Karel Gott. zážitok to bol na celý život. Vtedajšie divadlo malo okrem Karla Gotta aj Karla Hálu, s ktorým vtedy Gott naspieval spoločne aj najviac piesni. Ďalším členom bol Petr Spálený, ktorý iba prednedávnom zažiaril vo svete československého popu piesňou Plakalo baby, ktorú nám aj vtedy zaspieval. Ďalšími členmi boli aj Pavlína Filipovská, ako i Sally Sellingová z Kuby a priviedla si so sebou ďalšieho černošského kolegu, ktorého Karel Gott po odspievaní chválil vysoko do nebies. Nakoniec bol to skutočne výborný spevák. Vychutnával som si všetky piesne, ktoré vtedy na koncerte odzneli. Ešte dlho mi v ušiach zaznievali jeho melódie a to ešte viac vo mne upevnilo obľubu tohto speváka, ktorého sledujem asi od roku 1962 alebo 1963...
Písal sa rok 1969,
ktorý bol dosť poznačený okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy - našich spojencov, ale nič mi v tom nebránilo, aby som sa nevybral na jeho koncert z Nitrianskej Stredy do Bojníc. Nálada pred koncertom bola dosť zdržanlivá a povedal by som, že akýsi smútok tam ešte vtedy všade vládol. V predkoncerte vystúpila skupina Flamengo s hlavným spevákom Karlom Kahovcom, ktorý bol skutočne výborný. Kahovca som skoro vôbec nepoznal, lebo sa dovtedy stratil ako člen skupiny. Teraz ale ako sólový spevák sa pekne reprezentoval. Ľady sa začali pomaly uvoľňovať, ale ešte stále tam niečo chýbalo. Ja som si to ale veľmi užil a bol som veľmi spokojný. Konečne sa hviezda poobedňajšieho koncertu objavila na pódiu a nekonečné burácanie sa nechcelo utíšiť, až ich majster svojím hlasom upokojil a všetci sa razom zamerali na jeho prednes. Hlasovo výborne disponovaný Karel Gott sa rozdal a určite aj rozvíril hladinu neďalekého termálneho bazéna. (Koncert sa vtedy uskutočnil v amfiteátri areálu Bojnického zámku.)
Teraz divadlo vo Viedni bolo vypredané do posledného miestečka a mal som pocit ako na prvom koncerte v Banskej Bystrici pred devätnástimi rokmi. Lístok na koncert stál okolo tristo schilingov a môj ďalší priateľ Jožo sa pozrel do peňaženky a ešte tam nejaké našiel. Ja som očakával peniaze až na druhý deň, pretože poštová banka bývala počas víkendov zavretá, takže som si nemohol ísť peniaze vyzdvihnúť. Musel som vyčkať do pondelka. Koncert bol pre mňa výnimočný, pretože Karel Gott načrel do svojho katalógu skladieb z rokov šesťdesiatych a zároveň som sa i ja vrátil spomienkami do tohto obdobia. Bolo to veľmi príjemné započúvať sa do tých čarovných melódii, ktoré vtedy dávno bolo možné denno-denno počuť v rozhlase po drôte, ako aj z rádií a tranzistorov. Bez tranzistora som sa ani na krok nepohol a vždy som sa tešil na hudobné relácie, ktorých bolo neúrekom. Tiež som po nociach počúval Rádio Luxemburg, kde som počúval melódie, ktoré nám v našom rádiu neponúkali. Signál sa nadránom celkom vytrácal, ale i tak som ešte celkom dobre počul holandského disc jockeya s jeho mimoriadnym prízvukom.
Mal som miesto, ale dlho som v ňom neobsedel
a hltal som všetko na pódiu a stláčal spúšť fotoaparátu. Občas som sa aj pod pódium dostal, ale tie zábery dobre nevyzneli, pretože bolo na nich poväčšine vidieť zubné plomby, takže som sa tých všetkých záberov zbavil. Myslím si, že som vtedy urobil asi 36 snímok, pretože viac sa ani nedalo. Nechcel som ľuďom počas celého koncertu brániť vo výhľade. Potom som si aj občas sadol a vychutnával koncert. Karel Gott vystriedal tri obleky. Začal v čiernom obleku, potom si dal modrý, keď k nemu docupitala 
Darinka Rolincová v nádherných nebeských šatách. Keď spoločne dospievali všetky hity, Karel Gott sa jej pekne poďakoval a ospravedlňoval ju, že musí odísť skôr, pretože na druhý deň ráno ju čaká škola. Darinka mala vtedy iba 14 rokov a naozaj bola ešte školopovinná vzorná žiačka... Na záver si Karel obliekol aj biely oblek, ktorým zakončil svoj veľmi úspešný koncert s nekonečnými ováciami, ktorými ho Viedenčania obdarovali. Bolo tam mimoriadne aj veľa rodákov z Československa a ja som v menšine zastupoval seba samého...:)
Pred pätnástimi rokmi som spoznal jedného pána v Banskej Bystrici, ktorý vlastnil predajňu elektroniky, v ktorej mal rádiá, televízory, magnetofóny, prehrávače a tiež ponúkal aj CD-čka. Kúpil som si všetky CD Karla Gotta, ktoré tam mal. Potom som sa dozvedel, že má aj osobný kontakt s manažérom samotného pána Gotta a ten mu popodpisoval niektoré zábery, ktoré som v roku 1986 nafotil. Mám ich dobre uschované na pamiatku. Nevenoval mi ich, ale ten pán mi povedal, že to pán Gott nerobieva, iba keby ma osobne poznal. Popodpisoval mi ale aj knihy, ktoré vydal a aj ďalšie fotografie. Tiež som dostal asi päťdesiat jeho fotografií pre reklamné účely...
