konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené,
čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom dopravnom inštitúte pán Ing. Ruml požiadal, či by som nemohol zostaviť učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že toto bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky a zapracoval na nej. Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre zlepšenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovanú syntax, takže budúca učebnica sa pekne črtala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho už dosť stihol urobiť, nakoľko som mal na to aj veľa voľného času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahle texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť pri vypracúvaní jednotlivých zadaní a úloh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu
pána ministra a dozvedel som, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident JUDr. Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté nádherným vysoko kvalitným drevom a prekrásnymi lustrami. Okná boli veľké, a tak sa do miestnosti cez ne dostalo veľa denného svetla. Pri vzchádzaní do kancelárie hneď padol do oka pracovný stôl pána ministra, ktorý bol v strede oproti dverám. Bol to mohutný stôl a veľmi priestranný. Boli na ňom asi tri telefóny, lampa, koženný obal, a celý bol posypaný kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole dobre zorganizované. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl, za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel prestávky, tak sme v kuse robili dve 45 minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto každý utorok a štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal zase náš pán Dr. Finger, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pred tým si pán minister stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý svoj deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby sa stal čo najskôr schopným komunikovať.
Všetci sa rýchlejšie naučíme gramatiku,
rozumieť jazyku, ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme nevyznievali trápne. Všetci sme to zažili, a tak od tej mojej osobnej skúsenosti som sa snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch. Bolo to vo štvrtok 14. novembra 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu, teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal, hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva dopravy a pán minister bol jej garantom.
Bola sobota a sneh sa už belel na uliciach Prahy. Mal som pocit, že to bol len akýsi odmäk, ale niekde sa už na cestách objavovali aj zamrznuté fliačiky. Vstúpil som do budovy Ministerstva dopravy na Nábreží generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už ma tam čakal a bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite sa mu páčilo na mne aj to, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami, a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odo mňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy,
kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohoto okamihu som sa stal jeho pravou rukou, netušiac, čo ma v tento slávnostný deň ešte čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia, kde sme chvíľočku postávali a čakali na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká pani ambasádorka Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch vystúpiť na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží svojho ženícha. Mala nohu v sadre, pretože sa iba nedávno zranila, keď sa pošmykla na ľade.
Konečne sme sa zoradili na pódiu. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, pani ambasádorka a ja. Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú dobu, tak mala na mňa i zopár súkromných otázok Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom, takže tak nenápadne sa začala medzi nami odvíjať a potom sa aj pekne rozbehla družná debata. Keď pražský primátor pán Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, pani ambasádorka sa vypytovala pána ministra na rôzne veci a ja som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia, všetko sa natáčalo a počas celej akcie nás aj fotografovali, tak sa mi na túto udalosť zachovala aj obrazová spomienka.
Pani ambasádorka
nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť, na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som potom k nej pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som vyučoval v dvoch triedach pracovníkov tohoto ministerstva, a osobne aj dvoch jeho pánov riaditeľov.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho života. Padlo veľa otázok, ktoré som tlmočil pani ambasádorke a potom som zase prekladal zvedavým hosťom jej odpovede. Bola zároveň aj prvou ženou, ktorá svoj vek netajila a prezradila nám svoj dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani ambasádorka Shirley Temple-Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California tohto roku, 10. februára 2014. Jej smiech z nášho posledného spoločného stretnutia u nej sa mi stále ozýva v ušiach, neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale mi je dobre na srdci, keď si spomeniem na ňu a na tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Pán minister -
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).