Lucka Klocová sa v behu na 1500 m neprebojovala ďalej, Ivetka Putalová si urobila osobný rekord v behu na 400 m, lenže ani jej to nestačilo na postup ďalej. Jožko Repčík nás ale príjemne potešil, pretože postúpil do semifinále v behu na 800 m so siedmym najlepším časom. Katka Bérešová skončila na 19. mieste vo finále na 10000 m. Takto skončil náš prvý deň na týchto majstrovstvách.
Vyrážal som skoro ráno v piatok 26. decembra 1986, deň po prvom vianočnom sviatku, aby som víkend strávil v meste Zürich, v ktorom som predtým nikdy nebol. Plánoval som, že tam oslávim aj Nový rok, ale dopredu som nemohol ešte vedieť, ako to vyjde. Išiel som len cez rakúske územie, hoci som si mohol odskočiť aj kratšou cestou cez Mníchov. Nakoniec som si takto viac vychutnal aj iné miesta, ktoré som ešte dovtedy nevidel. Prvé také známejšie mesto bol St. Polten, potom Amstetten a nakoniec som sa zastavil aj v slávnom Linzi, kde som si nohy trošku prekrvil. Už ani neviem ako dlho som sa tam zdržal, ale asi to nebolo dlhšie ako pol hodinky, pretože som mal pred sebou ešte veľmi dlhý úsek, ktorý som musel zvládnuť, kým dorazím do Zürichu.
Všetko bolo nádhernou bielou perinkou
poprikrývané a o to bol ten zážitok ešte príjemnejší, pretože sneh doslovne milujem a zima bez snehu sa zimou nedá ani nazvať. I trošku štipľavého mrazu tiež musí byť, aby sa nám krv trošku rozprúdila a zároveň sa prebrali z čiastočnej letargie. Človek akosi ožije a má plno energie, hlavne, keď sa znovu ohreje pri kozube niekde na chate v objatí prekrásnej prírody a v náručí nežného stvorenia...:)
Ďalšie mesto, ktoré som chcel veľmi vidieť bol Mozartov Salzburg, ktorý leží na oboch stranách rieky Salzach. Na kopci sa výši majestátny hrad, ktorý sa nedá prehliadnuť. Je to vrchol architektúry! Trošku som sa prešiel námestím, aby som si vychutnal toto mesto plným dúškom, ale v kútiku som musel myslieť aj na ďalšie povinnosti tohto dňa. Opúšťal som toto mesto veľmi nerád...
Po takmer dvesto kilometroch som sa zastavil v alpskom mestečku Seefeld. Predtým som sa ale stihol pokochať nekonečnými horami, ktoré objímali mesto Innsbruck. V roku 1964 tu boli slávne olympijské hry a niektorí vtedy ešte československí reprezentanti sa zapísali do histórie. Bolo to hlavne naše hokejové mužstvo, ktoré získalo bronz... Osmelil som sa v kasíne, ktoré bolo pri svahoch svetových zjazdoviek a odchádzal som nadmieru spokojný, hoci teraz už so skromnejšou výhrou, ale pätnásť tisíciek schilingov mi dobre urobilo. Mal som teraz aj nejaké peniažky na "sladkosti...“ :)
Prechádzal som už za tmy cez slávny Feldkirch, kde je výborný hokejový klub, ktorý je teraz už deväťnásobny majster Rakúska. Bol založený v roku 1945. Začalo veľmi husto snežiť a zrazu začali nekonečné stúpania do hôr, teraz už v krajine Lichtenštajnsko. Nikdy nezabudnem na malebné zákutia tejto malinkej krajiny, kde chalúpky nádherne žmurkali svojimi malinkými vysvietenými okienkami. Do toho romanticky poletoval sneh a umocňoval ešte trvajúcu vianočnú atmosféru, sviatkov, ktoré sú moje najobľúbenejšie a nemuseli by nikdy skončiť, aby ľudia sa stále radi mali...
Nie ani tak ďaleko bolo hlavné mesto tejto krajinky,
mesto Vaduz. Hraničný prechod bol osvetlený a ja som mal stále ten sviatočný pocit, keď príslušník pohraničnej stráže ma požiadal o cestovné doklady. Cez otvorené okno môjho auta som mu ich podal. Pozrel si ich len tak letmo, keď uvidel známeho amerického orla na obale. Hneď na to mi pokývol, aby som v jazde pokračoval. Snežilo po celý večer a ja som mal ešte dobrú stovku kilometrov pred sebou, aby som konečne dorazil do večerného Zürichu. Zastavil som sa v prvom obchode a kúpil nejaké fľašky a sladkosti pre mojich hostiteľov. Potom som sa pýtal dobrých ľudí, aby mi poradili ako sa najlepšie dostanem do mojej cieľovej stanice.
