zase tou mojou akou-takou maďarčinou a bolo to výborné po celú tú dobu, čo som tam zotrval.
Prichádzal víkend a s ním aj návšteva mojej rodiny – brata, švagrinej a ich dcéry. Domáca pani pripravovala niečo dobrého na večeru, pretože naši vyrážali z Karvinej, kde žili, a cesta do Budapešti im trvala dosť dlho. Bolo to v piatok, keď na večer konečne dorazili na hlavné vlakové nádražie. Určite by ma asi len ťažko hľadali, tak som sa postavil tak, aby sme sa nemohli minúť. Odtiaľ sme šli taxíkom priamo do nášho miesta. Pani domáca akosi ožila a veľmi sa okolo nich mala, najmä okolo dievčatka, mojej netere. Komunikovať nemohli, tak len ja som rozhovor tou mojou maďarčinou akosi ustál a všetci sa popredstavovali. Uložila ich ku mne do izby, pretože iná voľná tam nebola. Našťastie tam boli dve váľandy, na ktorých spali dievčence. Ja som si s bratom ustlal na zemi a to sme si to zopakovali ešte ďalšiu noc až do nedele. Dlho do noci sme sa zhovárali a spomínali na naše detstvo, ktoré sme spolu prežili. Potom sme sa rozišli, keď brat odišiel do banského učilišťa v Orlovej, kde potom aj strávil celú svoju kariéru baníka od roku 1958 do 1991, takže plných 33 rokov sa pod zemou pohyboval ako krtko. Nakoniec skončil ako kombajnista na uhlie a vedúci čaty, ktorá pracovala aj na vytvorení rekordov v ťažbe uhlia. Vtedy to jednoducho nazývali Brigáda socialistickej práce...
Bola sobota a po raňajkách
sme sa vybrali na prechádzku Budapešťou. Nadchýnali sa týmto prekrásnym mestom na každom kroku, pretože Budapešť je skutočne nádherná a bol by som tam schopný žiť aj celý život. Cítil som sa tam ako v Bratislave, akurát jazyk sa tam iný používal. Na druhej strane som absolvoval tréning v maďarskom jazyku už v útlom detstve a vedel som celkom slušne komunikovať. Pomáhali mi v tom moji starí rodičia, hlavne babka, ktorá ma učila nielen maďarčinu, ale aj nemčinu. Išlo mi to celkom dobre a potom som si tie základy oprašoval v škole, hlavne nemčinu. Maďarčinu som zase využíval počas rokov, keď som bol na celoslovenskom učilišti v Nitrianskej Strede. Mali sme tam veľmi veľa učňov z južných miest a obcí, takže maďarčina sa šírila nekonečnými chodbami kaštieľa, v ktorom sme vtedy bývali a vzdelávali sa v našom budúcom povolaní – ako obuvník zákazkovej ručnej obuvi.
Tiež sme sa na záver zastavili aj na ostrove Margit-sziget, kde bola s nami už aj pani domáca a tiež si to všetko pekne vychutnávala. Na večer sme odchádzali domov už pekne unavení po dvoch výletoch, po rannom Budapešťou a potom po poobedňajšom tu na ostrove, ktorý je naozaj skutočne prekrásny. Urobili sme si tam aj zopár záberov, aby sme mali spomienku, pretože sme nevedeli kedy sa zase uvidíme. Brata už neprenasledovali, teraz mu už dali pokoj, akurát hneď po mojom odchode ho dosť terorizovali, či o mojej emigrácii náhodou nevedel. On ale nič ani len netušil, pretože som musel môj odchod do cudziny veľmi tajiť, aby som si ho neprekazil. Naviac sme od seba bývali pekný kúsok, on v Orlovej a ja v Trnave. Lúčenie na stanici bolo veľmi smutné a brata to tak dojalo, že mu slzy vyhŕkli a rozplakal sa. Myslel si, že sa asi už nikdy neuvidíme, čo sa však nestalo. Za tri roky padla železná opona a my sme sa znovu stretli.
