a celkom dobre sa mi takto darilo. Vždy som zdupľoval stratený vklad, čiže to vyzeralo asi takto; tisíc, dve tisíc, päť, desať a potom posledný vklad dvadsaťpäť. Po týchto útrapách som nakoniec vyhral iba sedem tisíciek a potom som sa pobral celý vynervovaný domov. Vždy som si ale stále do hlavy vtĺkal, že však predsa stále hrám len s vyhratými peniazmi z kasína, a tak som sa vždy ukľudnil. Prišiel november, ktorý sa mi veľmi vydaril, hlavne po 6. novembri, keď som z Viedne odchádzal s čistou výhrou sto tisíc schillingov, doteraz najvyššou. Na druhy deň, čiže 7. novembra bol ten zlomový deň, keď som dokázal na Baccarate vyhrať tristotisíc schillingov, a tak som sa rozhodol, že si na druhý deň kúpim nejaké vozidlo, ktoré ma bude spoľahlivo presúvať po okolí a najmä na výletoch do kasín.

Na druhý deň
sme sa dostavili do predajne použitých vozidiel v Badene a kúpili sme Chryslera s automatickou prevodovkou, ktorý bol o niečo väčší ako Fiat. Bolo to auto veľmi ekonomické, a tak sme ho večer znovu vyskúšali na ceste do Viedne. Znovu sa mi zadarilo a zinkasoval som vyše sto tisíc schillingov a doplnil si zásoby, ktorých som mal vtedy už okolo pol milióna schillingov. Nestihol som si vybaviť bankové konto, a tak som na výlete mal všetky peniaze u seba. Naviac by som v Taliansku, kde sme sa chystali, ani nemohol nikde peniaze vybrať. Vtedy ten systém ešte tak nefungoval, takže toto bolo najlepšie riešenie v danej situácii, nakoľko som chcel každý deň pokračovať v hraní v kasínach. Bola to akási moja nová droga, ktorá ma hnala dopredu, pretože stále som si myslel, že neprehrám toľko, aby som skrachoval. K tomu som mal ešte dosť peňazí v poštovej rakúskej banke v Neuhause, takže keby som hneď všetko stratil, ešte stále som mal dosť, aby som sa nemusel triasť o prežitie. Stále som bol vo veľkom pluse a to ma dosť utešovalo.
Moji dvaja spolubývajúci ma začali prehovárať, či by sme si nemohli popozerať trošku aj okolie. V Taliansku som nikdy nebol, a tak sme si vybrali práve túto exotickú krajinu. Vybrali sme sa na pár dní, že sa prevezieme naprieč celou čižmou kontinentu až celkom na samý juh. Plánovali sme vidieť všetky významné mestá a kultúrne pamiatky. Vyrážali sme nejako po 16. hodine, keď už sa začalo pomaly zmrákať a svetla ubúdalo každou minútou viac a viac. Nemali sme presné plány, kde budeme nocovať, a tak sme všetko improvizovali, skrátka, ako sme sa v danom okamihu cítili. Oni boli naviac mojimi hosťami, a tak si mohli vyberať, kde pôjdeme, kde prenocujeme a kde sa najeme.
Prešli sme cez veľmi známe mestá,
ako Graz, kde sa blízko v Thale narodil aj slávny Terminátor Arnold Schwarzenegger, Klagenfurt, kde sa zase narodil známy spevák Udo Jurgens a potom cez veľmi známy Villach. Boli sme už na úpätí hor a začali sme stúpať do nekonečných kopcov. Hmla nás začala pomaly zaťažovať, hoci sme už boli iba kúsok po takmer päťsto kilometrovej jazde v najbližšom mestečku, o ktorom sme nemali ani potuchy aké je. Boli sme niekde na okraji, keď nás hmla celkom zakryla a ja som zrazu ani pred auto nevidel, pretože bola taká hustá. Boli sme v mestečku Udine. Jeden z mládencov vyšiel pred auto a pomaly hmatal v priestore, či tam nejaké auto nie je náhodou zaparkované, aby sme do neho nevrazili. Bolo to mojich najdlhších sto metrov, aké som kedy v živote, celý vynervovaný v obavách z havárie, absolvoval. Potom sa hmla zdvihla a uvideli sme pred sebou mesto, ktoré už pomaly zaspávalo, nakoľko bola polnoc a my sme boli dosť unavení na to, aby sme ďalej pokračovali. Uvideli sme zrazu nejakú vilu, z ktorej sa ozývali posledné výkriky zábavy a tak sme sa tam zastavili. Našťastie nejakí ľudia vedeli po anglicky a spojili ma s majiteľom vily a zároveň aj baru. Veľmi milo nás prijal a pozval nás dovnútra. Poslední hostia už odchádzali, tak sa začal starať o nás. Niečo nám narýchlo uvaril, pretože sme trošku aj vyhladli a potom sme sa uložili v izbe, ktorú nám pridelil. Keď sme ráno po raňajkách odchádzali, šiel som mu zaplatiť za izbu a stravu, ale on ma dosť šokoval, keď mi povedal, že nám nič účtovať nebude a že to bolo jeho potešením, keď mohol Američanom pomôcť. Veľmi som sa mu poďakoval a odchádzali sme veľmi spokojní na ďalší úsek cesty. Namierili sme si to rovno do Benátok, kde sme plánovali stráviť príjemný deň. 
