autobus pred hotelom, kde na mňa už čakalo asi štyridsať mužov a žien. Boli to páry dôchodcov, ktorí si tam boli na dva týždne užívať krásy prírody a popritom si aj trošku zašportovať lyžovaním. A niektorí odvážlivci si prišli aj zakorčuľovať. Bola to veľmi milá spoločnosť, ktorá mala so sebou aj vedúceho výpravy. Ten mi oznámil rozvrh celého výletu, takže sme mali všetko pekne rozplánované, aby sme načas stihli doraziť do stráženej vilovej štvrte, ktorá bola v časti Huntington Beach. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že tieto výlety boli menšou zlatou baňou pre nás vodičov, pretože sme dostávali krásne diéty a k tomu aj pekne zaplatené. Nezabúdajúc aj na odmeny, na ktoré sa zákazníci (ale len keď boli spokojní) vyzbierali na konci celého výletu ešte v autobuse. Bol som mimoriadne a veľmi milo prekvapený, keď mi vedúci zájazdu odovzdal všetko čo vybral. Vyšlo to na niečo vyše tristo dolárov, takže v priemere mi každý pár dal pätnásť dolárov. Niečo takého krásneho sa mi ani vo sne neprisnilo. To ma hnalo k tomu, aby som sa snažil, aby mi takýchto zájazdov pridelili čo najviac. Skúsení vodiči ich dostávali aj na dĺžku dvoch týždňov, dokonca niektorí aj na celý mesiac. Boli to naozaj zlaté bane. Po vyložení celej skupiny som si potom šiel odpočinúť do Los Angeles, kde sme mali ubytovňu pre vodičov Greyhoundu. Odtiaľ som potom mal pridelený expres do Rena po diaľnici číslo 5 - Sever, cez Sacramento. Zo Sacramenta potom po diaľnici číslo 80 - Východ. Urobil som to za niečo vyše jedenásť hodín...
Ďalší taký denný výlet
som absolvoval do mestečka Elko, do ktorého som lietaval do kasína ešte z Portlandu, kde som trávil dlhé nočné hry. Tentoraz som viezol mužstvo amerického futbalu zo strednej školy Rena na zápas proti strednej škole v Elku. Vyrážali sme tradične skoro ráno, aby sme stihli načas prísť na futbalový štadión. Tam som sa potom dohodol s vedúcim zájazdu kedy približne sa mám vrátiť späť. Dal mi na to tri hodiny, takže som sa pobral do mesta a zaparkoval autobus neďaleko starého dobrého miestečka, kde som pravidelne predtým chodieval, hoci nemám na toto miesto príliš dobré spomienky, pretože som tam nechal peknú kôpku peňazí. Vyše päť tisíciek - a ani teraz sa to neobišlo bez porážky. Našťastie to bolo iba päťsto dolárov...:) Po prehre som sa rýchlo vrátil na štadión a vychutnal si aspoň trošku posledné okamihy zápasu, ktorý skončil asi tak za necelú hodinu po mojom príchode. Boli veľmi šťastní, pretože porazili Elko a tým mi aspoň trošku napravili náladu a cítil som sa potom omnoho lepšie. Počas celej cesty chlapci spievali svetový hit od skupiny Queen "We're The Champions... of the world!". Táto skladba sa mi veľmi páčila, a tak som sa pripojil k oslavujúcim...
Raz, keď som skončil linkovú jazdu
v Portlande, tak mi pridelili výletníkov, ktorí išli do San Francisca. Cesta to bola pekne dlhá, vyše tisíc kilometrov, ale nakoľko to bol výlet, boli sme schopní takéto úseky zvládať bez problémov. Povolená rýchlosť bola 105 až 112 km za hodinu, ale občas sme pedál zatlačili aj nižšie k podlahe, takže sme to stíhali aj s časovou rezervou. Snažil som sa jazdiť vždy v limite, ale občas mi akosi oťažela noha a zistil som, že po diaľnici už lietam. Tentokrát mi dali autobus, ktorý bol už staršieho dáta a tak trošku z kondície, čo som hneď v prvom okamihu ani len netušil. Bol to mne veľmi dobre známy autobus, s ktorým som pravidelne jazdieval. Veľmi používaný autobus firmy Greyhound v rokoch osemdesiatych, model MCI-9. Bol som s nimi veľmi spokojný, pretože jazdili ako Cadillacy a mali k tomu aj fantastické pérovanie. Veľmi som si jazdu s týmito mašinkami užíval.
