zase tou mojou akou-takou maďarčinou a bolo to výborné po celú tú dobu, čo som tam zotrval.
Prichádzal víkend a s ním aj návšteva mojej rodiny – brata, švagrinej a ich dcéry. Domáca pani pripravovala niečo dobrého na večeru, pretože naši vyrážali z Karvinej, kde žili, a cesta do Budapešti im trvala dosť dlho. Bolo to v piatok, keď na večer konečne dorazili na hlavné vlakové nádražie. Určite by ma asi len ťažko hľadali, tak som sa postavil tak, aby sme sa nemohli minúť. Odtiaľ sme šli taxíkom priamo do nášho miesta. Pani domáca akosi ožila a veľmi sa okolo nich mala, najmä okolo dievčatka, mojej netere. Komunikovať nemohli, tak len ja som rozhovor tou mojou maďarčinou akosi ustál a všetci sa popredstavovali. Uložila ich ku mne do izby, pretože iná voľná tam nebola. Našťastie tam boli dve váľandy, na ktorých spali dievčence. Ja som si s bratom ustlal na zemi a to sme si to zopakovali ešte ďalšiu noc až do nedele. Dlho do noci sme sa zhovárali a spomínali na naše detstvo, ktoré sme spolu prežili. Potom sme sa rozišli, keď brat odišiel do banského učilišťa v Orlovej, kde potom aj strávil celú svoju kariéru baníka od roku 1958 do 1991, takže plných 33 rokov sa pod zemou pohyboval ako krtko. Nakoniec skončil ako kombajnista na uhlie a vedúci čaty, ktorá pracovala aj na vytvorení rekordov v ťažbe uhlia. Vtedy to jednoducho nazývali Brigáda socialistickej práce...
Bola sobota a po raňajkách
sme sa vybrali na prechádzku Budapešťou. Nadchýnali sa týmto prekrásnym mestom na každom kroku, pretože Budapešť je skutočne nádherná a bol by som tam schopný žiť aj celý život. Cítil som sa tam ako v Bratislave, akurát jazyk sa tam iný používal. Na druhej strane som absolvoval tréning v maďarskom jazyku už v útlom detstve a vedel som celkom slušne komunikovať. Pomáhali mi v tom moji starí rodičia, hlavne babka, ktorá ma učila nielen maďarčinu, ale aj nemčinu. Išlo mi to celkom dobre a potom som si tie základy oprašoval v škole, hlavne nemčinu. Maďarčinu som zase využíval počas rokov, keď som bol na celoslovenskom učilišti v Nitrianskej Strede. Mali sme tam veľmi veľa učňov z južných miest a obcí, takže maďarčina sa šírila nekonečnými chodbami kaštieľa, v ktorom sme vtedy bývali a vzdelávali sa v našom budúcom povolaní – ako obuvník zákazkovej ručnej obuvi.
Tiež sme sa na záver zastavili aj na ostrove Margit-sziget, kde bola s nami už aj pani domáca a tiež si to všetko pekne vychutnávala. Na večer sme odchádzali domov už pekne unavení po dvoch výletoch, po rannom Budapešťou a potom po poobedňajšom tu na ostrove, ktorý je naozaj skutočne prekrásny. Urobili sme si tam aj zopár záberov, aby sme mali spomienku, pretože sme nevedeli kedy sa zase uvidíme. Brata už neprenasledovali, teraz mu už dali pokoj, akurát hneď po mojom odchode ho dosť terorizovali, či o mojej emigrácii náhodou nevedel. On ale nič ani len netušil, pretože som musel môj odchod do cudziny veľmi tajiť, aby som si ho neprekazil. Naviac sme od seba bývali pekný kúsok, on v Orlovej a ja v Trnave. Lúčenie na stanici bolo veľmi smutné a brata to tak dojalo, že mu slzy vyhŕkli a rozplakal sa. Myslel si, že sa asi už nikdy neuvidíme, čo sa však nestalo. Za tri roky padla železná opona a my sme sa znovu stretli.
Čas letel a bol tu ďalší víkend, ktorý mi sem do Budapešti zavial ďalšieho hosťa. Bol to môj výborný priateľ Maroš, ktorý mi pomohol nájsť v sebe dosť síl na to, aby som sa podujal pred 7 rokmi odísť navždy z domoviny. Vtedy som nemohol ani len tušiť, že presne za desať rokov sa to všetko prevalí a sloboda znovu zavíta do mojej rodnej zeme. Ja som to všetko sledoval už iba z diaľky. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a mohol som plánovať ďalší výlet do Európy. Teraz už aj do mojej rodnej vlasti. Dlho do noci sme spomínali na staré dobré časy, keď sme boli o niečo mladší a užívali si života. On sa ešte v roku 1973 v septembri oženil a po svadbe sme sa spoznali vďaka jeho manželke, ktorá pracovala v našom podniku pozemných stavieb v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé žieňa a mimoriadne sa mi páčila. Mala v sebe niečo magického, ktoré lákalo všetkých mužov v jej okolí. Ten jej bol však predsa len najlepší a toho najviac aj milovala. Mali dve nádherné detičky. S ich synom Maroškom som občas strávil aj pekné chvíle, keď som bol u nich na návšteve. Tesne pred mojím odchodom sa im narodila aj dcérka Mišelka, ktorú som stihol vidieť ešte v perinkách. Bol to roztomilý poklad s modrými okáľmi a blonďavými vláskami. Keď som ju potom po 13 rokoch po prvýkrát videl, ani som ju nepoznával v aké švárne dievčatko sa premenila. Rozlúčili sme sa s Marošom, ale na vlakovú stanicu sme nemuseli ísť, pretože prišiel za mnou na svojom žiguláku - Lade. Je to skutočne nádherné auto a i teraz po rokoch sa mi stále ten jeho vzhľad veľmi páči. Boli to naozaj veľmi vydarené vozidlá.
Pomaly sa mi napĺňal čas
v Budapešti, lebo som medzitým na víkendy chodieval aj do Viedne a okolia a robil si kontakty. Nakoniec som predsa len odišiel do malinkej dedinky Neuhaus, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Sedela v dolinke obkolesená samými kopcami, v strede dediny s jazierkom, kde trávievali svoj voľný čas domáci, ako aj utečenci, ktorí tam prebývali v dvoch penziónoch - hoteloch Stephanie a d'Orange. Kedysi to boli kúpeľné hotely pre turistov, lenže asi sa ekonomika dosť negatívne otočila, a tak prišli o stabilných návštevníkov. Teraz dotáciou štátu a zároveň aj Ženevskou konvenciou o utečencoch, mohli prechodní hľadajúci slobodu mať kde hlavu skloniť a nasýtiť sa. U direktora - majiteľa som si už dopredu zaistil ubytovanie v tomto prekrásnom prostredí. Stretával som sa s mnohými rodinami, ako aj samotnými ľuďmi, ktorí sa pripravovali na ďalšie prestupovanie do novej zeme. Bola to buď Amerika, Kanada, Austrália, ale niektorí zostávali naďalej v Rakúsku, kde chceli žiť. Ja som tiež chcel zostať v Rakúsku a žit tam, ale okolnosti ma zaviedli až do Ameriky.
Rozlúčil som sa s pani domácou v Budapešti, ktorú tiež slzy zaliali a odišiel som do Neuhausu, kde som mal už aj nové miesto zabezpečené. Po príchode som sa tam usadil na izbe, kde sme boli viacerí. Bolo náš tam asi päť alebo šesť. Boli zo Slovenska a jeden z nich bol z Čiech. Boli to všetko mládenci vo veku 18 až 20 rokov, takmer ako by boli moji synovia a ja akoby otcom bol by som im...:) Chodievali sme do okolia na dlhé výlety výlučne pešo, a tak som toto miesto za chvíľočku spoznal ako svoju dlaň. Tiež som tu objavil tajnú vášeň, ktorú som v sebe mal na pár rokov skrytú, a to boli kasína - hazardné hry, čo znie veľmi hrozivo, pretože je to len hra, ktorá iba o pár peniažkov človeka oberie, ak si nedá pozor. Nesmie sa nechať zaslepiť čiastočnými vavrínmi, ktoré ho občas postretnú. Neodolal som, a tak naše prvé zastavenie bolo v neďalekom Badene, kde sme sa autobusom alebo vlakom dopravovali. Ale moje prvé hranie začalo až vo Viedni a potom som chodieval raz do Badenu a potom zase do Viedne. Začalo sa to celkom nevinne, keď som si sadol za ruletu a položil som tisíc schillingov na čiernu a vyhral som. Potom som to ešte raz urobil a v ten večer som s tým aj skončil. Ostatní sa snažili tiež aj v iných hrách, ako na Black Jack - očku - 21. Na druhý deň som znovu prišiel a znovu som si to skúsil po dvakrát a vyšlo to. Domov som odchádzal veľmi spokojne a so štyrmi tisíckami. Robil som to potom takto asi dva týždne a zistil som, že sa mi celkom darilo, keď som to len dvakrát za večer urobil a porúčal sa. Po dvoch týždňoch sa vo mne prebudila obrovská vášeň začať si týmto spôsobom celkom slušne aj zarábať. Aký som len zaslepený a naivný bol a myslel si, že to bude do nekonečna. Stal sa zo mňa dosť zaslepený hráč, akých je všade plno...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)
































Maďarsko.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-