Keď sme dorazili do Benátok,
bola už nedeľa 9. novembra. Zaparkovali sme auto na verejné parkovisko a zaplatili. Ja som už v hlave mal ďalšie plány ako si odskočiť na Lido do kasína, ale predtým sme si mestečko pekne vychutnali. Urobil som zopár záberov mesta, ako aj spoločných záberov. Keď som stojan nechcel vždy používať, požiadali sme ochotných turistov, aby nás vyfotili. Vyberali sme si výhradne šarmantné dámy, ktoré to s radosťou robili. Mali sme pritom vždy veľkú zábavu a dokonca sme raz aj jednu krásku chceli zobrať na cestu so sebou, lenže tá mala iné plány, lebo sa chcela vrátiť na sever a my sme išli postupne viac a viac na juh. Benátky sú naozaj veľmi čarovné mesto. Boli sme na námestí sv. Marka a nekonečne vysoká veža, ktorá tam stála, nám veľmi učarovala. Keď sme boli už navrchu, pozeral som sa na okolie celého zálivu a fotografoval som si ho. Tu zrazu sa mi holúbok začal pozerať rovno do objektívu, a tak som si toho fešáka aj zvečnil. Ani sa mu odtiaľ nechcelo ísť a začal ešte viac hrkútať. Možno aj nejaké zrnko chcel, ale v tom som mu nemohol pomôcť, nakoľko okná boli zavreté a ja som žiadne zrnká u seba nemal a ani kúsok chleba, čo by som mu bol mohol dať... Odskočili sme si do reštaurácie priamo na námestí Marca Pola a dali sme si nejakú taliansku špecialitu. Mládenci si schuti zajedli a vypili po pár pivách. Potom sme si ešte aj nejaké pribalili na cestu, aby sme neboli smädní. Ja som ale len ovocné šťavy pil, aby som sa lepšie cítil a mohol bezpečne šoférovať. Mal som predsa zodpovednosť, aby sme sa všetci v zdraví domov do Rakúska vrátili.
Nadišiel čas, aby sme sa pozreli aj po kasíne,
a tak som aj jedno špeciálne našiel. Bolo v nádhernej historickej budove s výhľadom na Canal La Grande. Pri vchode som odovzdal pas, aby si ma pozreli, či som v ich databáze a potom ma vpustili dovnútra, aby som si našiel nejaké dobré miesto. Mládencov nevpustili, lebo boli len v džínsach a obleky so sebou nemali, respektíve ani žiadne nevlastnili. Všetci tam boli pekne vyobliekaní, pretože to bola vždy veľká spoločenská udalosť, presne ako aj v Rakúsku. Mal som šťastie, že som o tom vedel a ten oblek som mal oblečený. V Amerike, keď som do Atlantic City chodieval, nikomu nevadilo ako som oblečený. Dôležité bolo byť celý odetý a mať peniaze na hranie.
Vyhľadal som si tri stoly s ruletou. Dva boli v jednej miestnosti a ten tretí vo vedľajšej, a tak som pulzoval od stola k stolu. Bol som prekvapený, že mi to povolili, pretože v Amerike to nie je povolené a krupier vždy odtlačil môj vklad nabok. Ako na neuverenie všimol si ma jeden z upratovačov podlahy s metlou, ktorý zbieral ohorky z cigariet a vymieňal popolníky za nové a čisté. Vždy keď som vyhral zdvihol do výšky ruku s palcom hore. Keď som o vklad prišiel, tak dal zase palec dole. Myslím si, že sa mi celkom dobre darilo, pretože za necelú hodinku som odchádzal z kasína so sumou desať miliónov lír, čo bolo asi sto tisíc schillingov. Ako veľkému môjmu fanúšikovi som mu dal za odmenu desať percent z mojej výhry. Bol veľmi šťastný, pretože to bolo toľko ako jeho mesačný plat. Veľmi mi mával, až ho ruka musela rozbolieť, chudáka, a ja som mal dobrý pocit...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec






























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a