nič sa mi nezachovalo, ani ten televízny prenos na verejnej portlandskej televízii, ktorý som mal na páske. Jeden redaktor to všetko omylom vymazal a už sa to potom nedalo vrátiť. Bola tam aj vtedy ešte západonemecká televízia ZDF a po vyžiadaní nahrávky som sa nič kladného nedozvedel, takže ani ich nahrávku nemám. Na záver pri rozlúčke mi prisľúbili, že mi pošlú knižku, ktorú napísali spoločné o športovej kariére Jarmily Kratochvílovej a o prekonávaní úskalí k samotnému vrcholu. Mám ju stále odloženú a odvtedy som si ju prečítal ešte niekoľkokrát. Jej názov je pekne výstižný - Čekání.
Mne sa tiež o mesiac začínala atletická sezóna, a tak som sa pripravoval v telocvični, ako aj v posilňovni. V tomto roku 1986 som si stihol ešte zapretekať aj za univerzitné atletické mužstvo vo vrhu guľou a v hode diskom, hoci v duchu som sa už pohyboval v Európe. V Oregone v júli začali tento rok aj Prvé oregonské hry, čo bola obdoba olympijských hier. Pretekalo sa vo všetkých športoch, ktoré sú rovnaké ako tie olympijské. I ja som sa ich zúčastnil. V guli som v mojej kategórii skončil na druhom mieste a v disku sa mi zadarilo a vyhral som. V guli som už nemal veľa energie, pretože predtým som si do tela dal chôdzu na 5000 m a dosť som sa unavil. V guli som to už nedokázal ďalej zatlačiť a prehral som iba o pár centimetrov. Nakoniec som však bol veľmi spokojný. Na Lincolnovej strednej škole bolo už dávno po atletickej sezóne, a tak som mnohých mojich atlétov stretal všade na atletickej dráhe, ako i v sektoroch na vrh guľou, ako aj hod diskom. Niektorí boli skutočne výborní a vyhrali. Postúpili zároveň aj na Majstrovstvá USA v atletike dorastu. Mali sme tu aj na výmene bežkyne z Holandska, Belgicka, Dánska, Afriky, ako aj zo Západného Nemecka.
Medzitým sa naplnil čas môjho rozhodnutia odcestovať do Európy, resp. do Rakúska, kde som sa plánoval usadiť. Bol som veľmi milo prekvapený, keď som zistil, že spomínané dve bežkyne z Holandska so mnou letia do Európy. Mali sme veľa zábavy počas celého letu a popritom sme stihli sledovať aj dva celovečerné filmy, ktoré nám ponúkla letecká spoločnosť SAS, s ktorou sme leteli až do Amsterdamu s niekoľkohodinovou prestávkou v Kodani. Pretože z letiska do mesta pravidelne premával autobus, tak sme sa zviezli a trošku sme sa poprechádzali po meste. Pofotil som zopár objektov a potom sme sa už vrátili na letisko, aby sme stihli odlet lietadla do záverečného miesta - Amsterdamu. Po prílete do Amsterdamu som sa s nimi ešte zdržal, nakoľko ma dievčence popredstavovali svojim rodičom. Rodičia boli z úspechov dievčeniec nadšení a pripravili im u nich menšiu oslavu. Bývali blízko od seba, takže sme sa nemuseli ďaleko presúvať.
Ja som sa chcel ešte zopár dní v Amsterdame zdržať, nakoľko som tam bol prvýkrát a mesto som nepoznal. Už na hlavnej vlakovej stanici ma trošku zarazil fakt, že tam veľmi veľa ľudí fajčilo marihuanu, tak som znechutene odtiaľ hneď odišiel hľadať si nejaký hostel, aby som tu mohol prenocovať tých pár dní, ktoré som chcel tomuto mestu venovať. Nič ma nesúrilo, takže som si v kľude vychutnával celý Amsterdam. Prešiel som ho krížom-krážom a každý večer som veľmi dobre zaspával, i keď som sa vlastne v noci veľmi nevyspal, lebo som ubytovanie nakoniec dostal v zakotvenej loďke, ktorá mala tri miestnosti na prespávanie. Všetky izby boli priechodne prepojené, takže ten čo šiel do poslednej tretej, prešiel cez prvú, druhú a potom až bol vo svojej. Ja som na smolu mal miesto v prvej, preto som bol v noci vyrušovaný, lebo to tam bolo ako na námestí. Mládež sa vracala neskoro v noci. Mal som ale aj šťastie, že som tam stretol aj nejakých študentov z USA – Wisconsinu, s ktorými sme nadviazali priateľský kontakt, pretrvávajúci potom ešte mnohé roky.