Konečne som dorazil priamo pred činžiak, kde Maroš prechodne býval u brata. Veľmi opatrne som zaťukal na dvere, ale nikto neotváral, hoci sa tam svietilo. Skúsil som to znovu a teraz som už do toho dal trošku viac energie. Nato sa nejaké hlasy ozvali v chodbičke. Maroš bol prvý, ktorý mi otvoril, lebo asi vedel, že nikto iný to nemohol byť ako ja. Privítali sme sa, objali ako stratení bratia. Oči sa mu zaleskli od radosti a potom si ma už pekne viedol až do jedálne, kde už jeho brat aj s manželkou sedeli pri slávnostnom stole. Jeho manželka bola Češka, čím sa hneď prezradila po prehovorení prvých pár milých slov. Veľmi srdečne ma privítala objatím a bozkom na líce. Ja som jej to opätoval - a veľmi rád. Hneď prvé čo som si na nej všimol, bolo to, že bola veľmi krásna a šarmantná. Zrazu Marošov brat - jej manžel, akosi spozornel a mal som pocit, že sa u neho prejavila menšia žiarlivosť. Jeho nevrlosť sa prejavovala dosť často, takže to tak trošku aj naštrbilo môj výborný pocit z tohto pohostinného mesta Zürich. Zdržiaval som sa poväčšine mimo tohto nepríjemného pocitu a s Marošom sme chodievali vždy na celé dni preč. Popozerali sme si najprv sviatočné mesto, ktoré bolo zakryté nekonečnou snehovou pokrývkou a sneženie ešte viac vo mne udržiavalo sviatočnú atmosféru v prvé dni návštevy.
Chodievali sme pravidelne
do neďalekého Winterthuru, kde Maroš mal dielňu a renovoval použité elektrické spotrebiče, prevažné sporáky a chladničky. Hneď ma aj zatiahol do práce, aby som si odpracoval výdavky na moju stravu a pobyt...:) Čistili sme každý deň počas celého týždňa. To bol jeho hlavný zdroj príjmov, nakoľko len nedávno prišiel zo Slovenska, odkiaľ emigroval tiež netušiac, že za tri necelé roky sa železná opona naveky odhrnie a dlho ju už asi ani nikto nezatiahne. Čerstvý vzduch cez otvor prešiel do našej krajiny a vytiahol ju z dlhoročnej letargie a utrpenia. Celá spoločnosť zrazu ožila.
Bol tu už ďalší piatok a s ním aj nevyhnutný odchod späť do Rakúska. Nakoniec som sa aj celkom pohodol s Marošovým bratom a dokonca som mal pocit, že už vôbec nežiarlil. Prispela k tomu aj moja neúčasť pri večerných rodinných sedeniach, lebo sme boli celé dni s Marošom preč dlho do noci a potom sme hneď zaľahli do postelí. Silvestra sme spoločného neoslávili, ale posledný večer už na Nový rok to bolo veľmi milé rozlúčenie, lebo na druhý deň skoro ráno som odchádzal preč naveky. Potom som už nikdy viac do Zürichu neprišiel, ale ani som tú možnosť už nemal. O pár rokov na to sa mi Marošov brat ozval telefonicky priamo do Ameriky a vyzeralo to tak, že chcel zakopať vojnovú sekeru, ktorú som ja predtým nikdy nevykopal. Človek nikdy nevie ako sa nedorozumenie vykľuje na povrch. Toto bol aj jeden z tých nepríjemných okamihov môjho života...
Cesta späť naprieč takmer celým Rakúskom mi rýchlo ubiehala, hoci som sa ani nikde neponáhľal. Už mi tak nevadilo, ak prídem späť domov do Neuhausu hoci aj o polnoci, a tak som si naozaj všetko po ceste vychutnával. Zastavil som sa v Innsbrucku kvôli zmene scenérie a poprechádzal som sa po meste. Scenéria okolitých nekonečných vysokých skál vo mne vzbudzovala obrovský rešpekt a obdiv k tomuto miestu. Predo mnou bol ešte pekný kúsok cesty v dĺžke takmer dvesto kilometrov do známeho mesta Mozartovho, Salzburgu, kde som tiež plánoval stráviť nejaký čas, aby som si užil aj toto mesto. Človek sem predsa každý deň nechodieva. Pri prechádzke mestom som narazil aj na kasíno, a tak som sa aj tam chvíľu zdržal. Darilo sa mi a o to menej som sa ponáhľal domov. Mal som to domov už len 300 kilometrov, ktoré som poľahky zvládol za necelé tri hodiny...
(Utorok, 12. augusta 2014)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec




























Cesta do Zürichu. Akurát dnes sa vo Viedni uskutočnili kvalifikácie na Majstrovstvá Európy v atletike a do bojov zasiahli aj niektorí naši slovenskí reprezentanti. Niektorým sa darilo trošku viac a niektorým to nevyšlo tak, ako si predsavzali. Je to šport a nie vždy sa to podarí ako si to človek naplánuje. Načasovanie formy je naozajstný kumšt a nie každý to vie perfektne skĺbiť v tréningu. Ďalší faktor, ktorý dôkaze naštrbiť túto synchrónnosť, je zdravotný stav, resp. zranenia, ktoré neblaho vplývajú na pripravenosť atléta. I napriek prekvapeniam, ktoré sme možno aj očakávali, trošku nás určite zarmútila správa, že z jednej dvojičiek - Janka a Danka Velďáková - to dnes Janke v skoku do diaľky celkom nevyšlo. Vrátim sa do histórie a spomienky na moje detstvo, keď pani spisovateľka Mária Ďuríčková v roku 1961 vydala knižku Danka a Janka o dvoch dvojičkách, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. Mám také podozrenie, že rodičia Janky a Danky Velďákovej boli motivovaní pravé touto knižkou, keď pomenovali aj svoje dievčatká - dvojičky po týchto malých hrdinkách knihy Márie Ďuríčkovej...
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.