Hneď po vystúpení som oznámil ostatným cestujúcim, aby sa vrátili do autobusu a udialo sa to tak veľmi rýchlo, že nespratník zostal v obchode. Hneď som vyrazil, aby nás nespozoroval. Ľudia boli veľmi šťastní, že to takto dopadlo, pretože tam niekoho ohrozoval dokonca aj s nožom, takže iné riešenie ani nebolo, len ho preľstiť. Potom sa nám už veľmi spokojne išlo až do Rena, kde si určite všetci dobre užili víkend...

Mesto Oakland je druhá zastávka

po San Francisku, ktoré som v predošlej časti spomínal ohľadne zemetrasenia, ktoré sa tam iba prednedávnom udialo. Pristavil som autobus na autobusovom nádraží a typická skupinka ľudí, ktorých bolo okolo 35, sa usadila na mäkkučkých sedadlách autobusu. Bola tam aj väčšia skupina černochov, zložená z viacerých generácií. Čiže od 21 až do 70 rokov. Vídaval som ich aj predtým, ale som im nevenoval mimoriadnu pozornosť, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa situácia tak nepriaznivo otočí. Boli sme na menšej prestávke v obchodíku pri diaľnici v meste Davis a všimol so si, že sa tam odohrali akési ostrejšie výmeny názorov medzi černošskou skupinkou a belochmi. Bolo ich vyše dvadsaťpäť a belochov iba niečo vyše desať, tak som pozorne sledoval ako sa to všetko vyvinie. Pri menšej prestávke v Sacramente to vyzeralo tak, že bolo všetko pod kontrolou, ale to som si len myslel. Akonáhle sme vyšli trochu ďalej za Sacramento, začalo sa niečo diať a v ostrej výmene názorov zazneli rasistické výkriky, až to prepuklo do obrovskej bitky. Pridal som na rýchlosti, aby som sa dostal čo najrýchlejšie do východného nádražia Sacramenta, kde som hneď vyzval celú skupinku, aby opustila autobus. Lenže oni sa nemali k činu ani po požiadaní pracovníkmi autobusového nádražia, takže nič iné sa nedalo robiť ako privolať políciu. Netrvalo to dlho a objavilo sa asi desať policajných áut a z nich vystúpilo po zuby ozbrojených vyše dvadsať policajtov, ktorí začali riešiť problém. Vyše dvadsať ich so sebou zobrali a v putách usadili do vozidiel. Nastal zase pokoj a mier, cestujúci ožili a všetko bolo zase tak ako malo byť. Lenže nie nadlho, ako sme si to všetci mysleli, lebo tam zostali ešte dve černošky, ktoré sa s tým nemohli nijako zmieriť, a tak ma začali urážať, ako aj všetkých ostatných v autobuse. Nemal som na výber, tak som znovu rýchlo na prvej benzínovej pumpe zastavil a zavolal políciu. Hneď prišli, pretože očakávali, že to asi ešte neskončilo a boli pripravení na ďalší zásah. Tento raz poslali dve policajtky, ktoré rázne vyložili provokatérky a odviezli ich na policajnú stanicu. Všetci moji cestujúci ma pokrikom vďaky a nekonečným potleskom odmeňovali, a ešte svoju vďaku po príjazde do Rena znásobili aj finančnou odmenou. Každý z tých zvyšných mi dal nejaké sprepitné, takže nakoniec som ešte aj zabodoval. Niektorých som potom ešte stretol aj neskoršie a vždy sa vrátili k tomu okamihu, kedy im nebolo všetko jedno, pretože sa to mohlo skončiť aj tragicky. Až potom som zistil, že si v tej skupinke nespratníkov už v Oaklande pribalili aj nejaké flaštičky a z nich si pomaly upíjali počas jazdy, až sa tak potúžili, že stratili celkom kontrolu nad sebou. Už v spomínanom mestečku Davis na prestávke sa to začalo priostrovať, až to nakoniec skončilo takto nepríjemne.

