácou. Pracujú v lesoch od rána do večera. Potom ich aj zalesňujú, aby aj ďalšie generácie mali prácu a mohli sa uživiť. Je tu obrovské množstvo píl a výrobní nábytku, ako i dreveného stavebného materiálu. Je to odjakživa už tradícia, keď sa tu začali prví ľudia usádzať, aby tu začali nový život. V tých rokoch, pred vyše stopäťdesiatimi rokmi, drevo bol jediný materiál, z ktorého si mohli stavať príbytky. Neskoršie i všetky priemyselné objekty boli budované z dreva a až neskoršie sa začali páliť tehly a využívať ako hlavný stavebný materiál.
V Oregone je aj obrovská tradícia pestovania vianočných stromčekov a štát dokonca ročne vyprodukuje najväčšie množstvo týchto sviatočných drevín. Tie sú na 98% pestované v škôlkach a na farmách, takže kvôli nim lesy nevyrubujú. Nakoľko Oregon je v tomto smere veľmi známy, o jeho vianočné stromčeky prejavili záujem aj v Bielom dome a to sa dostalo do uší tunajším podnikateľom. Guvernér štátu potom daroval prekrásny vianočný strom aj do Bieleho domu a nebolo to iba iba raz...
Veľmi roztomilo si tam sedela moja sovička a pozerala sa smerom ku mne, že čo asi budem robiť. Veľmi pomaly som vystupoval po schodoch so zatajeným dychom, aby som ju nevyplašil. Na druhej strane som ju chcel vidieť zblízka, dokonca i pohladkať, lenže to sa asi nikdy neuskutoční. Je to predsa len divý vták, hoci žije v blízkosti ľudí a prebýva pod strechou, kde si celý deň trošku zdriemne, ale väčšinou prebdie, aby bol v strehu pre svoje bezpečie. Už som bol na vrchnom schodíku, keď znovu urobila nálet ponad moju hlavu a škriekajúca na plné hrdlo znovu vyletela do tmy nad dvor a preletovala ponad zaparkované nákladné vozidlá. Stalo sa to viackrát, že akonáhle som vystúpil z dverí na rampu, urobila nálet ponad moju hlavu a znovu vyletela vysoko do tmy nad dvorom, kde začala krúžiť a pomätene vrieskala na plné hrdlo. Už si ani presne nepamätám, kedy sa to stalo, ale bolo to ešte toho istého leta roku 1984. Potom sme už boli trošku aj priatelia a prestala robiť tie nálety nado mnou. Pekne tam na mňa čakala, až som zostúpil po schodíkoch a zamieril na dvor. Potom vyletela strmo do nebies, ktoré boli zaplnené jasavými bodmi - nádhernými hviezdami. Ona si od šťastia vrieskala a krúžila mi ponad hlavou. Teraz už len ma akosi vyprevádzala na dvor a mala ma pod sebou a nasledovala ma všade, kde som sa po dvore pohyboval. Musela byť už dosť na ľudí zvyknutá, keď sa mi takto rýchlo prispôsobila, doslovne ako psík. Niečo som si prečítal a dozvedel som sa, že tieto vzácne vtáky konzumujú drobný hmyz, ako aj menšie vtáky a žaby. Neďaleko tiekol potok a nejaké rybníky boli tiež nablízku. Tam si určite odletela na žaby, myši a hmyz, ktorý sa pri vode zdržiaval. S nikým som sa o nej veľmi nerozprával. Možno väčšina pracovníkov o tom ani nevedela, že tam s nimi určitú dobu na rampe žila, lebo cez deň bola schovaná na trámoch strechy a zdola to nebolo vidno...
Naďalej som chodil aj do školy, kde sme práve v predmete Zemepis preberali tému Populácia a obživa ľudstva. Náš pán profesor mal nórske korene starých Vikingov, takže to bol kus chlapa. Meral určite dobrých 190 cm, hoci už mal sedem krížikov a tie ho akosi k zemi ťahali. Veľmi sme dobre spolu vychádzali, ale preto mi dobré známky nedával. U neho musel každý učivo ovládať. Mal aj dvoch vnukov, ktorí chodili práve na Lincolnovu školu, kde som ešte prednedávnom skončil atletickú sezónu, ktorá bola pre školu veľmi úspešná. Myslím si, že oni atletiku vôbec nerobili, ale boli basketbalisti, pretože boli dobre urastení, skoro ako ich starý otec. Spomenul som si na staré dobré časy, keď som býval ešte v Salt Lake City v Utahu a jedna krajanka mi dala recept na pečenie domáceho chleba. Vyskúšal som si ho niekoľkokrát a raz ponúkol aj nášho pána profesora zemepisu, ktorý bol ním nadšený. Potom ma poprosil, či by som niečo neurobil aj v prospech našej skupiny a neupiekol taký dobrý chlieb aj pre ostatných. Bolo nás takmer päťdesiat, a tak som upiekol tri obrovské pecne o priemere vyše pol metra a doniesol do triedy. Nakoľko sme preberali obživu ľudstva celej planéty, tak ten nápad priniesť čerstvo upečený chlieb bol práve vtedy veľmi vhodný.
