Hneď po vystúpení som oznámil ostatným cestujúcim, aby sa vrátili do autobusu a udialo sa to tak veľmi rýchlo, že nespratník zostal v obchode. Hneď som vyrazil, aby nás nespozoroval. Ľudia boli veľmi šťastní, že to takto dopadlo, pretože tam niekoho ohrozoval dokonca aj s nožom, takže iné riešenie ani nebolo, len ho preľstiť. Potom sa nám už veľmi spokojne išlo až do Rena, kde si určite všetci dobre užili víkend...
Mesto Oakland je druhá zastávka
po San Francisku, ktoré som v predošlej časti spomínal ohľadne zemetrasenia, ktoré sa tam iba prednedávnom udialo. Pristavil som autobus na autobusovom nádraží a typická skupinka ľudí, ktorých bolo okolo 35, sa usadila na mäkkučkých sedadlách autobusu. Bola tam aj väčšia skupina černochov, zložená z viacerých generácií. Čiže od 21 až do 70 rokov. Vídaval som ich aj predtým, ale som im nevenoval mimoriadnu pozornosť, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa situácia tak nepriaznivo otočí. Boli sme na menšej prestávke v obchodíku pri diaľnici v meste Davis a všimol so si, že sa tam odohrali akési ostrejšie výmeny názorov medzi černošskou skupinkou a belochmi. Bolo ich vyše dvadsaťpäť a belochov iba niečo vyše desať, tak som pozorne sledoval ako sa to všetko vyvinie. Pri menšej prestávke v Sacramente to vyzeralo tak, že bolo všetko pod kontrolou, ale to som si len myslel. Akonáhle sme vyšli trochu ďalej za Sacramento, začalo sa niečo diať a v ostrej výmene názorov zazneli rasistické výkriky, až to prepuklo do obrovskej bitky. Pridal som na rýchlosti, aby som sa dostal čo najrýchlejšie do východného nádražia Sacramenta, kde som hneď vyzval celú skupinku, aby opustila autobus. Lenže oni sa nemali k činu ani po požiadaní pracovníkmi autobusového nádražia, takže nič iné sa nedalo robiť ako privolať políciu. Netrvalo to dlho a objavilo sa asi desať policajných áut a z nich vystúpilo po zuby ozbrojených vyše dvadsať policajtov, ktorí začali riešiť problém. Vyše dvadsať ich so sebou zobrali a v putách usadili do vozidiel. Nastal zase pokoj a mier, cestujúci ožili a všetko bolo zase tak ako malo byť. Lenže nie nadlho, ako sme si to všetci mysleli, lebo tam zostali ešte dve černošky, ktoré sa s tým nemohli nijako zmieriť, a tak ma začali urážať, ako aj všetkých ostatných v autobuse. Nemal som na výber, tak som znovu rýchlo na prvej benzínovej pumpe zastavil a zavolal políciu. Hneď prišli, pretože očakávali, že to asi ešte neskončilo a boli pripravení na ďalší zásah. Tento raz poslali dve policajtky, ktoré rázne vyložili provokatérky a odviezli ich na policajnú stanicu. Všetci moji cestujúci ma pokrikom vďaky a nekonečným potleskom odmeňovali, a ešte svoju vďaku po príjazde do Rena znásobili aj finančnou odmenou. Každý z tých zvyšných mi dal nejaké sprepitné, takže nakoniec som ešte aj zabodoval. Niektorých som potom ešte stretol aj neskoršie a vždy sa vrátili k tomu okamihu, kedy im nebolo všetko jedno, pretože sa to mohlo skončiť aj tragicky. Až potom som zistil, že si v tej skupinke nespratníkov už v Oaklande pribalili aj nejaké flaštičky a z nich si pomaly upíjali počas jazdy, až sa tak potúžili, že stratili celkom kontrolu nad sebou. Už v spomínanom mestečku Davis na prestávke sa to začalo priostrovať, až to nakoniec skončilo takto nepríjemne.
Jazdieval som pravidelne do mesta
Redding a vždy som prechádzal cez univerzitné mestečko Chico, kde bolo ešte malé klasické autobusové nádražie, takže sa mi dosť ťažko do neho manévrovalo. Podobných úzkych vjazdov bolo ešte aj v iných mestách, na ktoré nikdy človek nezabudne, ale vždy som bol pripravený, aby som to zvládol. Kúsok za Chicom bolo ďalšie nádherné mestečko, ktoré mi veľmi učarovalo a malo dokonca aj exotický názov Paradise, čo znamená Raj. Bolo pekne na výšine v nadmorskej výške 542 metrov nad morom s vyše 26 tisíc obyvateľov. Utkvelo mi v pamäti, pretože to bolo veľmi pekné miesto, kde som sa potom zastavil ešte niekoľkokrát na mojich cestách týmto regiónom na trase Redding - Reno.
