a celkom dobre sa mi takto darilo. Vždy som zdupľoval stratený vklad, čiže to vyzeralo asi takto; tisíc, dve tisíc, päť, desať a potom posledný vklad dvadsaťpäť. Po týchto útrapách som nakoniec vyhral iba sedem tisíciek a potom som sa pobral celý vynervovaný domov. Vždy som si ale stále do hlavy vtĺkal, že však predsa stále hrám len s vyhratými peniazmi z kasína, a tak som sa vždy ukľudnil. Prišiel november, ktorý sa mi veľmi vydaril, hlavne po 6. novembri, keď som z Viedne odchádzal s čistou výhrou sto tisíc schillingov, doteraz najvyššou. Na druhy deň, čiže 7. novembra bol ten zlomový deň, keď som dokázal na Baccarate vyhrať tristotisíc schillingov, a tak som sa rozhodol, že si na druhý deň kúpim nejaké vozidlo, ktoré ma bude spoľahlivo presúvať po okolí a najmä na výletoch do kasín.

Na druhý deň
sme sa dostavili do predajne použitých vozidiel v Badene a kúpili sme Chryslera s automatickou prevodovkou, ktorý bol o niečo väčší ako Fiat. Bolo to auto veľmi ekonomické, a tak sme ho večer znovu vyskúšali na ceste do Viedne. Znovu sa mi zadarilo a zinkasoval som vyše sto tisíc schillingov a doplnil si zásoby, ktorých som mal vtedy už okolo pol milióna schillingov. Nestihol som si vybaviť bankové konto, a tak som na výlete mal všetky peniaze u seba. Naviac by som v Taliansku, kde sme sa chystali, ani nemohol nikde peniaze vybrať. Vtedy ten systém ešte tak nefungoval, takže toto bolo najlepšie riešenie v danej situácii, nakoľko som chcel každý deň pokračovať v hraní v kasínach. Bola to akási moja nová droga, ktorá ma hnala dopredu, pretože stále som si myslel, že neprehrám toľko, aby som skrachoval. K tomu som mal ešte dosť peňazí v poštovej rakúskej banke v Neuhause, takže keby som hneď všetko stratil, ešte stále som mal dosť, aby som sa nemusel triasť o prežitie. Stále som bol vo veľkom pluse a to ma dosť utešovalo.
Moji dvaja spolubývajúci ma začali prehovárať, či by sme si nemohli popozerať trošku aj okolie. V Taliansku som nikdy nebol, a tak sme si vybrali práve túto exotickú krajinu. Vybrali sme sa na pár dní, že sa prevezieme naprieč celou čižmou kontinentu až celkom na samý juh. Plánovali sme vidieť všetky významné mestá a kultúrne pamiatky. Vyrážali sme nejako po 16. hodine, keď už sa začalo pomaly zmrákať a svetla ubúdalo každou minútou viac a viac. Nemali sme presné plány, kde budeme nocovať, a tak sme všetko improvizovali, skrátka, ako sme sa v danom okamihu cítili. Oni boli naviac mojimi hosťami, a tak si mohli vyberať, kde pôjdeme, kde prenocujeme a kde sa najeme.
Prešli sme cez veľmi známe mestá,
ako Graz, kde sa blízko v Thale narodil aj slávny Terminátor Arnold Schwarzenegger, Klagenfurt, kde sa zase narodil známy spevák Udo Jurgens a potom cez veľmi známy Villach. Boli sme už na úpätí hor a začali sme stúpať do nekonečných kopcov. Hmla nás začala pomaly zaťažovať, hoci sme už boli iba kúsok po takmer päťsto kilometrovej jazde v najbližšom mestečku, o ktorom sme nemali ani potuchy aké je. Boli sme niekde na okraji, keď nás hmla celkom zakryla a ja som zrazu ani pred auto nevidel, pretože bola taká hustá. Boli sme v mestečku Udine. Jeden z mládencov vyšiel pred auto a pomaly hmatal v priestore, či tam nejaké auto nie je náhodou zaparkované, aby sme do neho nevrazili. Bolo to mojich najdlhších sto metrov, aké som kedy v živote, celý vynervovaný v obavách z havárie, absolvoval. Potom sa hmla zdvihla a uvideli sme pred sebou mesto, ktoré už pomaly zaspávalo, nakoľko bola polnoc a my sme boli dosť unavení na to, aby sme ďalej pokračovali. Uvideli sme zrazu nejakú vilu, z ktorej sa ozývali posledné výkriky zábavy a tak sme sa tam zastavili. Našťastie nejakí ľudia vedeli po anglicky a spojili ma s majiteľom vily a zároveň aj baru. Veľmi milo nás prijal a pozval nás dovnútra. Poslední hostia už odchádzali, tak sa začal starať o nás. Niečo nám narýchlo uvaril, pretože sme trošku aj vyhladli a potom sme sa uložili v izbe, ktorú nám pridelil. Keď sme ráno po raňajkách odchádzali, šiel som mu zaplatiť za izbu a stravu, ale on ma dosť šokoval, keď mi povedal, že nám nič účtovať nebude a že to bolo jeho potešením, keď mohol Američanom pomôcť. Veľmi som sa mu poďakoval a odchádzali sme veľmi spokojní na ďalší úsek cesty. Namierili sme si to rovno do Benátok, kde sme plánovali stráviť príjemný deň. 
