autobus pred hotelom, kde na mňa už čakalo asi štyridsať mužov a žien. Boli to páry dôchodcov, ktorí si tam boli na dva týždne užívať krásy prírody a popritom si aj trošku zašportovať lyžovaním. A niektorí odvážlivci si prišli aj zakorčuľovať. Bola to veľmi milá spoločnosť, ktorá mala so sebou aj vedúceho výpravy. Ten mi oznámil rozvrh celého výletu, takže sme mali všetko pekne rozplánované, aby sme načas stihli doraziť do stráženej vilovej štvrte, ktorá bola v časti Huntington Beach. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že tieto výlety boli menšou zlatou baňou pre nás vodičov, pretože sme dostávali krásne diéty a k tomu aj pekne zaplatené. Nezabúdajúc aj na odmeny, na ktoré sa zákazníci (ale len keď boli spokojní) vyzbierali na konci celého výletu ešte v autobuse. Bol som mimoriadne a veľmi milo prekvapený, keď mi vedúci zájazdu odovzdal všetko čo vybral. Vyšlo to na niečo vyše tristo dolárov, takže v priemere mi každý pár dal pätnásť dolárov. Niečo takého krásneho sa mi ani vo sne neprisnilo. To ma hnalo k tomu, aby som sa snažil, aby mi takýchto zájazdov pridelili čo najviac. Skúsení vodiči ich dostávali aj na dĺžku dvoch týždňov, dokonca niektorí aj na celý mesiac. Boli to naozaj zlaté bane. Po vyložení celej skupiny som si potom šiel odpočinúť do Los Angeles, kde sme mali ubytovňu pre vodičov Greyhoundu. Odtiaľ som potom mal pridelený expres do Rena po diaľnici číslo 5 - Sever, cez Sacramento. Zo Sacramenta potom po diaľnici číslo 80 - Východ. Urobil som to za niečo vyše jedenásť hodín...
Ďalší taký denný výlet
som absolvoval do mestečka Elko, do ktorého som lietaval do kasína ešte z Portlandu, kde som trávil dlhé nočné hry. Tentoraz som viezol mužstvo amerického futbalu zo strednej školy Rena na zápas proti strednej škole v Elku. Vyrážali sme tradične skoro ráno, aby sme stihli načas prísť na futbalový štadión. Tam som sa potom dohodol s vedúcim zájazdu kedy približne sa mám vrátiť späť. Dal mi na to tri hodiny, takže som sa pobral do mesta a zaparkoval autobus neďaleko starého dobrého miestečka, kde som pravidelne predtým chodieval, hoci nemám na toto miesto príliš dobré spomienky, pretože som tam nechal peknú kôpku peňazí. Vyše päť tisíciek - a ani teraz sa to neobišlo bez porážky. Našťastie to bolo iba päťsto dolárov...:) Po prehre som sa rýchlo vrátil na štadión a vychutnal si aspoň trošku posledné okamihy zápasu, ktorý skončil asi tak za necelú hodinu po mojom príchode. Boli veľmi šťastní, pretože porazili Elko a tým mi aspoň trošku napravili náladu a cítil som sa potom omnoho lepšie. Počas celej cesty chlapci spievali svetový hit od skupiny Queen "We're The Champions... of the world!". Táto skladba sa mi veľmi páčila, a tak som sa pripojil k oslavujúcim...
Raz, keď som skončil linkovú jazdu
v Portlande, tak mi pridelili výletníkov, ktorí išli do San Francisca. Cesta to bola pekne dlhá, vyše tisíc kilometrov, ale nakoľko to bol výlet, boli sme schopní takéto úseky zvládať bez problémov. Povolená rýchlosť bola 105 až 112 km za hodinu, ale občas sme pedál zatlačili aj nižšie k podlahe, takže sme to stíhali aj s časovou rezervou. Snažil som sa jazdiť vždy v limite, ale občas mi akosi oťažela noha a zistil som, že po diaľnici už lietam. Tentokrát mi dali autobus, ktorý bol už staršieho dáta a tak trošku z kondície, čo som hneď v prvom okamihu ani len netušil. Bol to mne veľmi dobre známy autobus, s ktorým som pravidelne jazdieval. Veľmi používaný autobus firmy Greyhound v rokoch osemdesiatych, model MCI-9. Bol som s nimi veľmi spokojný, pretože jazdili ako Cadillacy a mali k tomu aj fantastické pérovanie. Veľmi som si jazdu s týmito mašinkami užíval.