Nočné výjazdy do Salt Lake City, Utah, boli vždy veľmi zaujímavé, pretože po nekonečnej tme na cestách a iba občasných okoloidúcich vozidlách som sa vždy tešil aj na svetlá miest, ktoré sa vždy z tmy vynorili. Bol to taký dobrý pocit, že tu ešte niekto aj žije. Cesta to bola vždy nekonečne dlhá, a tak prestávky ma vždy vzpružili. Nezabudnem na mesto Vendower, pretože raz sme sa tam zastavili a aj trošku dlhšie zdržali. Zopár cestujúcich si ku mne prisadlo za stôl a ráno okolo štvrtej sme boli takmer sami v celom kasíne. Hrávali sme väčšinou Black Jack - Očko 21. Niečo som vyhral alebo aj prehral, ale nikdy to nebolo také, aby ma to muselo znepokojovať, pretože som sa trošku aj takto prebral. Dal som si aj niečo ľahké na osvieženie, ale väčšinou to bola káva s mliekom a k tomu nejaký kúsok sladkého pečiva, aby som mal trošku viac energie a došiel v poriadku do mesta.
Naposledy si pamätám, že bol čas na odchod a i keď som prestávku trošku predĺžil, stále sme nemohli jedného cestujúceho nájsť. Nakoniec po dohode so všetkými v autobuse sme ho chudáka tam aj nechali. Ako dopadol, to som sa nikdy nedozvedel. Možno skončil v hoteli, alebo sa skrátka zabudol vrátiť a neprišiel. Našťastie žiadne osobné veci po sebe v autobuse nezanechal, a tak bol už asi vopred rozhodnutý stráviť tu trošku viac času. Už som to spomínal, že ľudia z Utahu sa sem húfne vyberali a trávievali víkendy v tomto mestečku, aby si mohli vyskúšať šťastie...
Znovu som bol navštíviť aj mojich
dobrých známych, rodinu Zdeňka, ktorý kedysi pracoval v tej istej bani ako aj môj brat v bani Doubrava - Orlová. Občas som aj zostal v Salt Lake City a skončil aj na iných linkách. Teraz to bolo na linke Salt Lake City, Utah - Cheyenne, Wyoming, čo bolo vzdialené 710 kilometrov. Na diaľnici číslo 80 - Východ sa nachádzali aj výškové úseky, ktoré sú dosť nezvyklé. Od mesta Larramie na ceste do hlavného mesta Cheyenne, v štáte Wyoming s populáciou niečo okolo 60 tisíciek a v peknej nadmorskej výške s rovnakým číslom ako bol rok industriálnej revolúcie 1848. Najvyššie položenie diaľnice je ale na Sherman Summit, a to v nadmorskej výške 2633 metrov. Na porovnanie, najvyšší vrch Vysokých Tatier je Gerlachovský štít a je vysoký 2655 metrov...
Pomaly sa môj pobyt v Rene končil, a tak som sa musel vrátiť do Portlandu, kde som mal už aj možnosť výberu nových liniek. Vybral som si úsek Portland - Crescent City, Kalifornia, ktorý šiel pozdĺž Tichého oceánu na diaľnici číslo 101, ktorý končí v Južnej Kalifornii v meste Los Angeles. Ďalší úsek som si vybral, ktorý končil v Kanade, v štáte Britská Kolumbia, v meste Vancouver s populáciou vyše 600 tisíc a s predmestiami skoro tri milióny. Samotná rozloha mesta je takmer 115 tisíc kilometrov štvorcových. Mesto je to skutočne prekrásne a vždy som mal výborný pocit, keď som sa tu zastavil, pretože som si tu mohol kúpiť európske pečivo a výrobky. Bol som tu ako doma na Slovensku. Nocoval som iba kúsok od autobusového nádražia Greyhound v hoteli, ktorý bol veľmi luxusný. Vždy som sa poprechádzal pred spánkom po nočnom Vancouveri a potom sa mi dobre zaspávalo. Ráno som bol vždy dobre odpočinutý. Úsek, ktorý meral vyše 520 kilometrov cez mesto Seattle, Washington až do Portlandu, som robieval dvakrát po sebe a potom som robil už spomínaný úsek Portland - Crescent City. Potom som mal vždy dva dni voľna a zase šesť dní na cestách.
Na hraničnom prechode v meste Blaine
medzi Kanadou a USA som vždy strávil nejakú tú hodinku alebo aj dve, podľa toho ako to dopadlo na kontrole pohraničnou strážou. Naposledy mi neprešlo asi päť ľudí, ktorí mali nejaké problémy s dokladmi. Nepísaný zákon medzi Greyhoundom a obchodmi na hraniciach bol taký, že vždy keď som sa zastavil v obchode, „vyinkasoval“ som zdarma liter alkoholu a kartón cigariet, kde bolo desať krabičiek. Dokopy to bolo dvesto cigariet. Tak to bolo, keď som vchádzal do Kanady. Keď som zase šiel domov, na americkej pôde som dostal v hotovosti dvadsať dolárov, čo bolo pekné. Každý môj výlet bol korunovaný peknou odmenou, čomu som sa vôbec nebránil...:)
(Nedeľa, 14. decembra 2014 od 22:30 hod. - Pondelok, 15. decembra 2014, 02:00 hod. )
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Nová kariéra V.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-