konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené,
čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom dopravnom inštitúte pán Ing. Ruml požiadal, či by som nemohol zostaviť učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že toto bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky a zapracoval na nej. Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre zlepšenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovanú syntax, takže budúca učebnica sa pekne črtala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho už dosť stihol urobiť, nakoľko som mal na to aj veľa voľného času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahle texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť pri vypracúvaní jednotlivých zadaní a úloh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu
pána ministra a dozvedel som, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident JUDr. Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté nádherným vysoko kvalitným drevom a prekrásnymi lustrami. Okná boli veľké, a tak sa do miestnosti cez ne dostalo veľa denného svetla. Pri vzchádzaní do kancelárie hneď padol do oka pracovný stôl pána ministra, ktorý bol v strede oproti dverám. Bol to mohutný stôl a veľmi priestranný. Boli na ňom asi tri telefóny, lampa, koženný obal, a celý bol posypaný kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole dobre zorganizované. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl, za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel prestávky, tak sme v kuse robili dve 45 minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto každý utorok a štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal zase náš pán Dr. Finger, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pred tým si pán minister stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý svoj deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby sa stal čo najskôr schopným komunikovať.
Všetci sa rýchlejšie naučíme gramatiku,
rozumieť jazyku, ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme nevyznievali trápne. Všetci sme to zažili, a tak od tej mojej osobnej skúsenosti som sa snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch. Bolo to vo štvrtok 14. novembra 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu, teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal, hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva dopravy a pán minister bol jej garantom.
Bola sobota a sneh sa už belel na uliciach Prahy. Mal som pocit, že to bol len akýsi odmäk, ale niekde sa už na cestách objavovali aj zamrznuté fliačiky. Vstúpil som do budovy Ministerstva dopravy na Nábreží generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už ma tam čakal a bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite sa mu páčilo na mne aj to, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami, a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odo mňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy,
kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohoto okamihu som sa stal jeho pravou rukou, netušiac, čo ma v tento slávnostný deň ešte čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia, kde sme chvíľočku postávali a čakali na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká pani ambasádorka Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch vystúpiť na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží svojho ženícha. Mala nohu v sadre, pretože sa iba nedávno zranila, keď sa pošmykla na ľade.
Konečne sme sa zoradili na pódiu. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, pani ambasádorka a ja. Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú dobu, tak mala na mňa i zopár súkromných otázok Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom, takže tak nenápadne sa začala medzi nami odvíjať a potom sa aj pekne rozbehla družná debata. Keď pražský primátor pán Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, pani ambasádorka sa vypytovala pána ministra na rôzne veci a ja som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia, všetko sa natáčalo a počas celej akcie nás aj fotografovali, tak sa mi na túto udalosť zachovala aj obrazová spomienka.
Pani ambasádorka
nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť, na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som potom k nej pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som vyučoval v dvoch triedach pracovníkov tohoto ministerstva, a osobne aj dvoch jeho pánov riaditeľov.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho života. Padlo veľa otázok, ktoré som tlmočil pani ambasádorke a potom som zase prekladal zvedavým hosťom jej odpovede. Bola zároveň aj prvou ženou, ktorá svoj vek netajila a prezradila nám svoj dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani ambasádorka Shirley Temple-Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California tohto roku, 10. februára 2014. Jej smiech z nášho posledného spoločného stretnutia u nej sa mi stále ozýva v ušiach, neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale mi je dobre na srdci, keď si spomeniem na ňu a na tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Pán minister -
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-