Po ukončení návštevy Amsterdamu som sa pobral vlakom až do Viedne. Mal som pred sebou dlhú cestu, a tak som si našiel dobré kupé prvej triedy, aby som sa nemusel s nikým tlačiť. Ani to dlho netrvalo a mal som dvoch spoločníkov. Bol to mladý pár, iba o niekoľko rokov mladší ako ja. Posadili sa oproti mne a konverzácia sa rozprúdila na plné obrátky. Počas celej tej dlhej cesty sme tam boli naozaj len my traja. Ich konečná stanica bola vo Frankfurte nad Mohanom, kde sme dorazili už dosť neskoro v noci. Pretože sme sa stihli už trošku spoznať, tak ma pozvali k nim, aby som u nich prenocoval a v ceste do Viedne pokračoval až na druhý deň. I z Frankfurtu to bol ešte pekný kúsok, takže mi to celkom vyhovovalo. Pridelili mi hosťovskú izbu v ich byte a po chvíli sme sa všetci pobrali na odpočinok. Keď som sa zobudil, raňajky už boli pripravené a ponúkli ma, aby som s nimi zasadol za spoločný stôl. On bol odborným asistentom matematiky na univerzite vo Frankfurte. Pamätám si, že sme mali aj rovnaké krstné mená Ján. Ja som už teraz bol John, ale i tak to bolo zaujímavé, keď som mu povedal, aké je moje pôvodné meno. Boli mi obaja povďační za to, že počas tohto krátkeho stretnutia mali aj akoby kurz angličtiny spojený s konverzáciou. Poznačil som si aj ich adresu, moju som im nemohol dať, lebo som ju ešte nepoznal, pretože som išiel len naslepo do Rakúska, kde som plánoval zostať. Poďakoval som sa im za pohostenie a porúčal som sa.
Nakoniec som sa vo Frankfurte ešte zdržal a odskočil som si na vojenskú základňu. Bol som sa informovať o možnej práci na základniach Európy. Poradili mi, aby som šiel do Heidelbergu, kde je centrum pre sprostredkovanie takejto práce, a tak som sa pobral znovu na stanicu, aby som sa dostal do tohto mesta, ktoré je od Frankfurtu vzdialené okolo 90 kilometrov južným smerom. Po dorazení som hľadal nejaký hostel na prenocovanie, ale bol obsadený do posledného miesta. Nakoniec som neďaleko katedrály v úzkej uličke objavil „Zimmer Frei“, kde som prenocoval pár nocí a užíval si mimo iného toto nádherné historické mesto s univerzitou, ktorá práve oslavovala 600. výročie. Bola založená v roku 1386. Počas návštevy mesta som si pozrel aj túto stálicu vzdelávania a tiež som sa zúčastnil na seminári anglického jazyka po povolení od rektorátu. Tiež som si pozrel nádhernú historickú univerzitnú knižnicu, ktorá bola postavená v roku 1905. Na univerzite som sa zoznámil aj s nejakými študentmi z USA, dokonca aj z Oregonu tam bol jedna mladá šarmantná dáma. Vymenili sme si vzájomné kontakty a nejakú dobu sme si aj dopisovali.
Správy z vojenského centra ma veľmi netešili, pretože som sa dozvedel, že žiadosti sa musia podávať výhradne na území Spojených štátov amerických a nie v cudzine. Veľmi ma to mrzelo, že som sa nechal oklamať tým inzerátom na prácu pár mesiacov dozadu a vyhodil som sumu, ktorá by mi postačila na spiatočnú letenku z USA do Európy, pretože práve toľko ma vtedy letenka stála.
Odcestoval som vlakom späť do Frankfurtu a odtiaľ na poslednú časť cesty vlakom do Viedne. Bol to tiež pekný úsek, niečo vyše 700 kilometrový. Trvalo to niečo okolo deväť hodín, keď som dosť vyčerpaný dorazil do Viedne. Odtiaľ som sa zo Schwechatu hnal autobusom do mesta, kde som na Opernringu chytal môj modry vláčik do Badenu. Bol som znovu v meste, ktoré tak milujem a tento názor som nikdy nezmenil. Viedeň má naozaj svoje obrovské čaro a znovu sa mi to všetko vrátilo. V stánku som si kúpil aj náš denník Šport ako za starých čias spred siedmich rokov, keď som z Viedne odchádzal. Veľmi ma to lákalo ísť domov do Bratislavy, ktorá bola odtiaľ iba kúsok. Musel som sa ale brzdiť a potláčať vášne. Rýchlo som z toho vytriezvel a nastúpil do môjho vláčika. Trvalo to iba niečo vyše hodiny a bol som na stanici v Traiskirchene. Odtiaľ som to mal celkom blízko do samotného utečeneckého tábora, kde som ešte prednedávnom čakal na splnenie môjho veľkého sna. Bola už tma, a tak som šiel rovno cez plot, aby ma strážnici nevideli, pretože cez bránu by ma nevpustili. Ešte som to tam stále dobre poznal a ľahko našiel budovu i potme, kde boli moji krajania. Prenocoval som tam a mal som šťastie, že v ten večer tam strážnici nerobili kontrolu ako za mojich čias, keď každý večer na izbách kontrolovali dokumenty.
Podozvedal som sa kopu noviniek, a následne som sa skontaktoval s oddelením jazykov. Bol som trošku sklamaný, pretože prácu lektora pre mňa nemali. Zoznámil som sa tam s jednou Poľkou, ktorá chodievala vyučovať do okolitých miest a mňa brala všade, kde robila semináre. Nakoniec všetko dobre dopadlo a spojil som sa aj s bratom, ktorý sa chcel potom so mnou stretnúť v Maďarsku...
(Streda, 16. júla 2014 od 21:00 do 23:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Moja cesta do Európy.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).