podľa plánu, aby sme všade vždy a načas dorazili. Od únavy sme rýchlo zaľahli a i zaspali.
Ráno po raňajkách sme si boli pozrieť pláž a urobili si zopár záberov na pamiatku. Aj sme váhali, či pôjdeme na Sicíliu, ale nakoniec sme si to predsa len rozmysleli a rozhodli sa ísť na sever. Mňa osobne juh ani veľmi nelákal pre nekonečne vyprahnuté miesta. Užil som si toho dosť v Amerike, keď som jazdieval cez Utah, Nevadu, New Mexiko, Arizonu a Texas.
Nakoľko som bol po diaľniciach
zvyknutý jazdievať bežne tisíckilometrové úseky, ozvalo sa vo mne nutkanie si to znovu predsa len vyskúšať. Chlapci s tým súhlasili, a tak mi v tom nič nebránilo, aby som sa podujal na menší akrobaticky kúsok. Naším cieľom bolo mesto San Remo, ktoré ma vždy lákalo a chcel som ho vidieť, pretože bolo známe veľkým piesňovým festivalom, ktorý som sledovával v šesťdesiatych rokoch, keď dávali prenos v televízii. Bol to mimoriadny úsek a meral vyše tisíctristo kilometrov! Predtým som v Amerike urobil tisícšesťsto kilometrov na jeden záber, ale šiel som s prestávkami dvadsať hodín. Potom sa mi ešte asi týždeň snívalo o jazdení a vždy som tlačil tvrdo na brzdy v zákrute, aby som neskončil v priekope, alebo nedajbože v priepasti, ktorých tam bolo neúrekom...
Rýchlo sme vyrazili, pretože sme chceli do polnoci tam byť. Bolo iba niečo okolo deviatej ráno, takže čas stále solídny na to, aby som to zvládol. Jazdieval som úseky maximálnou rýchlosťou, a tak po menšej prestávke sme už boli v Ríme, ktorý bol okolo sedemsto kilometrov vzdialený. Tam sme si mimo diaľnice dali aj krátku prestávku a rýchlo pokračovali, lebo sme si chceli ešte pozrieť aj šikmú vežu v Pise. Z Ríma to už tak ďaleko nebolo a zvládol som to za dve a pol hodiny.
Konečne sme dorazili do Pise a zaparkoval som na neďalekom parkovisku, odkiaľ sme videli ako sa tá naša šikmá veža majestátne týčila. Pomaly sme sa k nej približovali a fotili sa takmer na každom kroku. Kanaďan vybral kanadskú vlajku a aj s jeho priateľom ju rozprestrel. V pozadí sa táto architektonická svetová rarita pekne vynímala. Už som pri nej stál, a tam pred ňou sme začali vypisovať pohľadnice, ktoré sme posielali rodinám. Všimol som si jeden fakt, ktorý ma dosť vykoľajil. Šikmej veži v Pise som prestal veriť, hneď keď som to všetko uvidel. Bolo to tam ako vo vojnovej zóne a všade ťažké mechanizmy. Práve ju zachraňovali cementovými injekciami, aby sa im celkom nezrútila! Hlavou mi vírili všelijaké myšlienky - čo keď tá veža pravé teraz padne, keď sa na ňu nič netušiac hore schodmi budem štverať až k vrcholu? Kto mi zaručí to, že to teraz nevyvedie a ja ešte taký mladý nechcem ísť hore do nebíčka. Chcem iba bližšie byť k nemu, ale to je všetko! Ja to radšej skúšať dnes ani nebudem. Keď chlapci chcú, nech ta hore idú a uvidia svet okolo ako vyzerá! Ja si tu dole obďaleč budem radšej stáť a obdivovať ostatné krásy. Vy si len choďte hore a ja si vás tam potom zvečním!
Boli sme tam dobrú hodinku
a užívali sme si toto prekrásne historické mesto. Ale bol už čas sa poberať ďalej na sever, tak sme sa pozbierali, nakoľko som mal pred sebou približne rovnaký úsek ako z Ríma sem. Bolo to ďalších tristo kilometrov a pomaly sa začalo už aj zmrákať.