Domov sme sa vracali mojím autom
a po ceste sme sa zastavili na Kartnerovom námestí pri stánku rožkov s klobáskou (hot dog), pretože nám akosi vytrávilo. Chutil mi omnoho viac ako ten pravý americký! Pred koncertom som si nič nedal, pretože som mal akúsi nervozitu a tá poznačila aj môj apetít. Skrátka mi jedlo vtedy vôbec nechutilo, čo ma aj tak trošku prekvapilo. Boli tam s nami aj iní Čechoslováci, ktorí tiež bývali v Neuhause, ale každý šiel svojou cestou, lebo oni sa ešte zastavili aj v niektorom viedenskom bare. My sme boli trošku viac unavení, tak sme šli rovno domov. Určite aj únava z výletu po Taliansku na mňa doľahla, takže som bol ešte stále dosť vyčerpaný z tých tisíciek kilometrov, ktoré som len sám najazdil, lebo chlapci nemali vodičské preukazy, aby mohli legálne v Rakúsku, ako aj po celej Európe jazdiť.
V pondelok som si hneď šiel vyzdvihnúť nejaké peniaze, ale myšlienky na kasíno som stále nemal, pretože som sa cítil ako zranená srnka. Namiesto toho sme chodievali s chlapcami na časté dlhé 
prechádzky, ktorých to bavilo tak ako aj mňa. 
Fotoaparát som mal väčšinou pri sebe a zachytil niektoré krásy aj na negatív. Teraz už na farebný Kodak. Nekonečné kilometre a dlhé výlety ma pomaly liečili z choroby. Príroda tam bola skutočne nádherná, ako v lete, tak aj v zime, ktorá už na dvere klopala, a tak som sa stále viac tešil, kedy sa na zemi objaví prvý sneh. Najčastejšie sme chodievali na vyše dvadsať kilometrový okruh cez lesy do neďalekého Schwarzensee, Steinfeldu, Hoffstattenu, Haidlhoffu, do Berndorfu. Odtiaľ sme potom späť šli do Neuhausu cez Pottenstein, Fahrafeld a Weissenbach. V kondícii som bol naozaj vo výbornej, a tak som hravo zvládal podobné výkony. Tiež všetky kopce na okolí som pochodil a vždy sa nadchýnal touto rakúskou krajinkou.
Prišla zima a s ňou aj zimné radovánky. Nakoľko som lyže nemal, tak som len po svojich všade chodieval a občas i cez hlboký sneh. Väčšinou však boli cesty pekne vyčistené a posypané proti šmýkaniu. Občas som aj môj autiak prehnal, keď som bol veľmi unavený, aby som mohol zachytiť prírodné krásy.
Vianoce už boli skoro tu,
pripravoval som sa, že ich oslávim s utečencami z Československa, ktorých tu bolo neúrekom. Tu ale zrazu som mal telefonát z Zürichu, v ktorom býval môj priateľ Marian. Bol to ten Marian, ktorý mi veľmi pomáhal, aby som sa takmer pred siedmimi rokmi rozhodol opustiť domovinu. Pozýval ma k nim domov. Býval vtedy ešte u brata, ktorý tam emigroval v šesťdesiatom ôsmom roku a žil tam aj s celou svojou rodinou. Pripravil som sa na výjazd, ktorý nebol najkratší, pretože to bolo vyše sedemstopäťdesiat kilometrov z Neuhausu do Zürichu. V zimných mesiacoch, keď sú cesty poväčšine zasypané snehom, sú podmienky pre jazdu trošku komplikovanejšie ako v lete. Ale mal som už práve tu v Rakúsku najazdené aj niečo v zime, kde som sa podobným situáciám so snehom nevyhol a každý deň som meral nejaké vzdialenosti...
(Sobota 9. augusta 2014 - nedeľa 10. augusta 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).