štrajku. Bolo tam dosť novinárov a televízne spoločnosti, nakoľko to bol taktiež celoštátny štrajk.
Skoro ráno sme sa nasťahovali pred stanicu Greyhoundu a vysedávali tam po celé dni. Niektorí ľudia sa aj pristavili a debatovali s nami, že čo robíme je dobré, lenže my sme v kútiku duše tušili, že to bol hlavný zámer našej firmy, aby nám pristrihli krídelká, pretože odbory niekedy bojovali za svoje teplé miestečká a na nás vôbec nemysleli. Hovorili nám, že sú s nami, ale akosi im to nevychádzalo. Neskoršie vysvitlo, že naozaj dostali lepšie platené miestečka na iných pozíciách.
Boli tu občas aj konflikty s budúcimi zamestancami, ktorí nás nahradili za nižší plat, a tak boli vždy do stanice eskortovaní bezpečnostnými hliadkami, nakoľko medzi nami bolo aj niekoľko horúcich hláv, ktoré nerozprávali, ale jednali ručne a stručne. To nerobilo dobrú krv ani medzi nami ostatnými vodičmi, pretože sme chceli vyjednávať, aby nám zvýšili platy o šesť percent, nakoľko v roku 1987 boli platy znížené o 22 percent. Chceli tiež, aby sme pracovali za hodinový plat a nie za kilometráž. Platy boli predtým naozaj nádherné. Firma naviac finančne nebola stratová, takže sme tomu nerozumeli. Faktom bolo to, čo sme tušili. Bola to obrovská chamtivosť milionárov, ktorí sa podieľali na tejto firme, lebo sa im málilo. Skrátka chceli viac a viac, čo je asi normálne pre ľudí, ktorí sú zvyknutí celý život len iných zdierať a prosperovať len pre seba. Tá pôvodná myšlienka, aby si aj iní pomohli a žili skutočný „americký sen“, začínala sa nám veľmi rýchlo rozplývať a všetky mosty padať do rozvodnenej rieky, bez nádeje, že sa dostaneme na druhú stranu. Trvalo to všetko niečo vyše dva alebo tri mesiace a skončilo to veľkou porážkou. Najhoršie na tom všetkom bol aj ten fakt, že jeden náš kolega, Robert Waterhouse, ktorý mal ísť už za tri mesiace na trvalý dôchodok si vybral dva týždne dovolenku. Chodieval k nám pravidelne a podporoval náš akt, hoci ho to už nijako nemohlo ovplyvniť, pretože by mal 6. júna odpracovaných 30 rokov. Dôchodok by mal úctyhodný, pretože zarábal najlepšie práve v posledných rokoch, nakoľko bol v najvyššej platovej skupine. Naviac firma mu mala platiť z ďalšieho fondu, ktorý bol vytvorený pre bývalých vodičov, takže by poberal dva dôchodky. K tomu ešte aj zadarmo cestovanie Greyhoundom, ako aj mestskou dopravou. Dokonca aj letecké výlety mal mať zvýhodnené. Poznal som sa s ním trošku z videnia, ale žeby sme sa veľmi rozprávali to nie, nakoľko sme sa len občas stretli pri nástupoch do skorých ranných smien. On bol odomňa o dvadsať rokov starší a naviac býval v meste Redding, Kalifornia. Tam prišiel i o život, keď štrajkujúci vystrašili jedného vodiča-černocha natoľko, že v poslednej chvíli strhol volantom tak nešťastne, že ho pritlačil k múru. Vodič autobusu potom vyhlásil, že sa bál o svoj život, keď štrajkujúci trieskali veľmi agresívne tyčami a transparentmi na predné sklo jeho autobusu. Robert na mieste zraneniam podľahol, takže po príchode do nemocnice mohli už iba konštatovať jeho smrť. Ako som už spomínal, že niektorí vodiči na štrajku sa chovali výstrednejšie a nešetrili tých štrajkokazov, ktorí ich vymenili a vzali im živobytie. Nebolo nám to jedno, hoci odbory nám prisľúbili jednorázovú menšiu finančnú podporu. Z tej sa ale nedalo dlho žiť a bolo to naozaj len na krátku chvíľu a potom už viac nič.
Boli ešte chladné marcové dni, ale aj tak nás chodievali podporovať aj manželky niektorých vodičov, ktoré si priviedli so sebou aj svoje dcéry, ktoré boli veľmi švárne, a tak nám bolo veselšie. Nakoniec bol z toho aj sobáš. Občas boli aj pekné slnečné dni, tak sme sa prechádzali po pľaci pred autobusovým nádražím. Pripravovali nám obedy a postarali sa o nás, aby sme nehladovali. Bill so mnou chodieval veľmi často a boli sme zase nerozlučnou dvojicou. On už potom dlho s nami nezotrval, pretože si hneď vybavil prácu ako vodič diaľkových nákladných vozidiel naprieč Amerikou, takže po troch týždňoch na štrajku sa porúčal a tušil veľmi dobre, keď sa tak rozhodol. Greyhoundský odbor padol a s ním aj celá naša snaha vrátiť sa za volanty a pokračovať vo veľmi spokojnom živote so štedrou odmenou. Zmieril som sa s tým, ale som musel niečo iné podniknúť, aby som sa zachránil a neplytval ťažko zarobenými peniažkami, ktorých bola pekná kôpka. Vyše dvadsať tisíciek.