Prehnal som sa cez večerný Janov a výhľad bol nádherný na celé vysvietené mesto. I Stredozemné more sa zrkadlilo od nábrežných svetiel. Odtiaľto to bolo ešte ďalších stopäťdesiat kilometrov do nášho cieľa, kde sme chceli mať miesto s dobrou posteľou na prespanie. Je to naviac aj známe katolícke centrum, takže na každom kroku sme vídali rádové sestry, mníchov a kňazov. Nakoniec sme zakotvili v jednej vile, kde nás uvítala rádová sestra a dala nám kľúče od izby. Rýchlo som sa osprchoval a ako zmysluzbavený som vyletel do nočného San Rema, ktorého som sa chcel čo najviac nadýchať. Chlapci zaľahli od únavy a ja som mal v sebe toľko energie, až som sa tomu čudoval. Teraz viem veľmi dobre prečo, bol to neuveriteľný adrenalín, ktorý mi lietal celým telom. Kasíno ma rozohnilo, a tak som sa nemal ani kedy unaviť. Už som sa ho nemohol dočkať, keďže od Benátok som si nikde ani len neškrtol. Tu som si uvedomil aká je to závislá latka, bez ktorej mnohí ľudia nemôžu žiť. Všetci nakoniec dopadnú zle a o všetko v hrách prídu. O všetky peniaze, dom a nakoniec aj celú rodinu, ktorú zapredajú, len aby mohli mať ten posledný pocit, že im to vyjde. Neunúval som sa touto myšlienkou, pretože som si myslel, že som neporaziteľný. Vydržalo mi to chvíľu a potom ešte veľmi dlho...
Premenil som si peniaze
za nádherné lesklé červené okrúhle žetóny, z ktorých mal každý hodnotu rovného milióna talianskych lír a posadil som sa za stôl. Zakúpil som si ich za desať miliónov a začal hrať ruletu. Trošku sa mi darilo, lenže progresívny štýl ma usadil hlboko do kresla, až som zistil, že už nemám ani jeden z nich. Nahnevaný som sa pobral z kasína a uháňal do vily. Nebolo to ani tak ďaleko. Chlapci už dávno spali spánkom spravodlivých, takže som ich vôbec nezobudil, keď som načrel do mojej ďalšej zásoby. Zase som si zobral toľko isto, desať miliónov lír, a pobral sa späť do kasína. Dlho som sa nezohrial a prišiel som aj o tieto líry. Teraz už aj trosku naštvaný som sa hnal nocou do našej vily a zobral si posledných tridsať miliónov. Ešte dosť som si ich ponechal, aby som sa mohol vrátiť bezpečne do Viedne. Zvýšil som vklady a začalo sa mi aj celkom dariť. Keď som nadránom odchádzal, mal som k dobru desať miliónov, čiže som vyhral vyše tridsať. Hneď mi srdiečko od radosti poskočilo a spokojne som zaspával.
Ráno som sa ani nebudil ako tradične, pretože doľahla na mňa aj iná únava, tá z dlhej jazdy, ktorú som absolvoval, tak som sa trošku viac povyvaľoval. Bolo už poludnie, keď som sa konečne z postele vytackal a pobral na raňajky. Ono to už bol takmer obed, len ja som si objednal čaj, pečivo, maslo a džem. Chlapci sa medzitým dobre naobedovali a vybrali sme sa na pláž, kde sme si urobili zopár záberov. Popritom sme sa vyfotili aj pred "mojím“ kasínom, ktoré mi tak prialo, hoci až na tretí pokus, ale vyšlo to, takže všetky prehry predtým ma už dávno preboleli. Na to mi skrsla myšlienka - skočiť si aj do Monte Carla, ktoré bolo iba niečo vyše štyridsať kilometrov.
Kanaďan nemal pas,
takže tam nemohol ísť, ale ten druhý mal rakúsky pas a keď som mu na na hraniciach vybavil doložku, už mu nič nebránilo v ceste až do Centra Sveta Hazardných Hier. Ibaže on nechcel hrať, a tak sa radšej potuloval po meste. Dohodli sme sa približne o ktorej sa stretneme v parku, ktorý je oproti Monte Carlo Casino.