Keď sme dorazili do Benátok,
bola už nedeľa 9. novembra. Zaparkovali sme auto na verejné parkovisko a zaplatili. Ja som už v hlave mal ďalšie plány ako si odskočiť na Lido do kasína, ale predtým sme si mestečko pekne vychutnali. Urobil som zopár záberov mesta, ako aj spoločných záberov. Keď som stojan nechcel vždy používať, požiadali sme ochotných turistov, aby nás vyfotili. Vyberali sme si výhradne šarmantné dámy, ktoré to s radosťou robili. Mali sme pritom vždy veľkú zábavu a dokonca sme raz aj jednu krásku chceli zobrať na cestu so sebou, lenže tá mala iné plány, lebo sa chcela vrátiť na sever a my sme išli postupne viac a viac na juh. Benátky sú naozaj veľmi čarovné mesto. Boli sme na námestí sv. Marka a nekonečne vysoká veža, ktorá tam stála, nám veľmi učarovala. Keď sme boli už navrchu, pozeral som sa na okolie celého zálivu a fotografoval som si ho. Tu zrazu sa mi holúbok začal pozerať rovno do objektívu, a tak som si toho fešáka aj zvečnil. Ani sa mu odtiaľ nechcelo ísť a začal ešte viac hrkútať. Možno aj nejaké zrnko chcel, ale v tom som mu nemohol pomôcť, nakoľko okná boli zavreté a ja som žiadne zrnká u seba nemal a ani kúsok chleba, čo by som mu bol mohol dať... Odskočili sme si do reštaurácie priamo na námestí Marca Pola a dali sme si nejakú taliansku špecialitu. Mládenci si schuti zajedli a vypili po pár pivách. Potom sme si ešte aj nejaké pribalili na cestu, aby sme neboli smädní. Ja som ale len ovocné šťavy pil, aby som sa lepšie cítil a mohol bezpečne šoférovať. Mal som predsa zodpovednosť, aby sme sa všetci v zdraví domov do Rakúska vrátili.
Nadišiel čas, aby sme sa pozreli aj po kasíne,
a tak som aj jedno špeciálne našiel. Bolo v nádhernej historickej budove s výhľadom na Canal La Grande. Pri vchode som odovzdal pas, aby si ma pozreli, či som v ich databáze a potom ma vpustili dovnútra, aby som si našiel nejaké dobré miesto. Mládencov nevpustili, lebo boli len v džínsach a obleky so sebou nemali, respektíve ani žiadne nevlastnili. Všetci tam boli pekne vyobliekaní, pretože to bola vždy veľká spoločenská udalosť, presne ako aj v Rakúsku. Mal som šťastie, že som o tom vedel a ten oblek som mal oblečený. V Amerike, keď som do Atlantic City chodieval, nikomu nevadilo ako som oblečený. Dôležité bolo byť celý odetý a mať peniaze na hranie.
Vyhľadal som si tri stoly s ruletou. Dva boli v jednej miestnosti a ten tretí vo vedľajšej, a tak som pulzoval od stola k stolu. Bol som prekvapený, že mi to povolili, pretože v Amerike to nie je povolené a krupier vždy odtlačil môj vklad nabok. Ako na neuverenie všimol si ma jeden z upratovačov podlahy s metlou, ktorý zbieral ohorky z cigariet a vymieňal popolníky za nové a čisté. Vždy keď som vyhral zdvihol do výšky ruku s palcom hore. Keď som o vklad prišiel, tak dal zase palec dole. Myslím si, že sa mi celkom dobre darilo, pretože za necelú hodinku som odchádzal z kasína so sumou desať miliónov lír, čo bolo asi sto tisíc schillingov. Ako veľkému môjmu fanúšikovi som mu dal za odmenu desať percent z mojej výhry. Bol veľmi šťastný, pretože to bolo toľko ako jeho mesačný plat. Veľmi mi mával, až ho ruka musela rozbolieť, chudáka, a ja som mal dobrý pocit...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-