Hneď po vystúpení som oznámil ostatným cestujúcim, aby sa vrátili do autobusu a udialo sa to tak veľmi rýchlo, že nespratník zostal v obchode. Hneď som vyrazil, aby nás nespozoroval. Ľudia boli veľmi šťastní, že to takto dopadlo, pretože tam niekoho ohrozoval dokonca aj s nožom, takže iné riešenie ani nebolo, len ho preľstiť. Potom sa nám už veľmi spokojne išlo až do Rena, kde si určite všetci dobre užili víkend...
Mesto Oakland je druhá zastávka
po San Francisku, ktoré som v predošlej časti spomínal ohľadne zemetrasenia, ktoré sa tam iba prednedávnom udialo. Pristavil som autobus na autobusovom nádraží a typická skupinka ľudí, ktorých bolo okolo 35, sa usadila na mäkkučkých sedadlách autobusu. Bola tam aj väčšia skupina černochov, zložená z viacerých generácií. Čiže od 21 až do 70 rokov. Vídaval som ich aj predtým, ale som im nevenoval mimoriadnu pozornosť, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa situácia tak nepriaznivo otočí. Boli sme na menšej prestávke v obchodíku pri diaľnici v meste Davis a všimol so si, že sa tam odohrali akési ostrejšie výmeny názorov medzi černošskou skupinkou a belochmi. Bolo ich vyše dvadsaťpäť a belochov iba niečo vyše desať, tak som pozorne sledoval ako sa to všetko vyvinie. Pri menšej prestávke v Sacramente to vyzeralo tak, že bolo všetko pod kontrolou, ale to som si len myslel. Akonáhle sme vyšli trochu ďalej za Sacramento, začalo sa niečo diať a v ostrej výmene názorov zazneli rasistické výkriky, až to prepuklo do obrovskej bitky. Pridal som na rýchlosti, aby som sa dostal čo najrýchlejšie do východného nádražia Sacramenta, kde som hneď vyzval celú skupinku, aby opustila autobus. Lenže oni sa nemali k činu ani po požiadaní pracovníkmi autobusového nádražia, takže nič iné sa nedalo robiť ako privolať políciu. Netrvalo to dlho a objavilo sa asi desať policajných áut a z nich vystúpilo po zuby ozbrojených vyše dvadsať policajtov, ktorí začali riešiť problém. Vyše dvadsať ich so sebou zobrali a v putách usadili do vozidiel. Nastal zase pokoj a mier, cestujúci ožili a všetko bolo zase tak ako malo byť. Lenže nie nadlho, ako sme si to všetci mysleli, lebo tam zostali ešte dve černošky, ktoré sa s tým nemohli nijako zmieriť, a tak ma začali urážať, ako aj všetkých ostatných v autobuse. Nemal som na výber, tak som znovu rýchlo na prvej benzínovej pumpe zastavil a zavolal políciu. Hneď prišli, pretože očakávali, že to asi ešte neskončilo a boli pripravení na ďalší zásah. Tento raz poslali dve policajtky, ktoré rázne vyložili provokatérky a odviezli ich na policajnú stanicu. Všetci moji cestujúci ma pokrikom vďaky a nekonečným potleskom odmeňovali, a ešte svoju vďaku po príjazde do Rena znásobili aj finančnou odmenou. Každý z tých zvyšných mi dal nejaké sprepitné, takže nakoniec som ešte aj zabodoval. Niektorých som potom ešte stretol aj neskoršie a vždy sa vrátili k tomu okamihu, kedy im nebolo všetko jedno, pretože sa to mohlo skončiť aj tragicky. Až potom som zistil, že si v tej skupinke nespratníkov už v Oaklande pribalili aj nejaké flaštičky a z nich si pomaly upíjali počas jazdy, až sa tak potúžili, že stratili celkom kontrolu nad sebou. Už v spomínanom mestečku Davis na prestávke sa to začalo priostrovať, až to nakoniec skončilo takto nepríjemne.
Jazdieval som pravidelne do mesta
Redding a vždy som prechádzal cez univerzitné mestečko Chico, kde bolo ešte malé klasické autobusové nádražie, takže sa mi dosť ťažko do neho manévrovalo. Podobných úzkych vjazdov bolo ešte aj v iných mestách, na ktoré nikdy človek nezabudne, ale vždy som bol pripravený, aby som to zvládol. Kúsok za Chicom bolo ďalšie nádherné mestečko, ktoré mi veľmi učarovalo a malo dokonca aj exotický názov Paradise, čo znamená Raj. Bolo pekne na výšine v nadmorskej výške 542 metrov nad morom s vyše 26 tisíc obyvateľov. Utkvelo mi v pamäti, pretože to bolo veľmi pekné miesto, kde som sa potom zastavil ešte niekoľkokrát na mojich cestách týmto regiónom na trase Redding - Reno.