Skrsla vo mne hneď aj myšlienka, že nechám Ameriku Amerikou a vrátim sa konečne domov po 12 rokoch. Budem tam a začnem znovu od začiatku, ako ešte prednedávnom. Všetko som si pobalil a nejaké veci som dal kamarátovi do úschovy, aby mi ich potom mohol všetky postupne posielať, keď sa konečne usadím niekde u nás doma.
Kúpil som si spiatočnú letenku do Frankfurtu, ktorá platila na jeden rok. Bola aj veľmi výhodná, takže to bolo ešte lepšie ako len jedným smerom. Čo je dosť na tom zaujímavé, že je to lacnejšie. Dokonca i v dnešnej dobe to tak je, že je to lacnejšie si kúpiť letenku tam a naspäť. Z Frankfurtu som potom plánoval ísť domov vlakom a z Prahy potom cestovať lehátkovým vlakom až do Kráľovian, aby som sa po ceste vyspal. Odtiaľ potom rovno na moju Oravu, kde som plánoval žiť a vyučovať angličtinu...
Nastúpil som asi o desiatej v Portlande na cestu do Seattlu a tam ma potom čakala dvojhodinová prestávka na let do Kodane. Letel som mojou obľúbenou leteckou spoločnosťou Delta, ktorú som už veľmi dobre poznal z mojich letov po svete, ako i do Las Vegas a Rena. Let mal trvať niečo okolo 15 hodín aj s prestávkami. V Kodani som potom prestupoval na let do Frankfurtu, kde som mal už zabezpečený cestovný lístok cez moju cestovnú kanceláriu na rýchlik Frankfurt - Praha. Tesne pred pristátim vo Frankfurte som mal zrazu v žalúdku obrovské motýliky, ako to tu v Amerike nazývajú. Tešil som sa zase na to, keď budem zase doma a uvidím svojich priateľov a známych, ktorých som už nejakú dobu nevidel. Bolo to už vyše polroka po nežnej revolúcii, takže sa toho u nás muselo veľmi veľa zmeniť k lepšiemu, a tak som sa ešte viac na to tešil.
Čakal tam už len na mňa ten niekoľko vagónový rýchlik do Prahy. Ani neviem ako som sa rozhodol, že som nakoniec skončil v kupé, kde bol jeden starší americký manželský pár a robotníci z Poľska, ktorí tam boli na prácach. Musel byť piatok. Boli to aj prvé dni horúceho augusta, keď som sa znovu rozhodol vrátiť do Európy, presne ako pred štyrmi rokmi v roku 1986. Vtedy som pre zmenu zakotvil vo Viedni.
So všetkými cestujúcimi som sa pozdravil a usadil na sedačku. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď sa tu objavil mladý pár, ktorý tam už mal obsadené miesto hneď vedľa mňa. Vtedy som ešte netušil kto sú, a tak som prehodil s nimi zopár anglických slovíčiek. Netrvalo to veľmi dlho a zistil som, že sú z Prahy, takže sme sa začali zhovárať. Oni po česky a ja tou mojou lámanou slovenčinou. Bol som dosť z kondície, lebo som nemal veľa možností komunikovať v Portlande s niekým zo Slovenska, a tak som len po anglicky celú tú dobu rozprával. Počas celého tohoto vlakového výletu do Prahy som sa celkom rozhovoril a išlo mi to nakoniec celkom solídne i keď so silným americkým prízvukom. Hlavne moje „r“ bolo už zamerikanizované natoľko, že ma všetci odhalili, že už asi ani Slovákom nie som, ale iba sa snažím ním byť...:)
Cesta vlakom mala trvať pôvodne desať hodín, lenže sa predĺžila o ďalšie dve hodiny, pretože pred Chebom sme museli stáť nehybne na koľajniciach dobré dve hodinky. Dozvedeli sme sa, že niekto sa vyhrážal, že na koľajniciach je nastavená časovaná bomba, takže pracovníci železníc za pomoci policajných hliadok prehľadávali celú oblasť, kde údajne malo byť spomínané prekvapenie. Nakoniec to dopadlo veľmi dobre a mohli sme konečne pokračovať v ceste až do Prahy.
Potom sa už žiadne prekvapenie nekonalo a dorazili sme všetci šťastne do stovežatej, ktorá nás s otvoreným náručím vítala...
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec


































Posledná cesta
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-