ale i tak sa s nami zdržala chvíľu aj s jej manželom. Všetci sme sa usadili v jedálni za stolom a Kátina mamička nám pripravila jedlo na stôl. Určite boli rodičia prekvapení, že kto som, ale keď si ma Káťa ochránila spoločne aj s Radkom, celkom sme si začali rozumieť. Dlho do noci sme sa zhovárali a prezerali si fotografie z výletu. Však ani sme sa nemuseli ponáhľať, keď zajtra bola nedeľa a nikto do práce ísť nemusel. Pekne mi ustlali a Káťa sa potom ešte aj o mňa starala, aby som bol so všetkým spokojný.
Radek odišiel električkou neďaleko od Karlovej univerzity, kde aj býval na Širokej ulici. Odtiaľ to bol len už kúsok na Staromestské námestie a odtiaľ zase kúsok na Václavské námestie. Ani nie tak ďaleko na Karlov most, Kampu a Hradčany. Kúsok na Petřín a Julisku. V Prahe som dovtedy nikdy nebol, ak nerátam iba vlakovú stanicu Praha-Libeň, kde som presadal v roku 1975 do Dobříše. K tej stanici Libeň sa potom ešte vrátim...
Ani vo sne ma však nenapadlo aká je Praha nádherná, pretože som sa ponáhľal si odpočinúť, nakoľko som mal za sebou vyše tridsať hodín cestovania. Bol som veľmi vyčerpaný. Celú nedeľu sme strávili u Káti, keď tu sa objavila jej tetuška - dobrá duša a zároveň aj pani profesorka angličtiny na Karlovej univerzite. Bola to veľmi milá pani, a tak sme sa trošku porozprávali netušiac, čo všetko sa udeje a zmení moju budúcnosť. Akurát skončila na Ústrednom dopravnom inštitúte ako vyučujúca a chcela sa zamerať iba na prednášanie na univerzite. Mala pocit, že toho mala príliš dosť a k tomu ešte aj pendlovať po strediskách a vyučovať pracovníkov ministerstva dopravy a spojov. Navrhla mi túto prácu, a potom to posunula ďalej. O pár dní som sa dostavil na riaditeľstvo Ústredného dopravného inštitútu, ktoré bolo umiestnené vo Vysočanoch. Keď som tam prišiel, hneď sa ma ujal pán Ing. Miroslav Ruml a spísali sme dohodu o spolupráci. Vtedy som si to vôbec ani neuvedomoval, čo sa všetko bude diať v mojom živote. Bol som veľmi nadšený. Hneď nato mi začali vybavovať aj ubytovanie, aby som mal kde bývať. Chvíľočku to ešte trvalo, a tak som sa presúval od Káti k Radkovi a potom zase k nej. Obe bývania boli nádherné a skutočne som sa tam cítil ako doma. Keď som býval u Radka, tak som trávil veľa času v okolí historických pamiatok. Keď som bol u Káti, chodievali sme si zaplávať do plávarne v Podolí, pretože to bolo iba kúsok.
Nastal čas, keď som sa konečne presťahoval na nové miesto na Českomoravskej ulici číslo 13, hneď vedľa ČKD a ani nie tak ďaleko od spomínanej vlakovej stanice Praha-Libeň, takže spomienky na ten deň spred 15 rokov sa mi v mysli rýchlo oživili. Hneď som sa tam aj šiel pozrieť, akonáhle som sa usadil. Myslím si, že Káťa tam so mnou vtedy išla tiež, pretože sa o mňa starala ako dcéra o svojho otca. Vekový rozdiel medzi nami bol dostačujúci na to, že som jej aj otcom mohol byť. Veľmi som si ju obľúbil a boli z nás hneď veľmi dobrí priatelia. Mala v sebe čosi nádherného, čo z nej často vyžarovalo na povrch. Bola to skrátka veľmi dobrá duša a dokázala si ma k sebe veľmi silno pripútať, a tak som jej skrátka neodolal. Ako keby sme sa už mnohé roky poznali...
Radek bol tiež výborný človek a veľmi rozvážny. Jeho matka sa zase o mňa starala ako o vlastného syna, keď som u nich býval. Dbala na to, aby som bol so všetkým veľmi spokojný. Bolo mi u Radka výborne a chodievali sme po okolí často aj v spoločnosti Káti.
Raz sme sa pekne prešli z Podolí do Chuchle po nádherných lesoch na druhej strane Vltavy. Tiež sme raz šli aj do okolia Prahy do lesov, kde sme sa dopravili autobusom. Škoda, že som to vtedy nenafotil. Potom na jeseň sme šli na výlet a bývali sme na chalupe v jednej dedinke. Tam sme šli vtedy diaľkovým autobusom zo známej metro zastávky Florenc, kde bolo aj autobusové nádražie. Strávili sme tam nádherný víkend, kde sa o nás postarala Radkova teta. Už som aj celkom zabudol, kde to bolo, ale asi to bol Špindlerův Mlýn. Musím sa na to niekedy opýtať, kde to presne bolo, hoci na krásy lesov nikdy nezabudnem. Boli sme sa v nich aj poprechádzať a prežili sme nádherný víkend v prírode. Teta nám napiekla aj nejaké koláče, ktoré sa len tak vyparili z plechu. Ešte ani nestihli celkom vychladnúť a už boli na tom správnom mieste.