Musel som si zmeniť všetky líry v neďalekej banke za franky, pretože mi ich v kasíne nechceli zobrať. Naklusal som dnu s balíkom frankov. Vtedy to bol pomer jeden frank : dva rakúske schillingy. Hral som ruletu, pretože Bacaratt nebol ešte v prevádzke. Ten otvárali až tak nejako navečer a teraz bolo len okolo druhej hodiny poobede. Vsádzal som po desať tisíc na dvoch stoloch, a aj takto som si pripomenul Benátky, kde som presne takto hral. Išlo to tak dookola - raz som vyhral, raz prehral a nejako sa to nechcelo rozbehnúť. Netrpezlivý z tohto vývinu požiadal som, či by som mohol zvýšiť môj základ na dvadsať tisíc namiesto desať. Hlavný krupier odbehol a nie ani za dlhý čas stál tam aj s generálnym riaditeľom kasína. Ten ma pozdravil a vzájomne sme sa predstavili. Pokynul smerom na hlavného krupiera a všetko bolo rozhodnuté. Ani som si neuvedomil a vonku sa celkom zotmelo, hoci bolo len niečo po sedemnástej hodine. Tu som si tiež našiel pomocníka, ktorý ma dobrovoľne povzbudzoval. Bol to tiež upratovač, ktorý sa tešil z každej mojej výhry, pretože dobre vedel, koľko si kasíno zarobí za jeden večer. Mal možnosť to tam vidieť každý deň. Bol to ďalší veľmi úspešný večer a odchádzal som s pekným balíčkom frankov. Bol ich slušný zväzok. Bolo toho niečo vyše stopätdesiatpäťtisíc. Upratovačovi som potom šokovanému dával do ruky pätnásť tisíc, mojich tradičných desať percent. Ja som bol aj tak veľmi spokojný, lebo v rakúskych schillingoch to bolo stále super, lebo to bol dvojnásobok, vyše tristotisíc. Všetko som mal v päťsto frankových bankovkách a k tomu aj moje ďalšie líry, ktoré som si rozmenil, aby som mal dosť, keby som začal prehrávať, hlavne po nočnej skúsenosti zo San Rema.
Pozval som Amosa na dobrú večeru
a potom sme sa šli dole do prístavu popozerať na jachty tunajších zbohatlíkov, ktorých je tu naozaj neúrekom. Veru dobre a veselo sa nám šlo späť do San Rema a mňa už vášeň nejako neťahala si tam znovu skúsiť šťastie. Bol som nadmieru spokojný z dnešného dňa. Večer som sa ešte poprechádzal po rozsvietenom meste, kde som objavil aj horšie miesta tohto slávneho mesta. Bolo tam dosť ľudí bez domova, a tak som siahol do vrecka a ponúkol im pomocnú ruku. Boli šťastní a dlho mi potom do diaľavy mávali. Neuvedomujúc si to, pánbožko mi asi aj potom ešte viac prial, aby sa mi len darilo...
Chlapci ešte spali a ja som sa vybral do skorého ranného San Rema, ktoré ešte spalo. Bola sobota a mali sme pred sebou posledný úsek domov do Viedne. Neďaleko sa začala otvárať malá kaviarnička a ja som mal chuť na niečo dobré. Objednal som si prvú espresso kávu, ktorá sa len tak penila a k tomu kúsok sladkého pečiva. Bolo mi nádherne, a dlho sa nikto iný do kaviarničky neprišiel posadiť. Pán majiteľ po anglicky nevedel, a tak sme sa iba rukami a nohami dorozumievali, ale aj tak som mu skoro nič nerozumel. Po krátkej prechádzke plážou som sa pobral za chlapcami do hotela. Keď som dorazil, boli už hore s vyjaveným výrazom, že kde som tak skoro ráno chodil.
Možno to bolo akési upozornenie,
aby som si užíval posledné šťastné chvíle, pretože nič netrvá večnosť.
V ten večer som v malom mestečku Velden videl môjho anjela strážneho, ktorý mi neporadil a len sa tak zvláštne na mňa pozeral, keď som vyhral vyše pol milióna schillingov, moju najväčšiu výhru akú som kedy dosiahol. Ja som už chcel ísť domov, lebo som bol veľmi spokojný, ale chlapci ma zdržiavali: "Ešte pár minút vydrž a hneď pôjdeme!" Dal som im ešte zopár tisiciek a oni nevedeli kedy majú prestať. Potom som im zase nejaké dal a stále sa im málilo. Bola to nekonečnosť a ja som začal znovu vsádzať na rulete. Teraz som ale začal rýchlo prehrávať, a tak som vsádzal z paniky stotisícové červené žetóny, ktoré sa len tak strácali v rukách krupierov. Keď sa mi začalo zase trošku dariť a dostal som sa aspoň na moje peniaze, chlapci sa stále neponáhľali. Bolo mi to súdené - a prehral som všetko. Zostalo mi ešte zopár tisíciek schillingov a zronené srdce z toho, že som sa odvrátil od môjho anjela strážneho...
(Sobota 26. júla 2014 a nedeľa 27. júla 2014)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Ešte stále v Taliansku.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).