V Portlande som si vyzdvihol skupinku
asi tridsaťpäť pracovníkov, ktorí boli na ceste už do spomínanej metropoly Kalifornie, San Francisca. Cesta nám pekne ubiehala a po niekoľkých hodinách sme sa zastavili v známej reštaurácii Heaven on Earth (Raj na zemi), ktorá bola na odbočke číslo 86 z diaľnice 5 - Juh. Bola to veľmi známa reštaurácia, ktorá bola v doline a hneď pri diaľnici postavená z dlhých kmeňov stromov a vyzerala ako chata. Všetky naše Greyhoundské autobusy sa tam na prestávky zastavovali, preto tam mali zákazníkov až-až. Boli sme pre nich výborní, pretože denne sa tam zastavilo aj dvadsať autobusov hladných ľudí. K tomu aj nás vodičov tam vždy nádherne pohostili. Naviac som sa veľmi dobre poznal s majiteľkou, šarmantnou blondínkou Toni. Vychádzali sme spolu vždy výborne. Z Portlandu je to 350 kilometrov, takže po troch a pol hodinách to bolo perfektné miesto na odpočinok. Strávili sme tam takmer hodinu, pretože sa personál musel obracať, keď nás tam zrazu prišlo takmer štyridsať a k tomu tam boli ešte aj iní zákazníci, ktorí tam prišli tesne pred nami. To čakanie ale stálo za to. Ja som si dal vtedy pstruha, ktorého asi ulovili v neďalekom potoku Cow Creek (Kravský potok). Za výborným obedom som mal ešte obrovský škoricový koláč, ktorý bol poliatý hrubou vrstvou cukrovej polevy. Ten mám veľmi rád a ešte som si ho aj zapil bielou kávou.
Na zmrzlinu som už miesto nemal.
Do autobusu som sa dnes akosi ťažšie dostával, ale spokojný a sýty som sa pomaly rozbiehal a odbočil na diaľnicu. Stúpali sme za mestečkom Ashland a bolo to niečo okolo 115 kilometrov od poslednej zastávky v reštaurácii, keď tu zrazu sa mi začal autobus akosi príliš zahrievať. Videl som, že to nie je dobré znamenie, a tak som rýchlo zbehol na odbočku z diaľnice, aby som motor nezapiekol. Teraz to bolo našťastie už len smerom po diaľnici stále dole. Potom som zaparkoval autobus, aby sa trošku schladil a mohol pokračovať.
Najhoršie na tom všetkom bolo to, že tam nikde v tej horskej oblasti nebola možnosť zavolať a oznámiť náš problém dispečingu v Portlande. Naviac vtedy ešte mobilné telefóny neboli také rozšírené ako dnes. Mali ich iba niektorí ľudia a v autobuse nám nedovoľovali mať vysielačky. Keby som v tom okamihu nejakú mal, niekto z okoloidúcich nákladných vozidiel by nám určite pomohol a zavolal v meste Ashland nášmu dispečingu. I štátna diaľničná polícia by nám pomohla, lenže nevedeli o nás, že máme problém. Všetci sme si vyšli na nádhernú lúku a snažili sme sa čo najlepšie zabávať, aby nám čas ubehol čo najpríjemnejšie, kým sa motor aspoň trošku schladí. Mali sme tam aj zopár pekných dám, takže čas mi rozhovormi s nimi utekal a vôbec som sa nenudil. Niekto tam mal plastický tanier – frisbee, a tak sme sa trochu zahrali a zahádzali si ho na lúke. Po vyše dobrej hodinke športovania a miernej príjemnej únave som skúsil autobus naštartovať – a podarilo sa. Celou cestou dole šiel autobus v poriadku, lenže ako vysvitlo neskoršie, nemal som v chladiči už veľa kvapaliny, tak sa po takmer 80 kilometroch motor zase prehrial. To som ešte ale stihol zaparkovať v dedinke s veľmi zaujímavým exotickým názvom, Grenada, Kalifornia. Je to malé mestečko s iba 367 obyvateľmi, kde prevažne bývali bieli, pár černochov a oficiálne 35 Indiánov. V obchode pri hlavnej ceste som potom zavolal na dispečing, kde ma ubezpečili, že v priebehu nejakej hodinky alebo dvoch tam budem mať nový autobus, s ktorým budem môcť pokračovať až do samotného San Francisca.
Občerstvili sme sa hlavne nápojmi,
lebo to bolo v strede horúceho leta a potom sme sa všetci pobrali na skusy do dedinky. Mali tam školu s nádherným športovým areálom, tak sme sa tam usadili do sedadiel a pozerali na športovcov ako sa rozcvičujú. Za tú dobu sme potom stihli vidieť aj celý zápas baseballu, keď sa tu zrazu konečne objavil nový autobus, zastal pri obchode hneď vedľa môjho. V obchode sme im predtým oznámili, že budeme na ihrisku, takže vodič prišiel potom s autobusom až k ihrisku. Ja som ho potom odviezol späť k obchodu a mohli sme pokračovať smerom na juh do najbližšieho mesta Redding, ktorý bol vzdialený niečo vyše 140 kilometrov. Tam aj moja púť skončila, pretože by som mal odjazdených príliš veľa hodín. S nepojazdným autobusom som stratil minimálne tri až štyri hodiny a to by bolo proti predpisom, keby ma náhodou polícia pristavila a kontrolovala by môj denný výkaz, ktorý sme museli podľa zákona povinne dodržiavať.
Ubytoval som sa v moteli Thunderbird a navštívil môjho dobrého známeho v čínskej reštaurácii, kde som chodieval na pravidelné večere. Na druhý deň som sa už jazdil pravidelnú linku z Reddingu do Rena cez Roseville...
(Nedeľa, 30. novembra, 2014 od 14:30 hod. - 19:00 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec


































Nová kariéra IV.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-