V Portlande som si vyzdvihol skupinku
asi tridsaťpäť pracovníkov, ktorí boli na ceste už do spomínanej metropoly Kalifornie, San Francisca. Cesta nám pekne ubiehala a po niekoľkých hodinách sme sa zastavili v známej reštaurácii Heaven on Earth (Raj na zemi), ktorá bola na odbočke číslo 86 z diaľnice 5 - Juh. Bola to veľmi známa reštaurácia, ktorá bola v doline a hneď pri diaľnici postavená z dlhých kmeňov stromov a vyzerala ako chata. Všetky naše Greyhoundské autobusy sa tam na prestávky zastavovali, preto tam mali zákazníkov až-až. Boli sme pre nich výborní, pretože denne sa tam zastavilo aj dvadsať autobusov hladných ľudí. K tomu aj nás vodičov tam vždy nádherne pohostili. Naviac som sa veľmi dobre poznal s majiteľkou, šarmantnou blondínkou Toni. Vychádzali sme spolu vždy výborne. Z Portlandu je to 350 kilometrov, takže po troch a pol hodinách to bolo perfektné miesto na odpočinok. Strávili sme tam takmer hodinu, pretože sa personál musel obracať, keď nás tam zrazu prišlo takmer štyridsať a k tomu tam boli ešte aj iní zákazníci, ktorí tam prišli tesne pred nami. To čakanie ale stálo za to. Ja som si dal vtedy pstruha, ktorého asi ulovili v neďalekom potoku Cow Creek (Kravský potok). Za výborným obedom som mal ešte obrovský škoricový koláč, ktorý bol poliatý hrubou vrstvou cukrovej polevy. Ten mám veľmi rád a ešte som si ho aj zapil bielou kávou.
Na zmrzlinu som už miesto nemal.
Do autobusu som sa dnes akosi ťažšie dostával, ale spokojný a sýty som sa pomaly rozbiehal a odbočil na diaľnicu. Stúpali sme za mestečkom Ashland a bolo to niečo okolo 115 kilometrov od poslednej zastávky v reštaurácii, keď tu zrazu sa mi začal autobus akosi príliš zahrievať. Videl som, že to nie je dobré znamenie, a tak som rýchlo zbehol na odbočku z diaľnice, aby som motor nezapiekol. Teraz to bolo našťastie už len smerom po diaľnici stále dole. Potom som zaparkoval autobus, aby sa trošku schladil a mohol pokračovať.
Najhoršie na tom všetkom bolo to, že tam nikde v tej horskej oblasti nebola možnosť zavolať a oznámiť náš problém dispečingu v Portlande. Naviac vtedy ešte mobilné telefóny neboli také rozšírené ako dnes. Mali ich iba niektorí ľudia a v autobuse nám nedovoľovali mať vysielačky. Keby som v tom okamihu nejakú mal, niekto z okoloidúcich nákladných vozidiel by nám určite pomohol a zavolal v meste Ashland nášmu dispečingu. I štátna diaľničná polícia by nám pomohla, lenže nevedeli o nás, že máme problém. Všetci sme si vyšli na nádhernú lúku a snažili sme sa čo najlepšie zabávať, aby nám čas ubehol čo najpríjemnejšie, kým sa motor aspoň trošku schladí. Mali sme tam aj zopár pekných dám, takže čas mi rozhovormi s nimi utekal a vôbec som sa nenudil. Niekto tam mal plastický tanier – frisbee, a tak sme sa trochu zahrali a zahádzali si ho na lúke. Po vyše dobrej hodinke športovania a miernej príjemnej únave som skúsil autobus naštartovať – a podarilo sa. Celou cestou dole šiel autobus v poriadku, lenže ako vysvitlo neskoršie, nemal som v chladiči už veľa kvapaliny, tak sa po takmer 80 kilometroch motor zase prehrial. To som ešte ale stihol zaparkovať v dedinke s veľmi zaujímavým exotickým názvom, Grenada, Kalifornia. Je to malé mestečko s iba 367 obyvateľmi, kde prevažne bývali bieli, pár černochov a oficiálne 35 Indiánov. V obchode pri hlavnej ceste som potom zavolal na dispečing, kde ma ubezpečili, že v priebehu nejakej hodinky alebo dvoch tam budem mať nový autobus, s ktorým budem môcť pokračovať až do samotného San Francisca.
Občerstvili sme sa hlavne nápojmi,
lebo to bolo v strede horúceho leta a potom sme sa všetci pobrali na skusy do dedinky. Mali tam školu s nádherným športovým areálom, tak sme sa tam usadili do sedadiel a pozerali na športovcov ako sa rozcvičujú. Za tú dobu sme potom stihli vidieť aj celý zápas baseballu, keď sa tu zrazu konečne objavil nový autobus, zastal pri obchode hneď vedľa môjho. V obchode sme im predtým oznámili, že budeme na ihrisku, takže vodič prišiel potom s autobusom až k ihrisku. Ja som ho potom odviezol späť k obchodu a mohli sme pokračovať smerom na juh do najbližšieho mesta Redding, ktorý bol vzdialený niečo vyše 140 kilometrov. Tam aj moja púť skončila, pretože by som mal odjazdených príliš veľa hodín. S nepojazdným autobusom som stratil minimálne tri až štyri hodiny a to by bolo proti predpisom, keby ma náhodou polícia pristavila a kontrolovala by môj denný výkaz, ktorý sme museli podľa zákona povinne dodržiavať.
Ubytoval som sa v moteli Thunderbird a navštívil môjho dobrého známeho v čínskej reštaurácii, kde som chodieval na pravidelné večere. Na druhý deň som sa už jazdil pravidelnú linku z Reddingu do Rena cez Roseville...
(Nedeľa, 30. novembra, 2014 od 14:30 hod. - 19:00 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Nová kariéra IV.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).