Pri predstavovaní s novými kolegami na jazykovom oddelení som sa zoznámil aj s pánom Dr. Fingerom, ktorý bol mojím novým šéfom. Bol to veľmi milý pán, ktorý býval jeden čas aj v Paríži, a tak vyučoval aj francúzštinu. Popritom bol aj veľmi zdatný v nemčine, takže vyučoval oba tieto svetové jazyky. Tiež bol veľkým hudobníkom a mal obrovský vzťah k opere. Často sme sa rozprávali o svete opery, hoci ja nemám o nej znalosti, ale ju veľmi milujem, takže sme si veľmi porozumeli. Našou akousi organizátorkou a jeho asistentkou bola Lenka, ktorá kedysi trénovala s Milenou Duchkovou, olympijskou víťazkou v skokoch do vody. Tá bola takou našou paňou, ktorá dozerala na to, aby sme mali všetky veci pod kontrolou. Ja som nepoznal ako to funguje v našom školstve, tak sme mali občasné nedorozumenia, pretože ona to brala ako samozrejmosť vyučujúceho. Ja som bol v tomto predsa len celkom nový, tak som si musel zvykať na nové spôsoby. Vtedy som si ani neuvedomoval, že tieto administratívne práce sú dôležitejšie ako samotné semináre angličtiny. Nakoniec sme si to vydiskutovali a ja som sa snažil ju uspokojiť, pretože som chápal aj jej postavenie.
Bolo mi pridelených niekoľko stredísk, a tak som sa dosť presúval každý deň, čo mi vôbec nevadilo, pretože každú zmenu som len uvítal. Bolo to niečo ako chodenie po návštevách. Hlavné stredisko našej jazykovej katedry bolo v Hybernskej ulici, kde som veľmi často vyučoval. Každé ráno, keď som tam vyučoval, stálo nás niekoľko pred vchodom do mäsiarne, kde sme si dali potom aj raňajky. Bola už zima, tak sme sa zahrievali buď teplou držkovou alebo gulášovou polievkou s rohlíkom. Potom som si v niektoré dni zase dal teplé
párky s horčicou a zakaždým s čerstvými rohlíkmi, ktoré vždy pekne chrumkali. Moji žiaci boli poväčšine pracovníci ministerstva dopravy a spojov. Medzi nimi boli aj vedúci pracovníci ako i právnici jednotlivých odborov. Všetci sa chceli zdokonaľovať v novom jazyku, pretože bol akousi permanentkou k lepšiemu životu a k možnosti uplatnenia sa. Bol to vtedy menší ošiaľ, pretože zrazu sa mohli voľne pohybovať po celej Európe, ako i po svete. Všetky barikády boli razom odstránené a ľudia sa rozpŕchli do celého sveta. Aby sa tam ale mohli lepšie realizovať, znalosť angličtiny bola na to výborným odrazovým môstíkom. Spolupráca s Anglickom ako aj s Amerikou sa veľmi rýchlo rozrastala a naberala obrovskú rýchlosť. Bez znalosti tohto jazyka sa ťažšie dalo prežívať na vyšších postoch. Taktiež všetci riaditelia jednotlivých oddelení sa venovali zdokonaľovaniu svojich znalostí, alebo začínali celkom od začiatku. Mal som dokopy asi päť riaditeľov, ktorí sa na to podujali. Oni mi boli skrátka pridelení a jedného som dostal do vienka po doporučení. Boli to väčšinou osobné stretnutia v ich kanceláriách, buď po pracovnej dobe, alebo aj počas pracovnej doby, kde si vyhradili na to dvakrát v týždni špeciálne hodiny. Väčšinou to boli dve 45 minútové vyučovacie hodiny s menšou fajčiarskou prestávkou alebo popíjaním kávičky. Niekedy sa nám ušlo aj niečoho iného dobrého, čo hrialo pri srdci. Nemohol som vždy odmietnuť, hoci vôbec nepijem, ale aspoň symbolicky som im nadržiaval, aby neboli v tom boji sami. Stali sa z nás vždy dobrí priatelia...
Vyučoval som okolo dvesto pracovníkov v rôznych strediskách. Raz si ma pán Dr. Finger zavolal, že má pre mňa dosť vážnu prácu, a tak som sa poponáhľal a netrpezlivo vošiel do jeho kancelárie. Po krátkej debate mi ponúkol možnosť vyučovať aj samotného pána ministra dopravy, Ing. Jířího Nezvala. Samozrejme som bol veľmi milo zaskočený, ale aj veľmi poctený, že mi túto prácu ponúkol. Ponuku som samozrejme aj hneď prijal a začali sa diať veci, ktoré som si ani vo sne nepredstavoval. Boli to všetko len príjemné udalosti, na ktoré do smrti nezabudnem a veľmi rád na ne vždy spomínam.
Moje prvé stretnutie s pánom ministrom bolo naplánované na utorok ráno o 9:00 hodine...


































Ústredný dopravný inštitút -
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-