Nočné výjazdy do Salt Lake City, Utah, boli vždy veľmi zaujímavé, pretože po nekonečnej tme na cestách a iba občasných okoloidúcich vozidlách som sa vždy tešil aj na svetlá miest, ktoré sa vždy z tmy vynorili. Bol to taký dobrý pocit, že tu ešte niekto aj žije. Cesta to bola vždy nekonečne dlhá, a tak prestávky ma vždy vzpružili. Nezabudnem na mesto Vendower, pretože raz sme sa tam zastavili a aj trošku dlhšie zdržali. Zopár cestujúcich si ku mne prisadlo za stôl a ráno okolo štvrtej sme boli takmer sami v celom kasíne. Hrávali sme väčšinou Black Jack - Očko 21. Niečo som vyhral alebo aj prehral, ale nikdy to nebolo také, aby ma to muselo znepokojovať, pretože som sa trošku aj takto prebral. Dal som si aj niečo ľahké na osvieženie, ale väčšinou to bola káva s mliekom a k tomu nejaký kúsok sladkého pečiva, aby som mal trošku viac energie a došiel v poriadku do mesta.
Naposledy si pamätám, že bol čas na odchod a i keď som prestávku trošku predĺžil, stále sme nemohli jedného cestujúceho nájsť. Nakoniec po dohode so všetkými v autobuse sme ho chudáka tam aj nechali. Ako dopadol, to som sa nikdy nedozvedel. Možno skončil v hoteli, alebo sa skrátka zabudol vrátiť a neprišiel. Našťastie žiadne osobné veci po sebe v autobuse nezanechal, a tak bol už asi vopred rozhodnutý stráviť tu trošku viac času. Už som to spomínal, že ľudia z Utahu sa sem húfne vyberali a trávievali víkendy v tomto mestečku, aby si mohli vyskúšať šťastie...
Znovu som bol navštíviť aj mojich
dobrých známych, rodinu Zdeňka, ktorý kedysi pracoval v tej istej bani ako aj môj brat v bani Doubrava - Orlová. Občas som aj zostal v Salt Lake City a skončil aj na iných linkách. Teraz to bolo na linke Salt Lake City, Utah - Cheyenne, Wyoming, čo bolo vzdialené 710 kilometrov. Na diaľnici číslo 80 - Východ sa nachádzali aj výškové úseky, ktoré sú dosť nezvyklé. Od mesta Larramie na ceste do hlavného mesta Cheyenne, v štáte Wyoming s populáciou niečo okolo 60 tisíciek a v peknej nadmorskej výške s rovnakým číslom ako bol rok industriálnej revolúcie 1848. Najvyššie položenie diaľnice je ale na Sherman Summit, a to v nadmorskej výške 2633 metrov. Na porovnanie, najvyšší vrch Vysokých Tatier je Gerlachovský štít a je vysoký 2655 metrov...
Pomaly sa môj pobyt v Rene končil, a tak som sa musel vrátiť do Portlandu, kde som mal už aj možnosť výberu nových liniek. Vybral som si úsek Portland - Crescent City, Kalifornia, ktorý šiel pozdĺž Tichého oceánu na diaľnici číslo 101, ktorý končí v Južnej Kalifornii v meste Los Angeles. Ďalší úsek som si vybral, ktorý končil v Kanade, v štáte Britská Kolumbia, v meste Vancouver s populáciou vyše 600 tisíc a s predmestiami skoro tri milióny. Samotná rozloha mesta je takmer 115 tisíc kilometrov štvorcových. Mesto je to skutočne prekrásne a vždy som mal výborný pocit, keď som sa tu zastavil, pretože som si tu mohol kúpiť európske pečivo a výrobky. Bol som tu ako doma na Slovensku. Nocoval som iba kúsok od autobusového nádražia Greyhound v hoteli, ktorý bol veľmi luxusný. Vždy som sa poprechádzal pred spánkom po nočnom Vancouveri a potom sa mi dobre zaspávalo. Ráno som bol vždy dobre odpočinutý. Úsek, ktorý meral vyše 520 kilometrov cez mesto Seattle, Washington až do Portlandu, som robieval dvakrát po sebe a potom som robil už spomínaný úsek Portland - Crescent City. Potom som mal vždy dva dni voľna a zase šesť dní na cestách.
Na hraničnom prechode v meste Blaine
medzi Kanadou a USA som vždy strávil nejakú tú hodinku alebo aj dve, podľa toho ako to dopadlo na kontrole pohraničnou strážou. Naposledy mi neprešlo asi päť ľudí, ktorí mali nejaké problémy s dokladmi. Nepísaný zákon medzi Greyhoundom a obchodmi na hraniciach bol taký, že vždy keď som sa zastavil v obchode, „vyinkasoval“ som zdarma liter alkoholu a kartón cigariet, kde bolo desať krabičiek. Dokopy to bolo dvesto cigariet. Tak to bolo, keď som vchádzal do Kanady. Keď som zase šiel domov, na americkej pôde som dostal v hotovosti dvadsať dolárov, čo bolo pekné. Každý môj výlet bol korunovaný peknou odmenou, čomu som sa vôbec nebránil...:)
(Nedeľa, 14. decembra 2014 od 22:30 hod. - Pondelok, 15. decembra 2014, 02:00 hod. )
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec




























Nová kariéra V.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.