Taktiež som pribalil aj zopár kúskov syrokrému. Jedna z nás - Heidi, ktorá vedľa mňa sedávala pri prednáškach v aule, nakrájala všetky tri pecne na úhľadné krajce chleba. Bolo vidieť, že je to jemná žena, lebo všetko veľmi vkusne upravila. Každý si potom načrel do syrokrému a rozotrel si ho po celom krajci. Pán profesor mal tú česť, že si ako prvý natrel dva krajce chleba a spokojne zahryzol do jedného z nich. Ten druhý si dal nabok a povedal mi, že ho odloží pre manželku, aby videla akého šikovného študenta má v škole. Chlieb všetkým chutil a za chvíľu zmizol z táciek, ktoré ponúkla na túto akciu Heidi...
S Heidi sme sa rýchlo spriatelili a ja som v jej prítomnosti ani nedýchal. Bolo to neskutočne nádherné dievča - mladá dáma, hoci o trinásť liet mladšia. Mala niečo nad dvadsať. Tých potrebných dvadsaťjeden oslavovala koncom januára budúceho roku 1985. Keď človek v Oregone konečne dosiahne tento vek, môže ísť do baru a konzumovať alkoholické nápoje. Veľmi prísny zákon, hoci je už človek nezávislý a dospelý vo veku osemnásť rokov, musí čakať až na tento vek, keď ho konečne uznajú za právoplatného občana so všetkými právami ako dospelého. Ináč tento zákon platí vo väčšine štátov Ameriky. Je len zopár výnimiek, kde uznajú osemnásť rokov za dostačujúcich. Bolo tu veľmi veľa rozporov s týmto zákonom, nakoľko mládež sa musí zaregistrovať do armády už po dovŕšení osemnástky a i položiť svoje mladé životy za vlasť, ale vypiť si oficiálne ešte nesmie. Je to doslovne na hlavu postavený zákon a stále predebatovávaný v rôznych kruhoch spoločnosti...
Heidi bola nádherná blondínka s nebeskými usmievajúcimi sa očami a pekne vymodelovaná všade vo všetkých častiach tela. Mohol som ju len obdivovať, ale nie dotknúť sa jej, pretože už mala aj fešáka. Bol od nej asi o osem rokov starší a muzikant. Ale mal som pocit, že aj mne akosi trošku hlavu balamutila, čo sa jej vždy dobre darilo. Chodil som okolo nej ako omráčený a zasnený a ona ma len dráždila viac a viac, hoci si to možno vôbec ani neuvedomovala. Nevedel som si to vysvetliť. Spriatelili sme sa natoľko, že ma k nim pozvala na oslavu narodenín jej mladšej sestry a predstavila celej rodine. Jej otec bol s matkou už rozvedený a žil si svoj život. Ona mala ešte dve sestry. Bola stredná, ako aj ja som bol v našej rodine. Jej staršia sestra mala asi o tri roky viac a bola tiež veľká fešanda. Všetky boli veľmi rozkošné dámy. Ich matka mala asi o osem rokov viac ako ja a vyzerala fantasticky, ale už mala nového manžela, ktorý bol od nej asi o tri roky mladší a tiež výborný muzikant. Vedel fantasticky hrať na gitare a k tomu spieval country music. Heidin priatel Paul bol tiež super hudobník. Spieval veľmi dobre a mal aj svoje menšie štúdio vo veľkom dome, ktorý si prenajímali aj s Heidi...
7. a 8. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Už v prvú noc som sa udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prvú prechádzku, keď som mal celý areál budovy aj s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť, ale hlavne zabezpečené proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti firmy. Bol to ten dobrý pocit, že som sa naozaj nemusel nikdy znervózňovať z ohrozenia.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-