Jazdieval som pravidelne do mesta

Redding a vždy som prechádzal cez univerzitné mestečko Chico, kde bolo ešte malé klasické autobusové nádražie, takže sa mi dosť ťažko do neho manévrovalo. Podobných úzkych vjazdov bolo ešte aj v iných mestách, na ktoré nikdy človek nezabudne, ale vždy som bol pripravený, aby som to zvládol. Kúsok za Chicom bolo ďalšie nádherné mestečko, ktoré mi veľmi učarovalo a malo dokonca aj exotický názov Paradise, čo znamená Raj. Bolo pekne na výšine v nadmorskej výške 542 metrov nad morom s vyše 26 tisíc obyvateľov. Utkvelo mi v pamäti, pretože to bolo veľmi pekné miesto, kde som sa potom zastavil ešte niekoľkokrát na mojich cestách týmto regiónom na trase Redding - Reno.
Nočné výjazdy do Salt Lake City, Utah, boli vždy veľmi zaujímavé, pretože po nekonečnej tme na cestách a iba občasných okoloidúcich vozidlách som sa vždy tešil aj na svetlá miest, ktoré sa vždy z tmy vynorili. Bol to taký dobrý pocit, že tu ešte niekto aj žije. Cesta to bola vždy nekonečne dlhá, a tak prestávky ma vždy vzpružili. Nezabudnem na mesto Vendower, pretože raz sme sa tam zastavili a aj trošku dlhšie zdržali. Zopár cestujúcich si ku mne prisadlo za stôl a ráno okolo štvrtej sme boli takmer sami v celom kasíne. Hrávali sme väčšinou Black Jack - Očko 21. Niečo som vyhral alebo aj prehral, ale nikdy to nebolo také, aby ma to muselo znepokojovať, pretože som sa trošku aj takto prebral. Dal som si aj niečo ľahké na osvieženie, ale väčšinou to bola káva s mliekom a k tomu nejaký kúsok sladkého pečiva, aby som mal trošku viac energie a došiel v poriadku do mesta.
Naposledy si pamätám, že bol čas na odchod a i keď som prestávku trošku predĺžil, stále sme nemohli jedného cestujúceho nájsť. Nakoniec po dohode so všetkými v autobuse sme ho chudáka tam aj nechali. Ako dopadol, to som sa nikdy nedozvedel. Možno skončil v hoteli, alebo sa skrátka zabudol vrátiť a neprišiel. Našťastie žiadne osobné veci po sebe v autobuse nezanechal, a tak bol už asi vopred rozhodnutý stráviť tu trošku viac času. Už som to spomínal, že ľudia z Utahu sa sem húfne vyberali a trávievali víkendy v tomto mestečku, aby si mohli vyskúšať šťastie...

Znovu som bol navštíviť aj mojich

dobrých známych, rodinu Zdeňka, ktorý kedysi pracoval v tej istej bani ako aj môj brat v bani Doubrava - Orlová. Občas som aj zostal v Salt Lake City a skončil aj na iných linkách. Teraz to bolo na linke Salt Lake City, Utah - Cheyenne, Wyoming, čo bolo vzdialené 710 kilometrov. Na diaľnici číslo 80 - Východ sa nachádzali aj výškové úseky, ktoré sú dosť nezvyklé. Od mesta Larramie na ceste do hlavného mesta Cheyenne, v štáte Wyoming s populáciou niečo okolo 60 tisíciek a v peknej nadmorskej výške s rovnakým číslom ako bol rok industriálnej revolúcie 1848. Najvyššie položenie diaľnice je ale na Sherman Summit, a to v nadmorskej výške 2633 metrov. Na porovnanie, najvyšší vrch Vysokých Tatier je Gerlachovský štít a je vysoký 2655 metrov...
Pomaly sa môj pobyt v Rene končil, a tak som sa musel vrátiť do Portlandu, kde som mal už aj možnosť výberu nových liniek. Vybral som si úsek Portland - Crescent City, Kalifornia, ktorý šiel pozdĺž Tichého oceánu na diaľnici číslo 101, ktorý končí v Južnej Kalifornii v meste Los Angeles. Ďalší úsek som si vybral, ktorý končil v Kanade, v štáte Britská Kolumbia, v meste Vancouver s populáciou vyše 600 tisíc a s predmestiami skoro tri milióny. Samotná rozloha mesta je takmer 115 tisíc kilometrov štvorcových. Mesto je to skutočne prekrásne a vždy som mal výborný pocit, keď som sa tu zastavil, pretože som si tu mohol kúpiť európske pečivo a výrobky. Bol som tu ako doma na Slovensku. Nocoval som iba kúsok od autobusového nádražia Greyhound v hoteli, ktorý bol veľmi luxusný. Vždy som sa poprechádzal pred spánkom po nočnom Vancouveri a potom sa mi dobre zaspávalo. Ráno som bol vždy dobre odpočinutý. Úsek, ktorý meral vyše 520 kilometrov cez mesto Seattle, Washington až do Portlandu, som robieval dvakrát po sebe a potom som robil už spomínaný úsek Portland - Crescent City. Potom som mal vždy dva dni voľna a zase šesť dní na cestách.

Na hraničnom prechode v meste Blaine

medzi Kanadou a USA som vždy strávil nejakú tú hodinku alebo aj dve, podľa toho ako to dopadlo na kontrole pohraničnou strážou. Naposledy mi neprešlo asi päť ľudí, ktorí mali nejaké problémy s dokladmi. Nepísaný zákon medzi Greyhoundom a obchodmi na hraniciach bol taký, že vždy keď som sa zastavil v obchode, „vyinkasoval“ som zdarma liter alkoholu a kartón cigariet, kde bolo desať krabičiek. Dokopy to bolo dvesto cigariet. Tak to bolo, keď som vchádzal do Kanady. Keď som zase šiel domov, na americkej pôde som dostal v hotovosti dvadsať dolárov, čo bolo pekné. Každý môj výlet bol korunovaný peknou odmenou, čomu som sa vôbec nebránil...:)
(Nedeľa, 14. decembra 2014 od 22:30 hod. - Pondelok, 15. decembra 2014, 02:00 hod. )
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec