oslavovanie výhry. Teraz som hľadal úpenlivo na Google, či tam niekde nie je zmienka z tohto dňa, ale bohužiaľ sa mi to nijako nedarilo zistiť. Teraz si môžem myslieť obe možnosti. V každom prípade to bol pre nás veľký kultúrny šok! Chytro sme sa odtiaľ vypratali, pretože všetky obchody boli už dávno pozatvárané z hľadiska bezpečnosti, alebo aj z iného dôvodu. Preleteli sme mesto a konečne sme sa ocitli na diaľnici. Netrvalo to ani dlho, keď sme objavili odpočívadlo s bufetom. Takých sme potom v Taliansku navštívili ešte niekoľko, aby sme sa vyhli zbytočnému zdržiavaniu sa v ceste za naším cieľom. Zaparkoval som na parkovisku a vošli sme všetci traja dovnútra. Bolo tam tichučko ako v knižnici a tak sme sa poobzerali dookola, kde by sa nám najlepšie sedelo s dobrým výhľadom na celý bufet. Konečne sme si vybrali stôl, ktorý nám najviac vyhovoval a potom sme sa usadili. Vo výkladných skrinkách s jedlom sme si každý niečo dobrého vybrali. Ja som si tradičné pochutnával na vyprážanom kuracom prsíčku v žemli a dal som si dva kúsky, pretože jeden by mi asi nestačil. Zapil som to pomarančovým džúsom, ktorý som už tradične píjaval. Po krátkej, asi polhodinovej prestávke, počas ktorej sme rozoberali aj celú situáciu z Florencie, sme sa pobrali na ďalší úsek do Ríma. Čas sme mali stále priaznivý, hoci vonku bola už všade hustá tma. Do Ríma to bolo takmer 300 kilometrov, takže som rátal, že za niečo vyše tri a pol hodiny by sme mohli klopkať na Koloseum.
Po ceste diaľnicou
som si nevšimol nijaké mimoriadne mestá, ktoré by sme mohli poznávať. Ani sme sa nenazdali a boli sme už pri odbočke z diaľnice do centra Ríma. Bolo to celkom jednoduché, ale dosť zdĺhavé, pretože premávka v Ríme nikdy neutíchala. Nakoniec sme prešli aj okolo Kolosea, ale len sme tak preleteli a zastavili sa na Piazza Venezio, kde stál pomník Vittoria Emmanuela s nekonečným schodišťom z druhej strany. Tam sme aj poniže objavili parkovisko, kde nás dedko uvítal a po zaplatení nám aj hneď poradil, aby sme si nič v aute nenechávali, lebo nám ho do rána zlodeji vykradnú. Kúsok dole sme objavili aj hotel, kde nám ponúkli izbu pre troch za stotisíc lír na noc. Tie sumy sú neuveriteľné, ale už som si aj zvykol na tie astronomické čísla. Ľudia v Taliansku boli všetci milionári. :). Vyplatil som to všetko v hotovosti a uložili sme sa k spánku.
Ráno sme sa všetci spokojne naraňajkovali v našom hoteli, výdatne sme sa najedli, aby sme mali dosť síl na dlhú prechádzku. Bolo pekné slnečné počasie a my sme chceli z Ríma toho čo najviac vidieť. Chodili sme po všelijakých miestach a vzdialenosti to boli veru celkom slušné. Využívali sme dosť miestnu dopravu, ako autobusy, tak aj električky, aby sme sa mohli dobre presúvať od jednej historickej pamiatky ku druhej. Chôdzi sme sa však nijako vyhnúť nemohli, tak na záver sa toho nazbieralo a určite sme prešli aj desať kilometrov.
Prvé miesto, ktoré sme si pozreli bolo Koloseum, čo bola asi dvojkilometrová prechádzka z hotela. Pred pomníkom na Piazza Venezia sme sa vyfotili v pozadí s majestátnym Koloseom. Potom sme sa pomaly poberali do jeho vnútra. Po ceste som ešte niečo stihol nafotiť a potom sme si už len užívali prekrásne miesto vykopávok a samotného Kolosea. Strávili sme tam nejaký čas a všade sme fotili a fotili, aby sme mali pamiatku na toto okúzľujúce miesto. Pred Koloseom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás zaviezol do centra mesta a potom sme sa električkou dostali priamo do veľkolepého Vatikánu. Tam sme stáli pred zátarasami, ktoré chránili tuto nedotknuteľnú zem samotného pápeža. Námestie bolo nekonečne veľké, a tak sme si tam dosť dookola zapochodovali. Nakoniec sme sa postavili do radu a navštívili aj slávnu Sixtínsku kaplnku, ktorú ozdobil svojimi dielami sám veľký Michelangelo Buonarroti (1475-1564). Bol to nekonečný zážitok vidieť celú túto architektonickú krásu, ktorú sme prešli za výkladu sprievodcu pre anglicky hovoriacich. Po taliansky vôbec nerozumiem, takže som si počkal až na túto časť turistov, ktorých tam bolo neúrekom. Netrpezlivo sme tam čakali, ale všetko to čakanie stálo to za to! Chlapcom som to všetko prekladal, hlavne keď mali záujem. Ten z nich ale v nijakom prípade výnimočne nesršal a určite už mysleli aj na iné veci. Nakoniec sme sa ako vždy všade odfotografovali, aby nám aj takto ostala pamiatka na tieto zaujímavé miesta. Kasíno sa mi tam žiadne nepodarilo objaviť, ale už v Benátkach ma na to upozorňovali, že nikde na juhu od Benátok ani nie sú...
Bol podvečer,
a tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do ďalšieho mesta. Vybrali sme si Neapol, ktorý je taký slávny a bohatý na históriu. Hlavne v opernom svete, pretože slávny Enrico Caruso (1873-1921) sa v tomto meste narodil a začínal svoju nekonečne bohatú kariéru. Bol vzorom potom všetkým operným spevákom, ktorí sa snažili niečo v opere dosiahnuť. Bol akýmsi barometrom pre ich hlasový rozsah a každý sa potom snažil vyspievať to zázračné vysoké céčko, ktoré sa iba máloktorému spevákovi podarilo. Tiež sa tvrdí, že ho nikto nezaspieval, ale predsa sa našiel podobný ďalší americký spevák, narodený vo Filadelfii v ten istý rok, keď veľký Enrico zomrel. Volal sa Mário Lanza (1921-1959) a bol jeden z tých, ktorí to dokázali. Milujem tohto speváka, lenže šťastie nemal, keď zomrel náhle vo veku iba 38 rokov...
Nakoniec sme našli hotel v blízkosti mora v nenápadnej a veľmi tichej uličke, kde sme si odpočinuli. Bolo ráno a nádherne, takže som nemusel byť ani veľmi zabalený a stačilo by mi v tento deň iba tričko. Po raňajkách v jednom obchodnom centre sme sa vybrali do ulíc hľadať nejaké obchody s oblečením. Chlapci si chceli kúpiť nejaké tenisky, tričká a džínsy. Ja som tiež už mal dosť iba obleku a chcel som trošku dýchať v ľahšom oblečení. Nakoniec som predsa len našiel obchod so športovým odevom a obuvou. Tam sme všetci nakúpili. Prispel som im nejakým vreckovým, ako pravidelne každý deň, a tiež sa pekne zaodeli. Objavili aj kanadskú vlajku, a tak si ju náš budúci Kanaďan aj zakúpil. Potom ju s hrdosťou aj ukazoval. Čisto náhodne smerom domov do hotela som objavil obchod, kde šili na mieru. Času som na to veľa nemal, tak som si vybral niečo, čo bolo približne na moju mieru a kúpil som si celovečerný oblek do kasína. Bol to smoking Tuxedo, parádna biela košeľa, topánky a motýlik, ktorý som si odložil. Cena za toto všetko bola primeraná a iba dva milióny lír som zaplatil..:)) Nakoľko som odvtedy pribral dosť na hmotnosti, tak už som oblek nemohol nosiť, a on si potom už iba visel v skrini. Po rokoch mi ho napadli mole, tak som to nakoniec musel dať všetko preč.
Mali sme pred sebou
ešte vyše 550 kilometrový úsek do Reggio Calabria, a tak sme sa vybrali na cestu. Po ceste sme sa kochali nádhernou prírodnou scenériou juhu a zastavili sa aj na diaľnici, odkiaľ sme obdivovali Vezuv - mohutnú spiacu sopku, ktorá vyplienila známe mesto Pompeje v roku 79 nášho letopočtu. Vyfotili sme sa pred ňou a pokračovali smerom na juh. Zastavili sme sa aj nad mestom Salerno a odtiaľ sme pokračovali do nášho cieľa. Dole viac na juhu sme si odskočili aj do typického horského mestečka s úzkymi uličkami a popozerali si ho Všetci si nás v tamojšom obchode premeriavali, lebo sme tu boli neznámi. Možno sme ich niečím aj trošku vystrašili, naviac som rozprával po anglicky, a tak všetci na mňa ešte viac nemohúcne zazerali. Bol som pre nich Marťan. Nakoniec sme si niečo predsa len vybrali a kúpili. Potom sme zaparkovali na námestíčku poniže a sadli si na lavičku, kde sme si urobili takú menšiu siestu. Dobre sme sa najedli a pokračovali úzkou cestičkou, na ktorej som viac brzdil a stál, ako sa posúval. Bola taká úzka, že dve autá po nej vedľa seba neprešli. Musel som vždy zastaviť a uhnúť až do jarku a aj mne sa niekto raz takto vyhol a ja som mohol bez prerušenia pokračovať. I potom som šiel len krokom, aby som do niečoho nenarazil. Pri vchádzaní na autostrádu som si spomenul na jeden taliansky seriál o diaľniciach, keď ich kedysi budovali a mafiáni na nich pekne vyčíňali. Bolo to niekedy v rokoch 60-tych...
(Streda, 23. júla 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Taliansko.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-