Čas letel a bol tu ďalší víkend, ktorý mi sem do Budapešti zavial ďalšieho hosťa. Bol to môj výborný priateľ Maroš, ktorý mi pomohol nájsť v sebe dosť síl na to, aby som sa podujal pred 7 rokmi odísť navždy z domoviny. Vtedy som nemohol ani len tušiť, že presne za desať rokov sa to všetko prevalí a sloboda znovu zavíta do mojej rodnej zeme. Ja som to všetko sledoval už iba z diaľky. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a mohol som plánovať ďalší výlet do Európy. Teraz už aj do mojej rodnej vlasti. Dlho do noci sme spomínali na staré dobré časy, keď sme boli o niečo mladší a užívali si života. On sa ešte v roku 1973 v septembri oženil a po svadbe sme sa spoznali vďaka jeho manželke, ktorá pracovala v našom podniku pozemných stavieb v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé žieňa a mimoriadne sa mi páčila. Mala v sebe niečo magického, ktoré lákalo všetkých mužov v jej okolí. Ten jej bol však predsa len najlepší a toho najviac aj milovala. Mali dve nádherné detičky. S ich synom Maroškom som občas strávil aj pekné chvíle, keď som bol u nich na návšteve. Tesne pred mojím odchodom sa im narodila aj dcérka Mišelka, ktorú som stihol vidieť ešte v perinkách. Bol to roztomilý poklad s modrými okáľmi a blonďavými vláskami. Keď som ju potom po 13 rokoch po prvýkrát videl, ani som ju nepoznával v aké švárne dievčatko sa premenila. Rozlúčili sme sa s Marošom, ale na vlakovú stanicu sme nemuseli ísť, pretože prišiel za mnou na svojom žiguláku - Lade. Je to skutočne nádherné auto a i teraz po rokoch sa mi stále ten jeho vzhľad veľmi páči. Boli to naozaj veľmi vydarené vozidlá.
Pomaly sa mi napĺňal čas
v Budapešti, lebo som medzitým na víkendy chodieval aj do Viedne a okolia a robil si kontakty. Nakoniec som predsa len odišiel do malinkej dedinky Neuhaus, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Sedela v dolinke obkolesená samými kopcami, v strede dediny s jazierkom, kde trávievali svoj voľný čas domáci, ako aj utečenci, ktorí tam prebývali v dvoch penziónoch - hoteloch Stephanie a d'Orange. Kedysi to boli kúpeľné hotely pre turistov, lenže asi sa ekonomika dosť negatívne otočila, a tak prišli o stabilných návštevníkov. Teraz dotáciou štátu a zároveň aj Ženevskou konvenciou o utečencoch, mohli prechodní hľadajúci slobodu mať kde hlavu skloniť a nasýtiť sa. U direktora - majiteľa som si už dopredu zaistil ubytovanie v tomto prekrásnom prostredí. Stretával som sa s mnohými rodinami, ako aj samotnými ľuďmi, ktorí sa pripravovali na ďalšie prestupovanie do novej zeme. Bola to buď Amerika, Kanada, Austrália, ale niektorí zostávali naďalej v Rakúsku, kde chceli žiť. Ja som tiež chcel zostať v Rakúsku a žit tam, ale okolnosti ma zaviedli až do Ameriky.
Rozlúčil som sa s pani domácou v Budapešti, ktorú tiež slzy zaliali a odišiel som do Neuhausu, kde som mal už aj nové miesto zabezpečené. Po príchode som sa tam usadil na izbe, kde sme boli viacerí. Bolo náš tam asi päť alebo šesť. Boli zo Slovenska a jeden z nich bol z Čiech. Boli to všetko mládenci vo veku 18 až 20 rokov, takmer ako by boli moji synovia a ja akoby otcom bol by som im...:) Chodievali sme do okolia na dlhé výlety výlučne pešo, a tak som toto miesto za chvíľočku spoznal ako svoju dlaň. Tiež som tu objavil tajnú vášeň, ktorú som v sebe mal na pár rokov skrytú, a to boli kasína - hazardné hry, čo znie veľmi hrozivo, pretože je to len hra, ktorá iba o pár peniažkov človeka oberie, ak si nedá pozor. Nesmie sa nechať zaslepiť čiastočnými vavrínmi, ktoré ho občas postretnú. Neodolal som, a tak naše prvé zastavenie bolo v neďalekom Badene, kde sme sa autobusom alebo vlakom dopravovali. Ale moje prvé hranie začalo až vo Viedni a potom som chodieval raz do Badenu a potom zase do Viedne. Začalo sa to celkom nevinne, keď som si sadol za ruletu a položil som tisíc schillingov na čiernu a vyhral som. Potom som to ešte raz urobil a v ten večer som s tým aj skončil. Ostatní sa snažili tiež aj v iných hrách, ako na Black Jack - očku - 21. Na druhý deň som znovu prišiel a znovu som si to skúsil po dvakrát a vyšlo to. Domov som odchádzal veľmi spokojne a so štyrmi tisíckami. Robil som to potom takto asi dva týždne a zistil som, že sa mi celkom darilo, keď som to len dvakrát za večer urobil a porúčal sa. Po dvoch týždňoch sa vo mne prebudila obrovská vášeň začať si týmto spôsobom celkom slušne aj zarábať. Aký som len zaslepený a naivný bol a myslel si, že to bude do nekonečna. Stal sa zo mňa dosť zaslepený hráč, akých je všade plno...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)




























Maďarsko. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a