konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené,
čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom dopravnom inštitúte pán Ing. Ruml požiadal, či by som nemohol zostaviť učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že toto bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky a zapracoval na nej. Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre zlepšenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovanú syntax, takže budúca učebnica sa pekne črtala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho už dosť stihol urobiť, nakoľko som mal na to aj veľa voľného času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahle texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť pri vypracúvaní jednotlivých zadaní a úloh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu
pána ministra a dozvedel som, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident JUDr. Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté nádherným vysoko kvalitným drevom a prekrásnymi lustrami. Okná boli veľké, a tak sa do miestnosti cez ne dostalo veľa denného svetla. Pri vzchádzaní do kancelárie hneď padol do oka pracovný stôl pána ministra, ktorý bol v strede oproti dverám. Bol to mohutný stôl a veľmi priestranný. Boli na ňom asi tri telefóny, lampa, koženný obal, a celý bol posypaný kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole dobre zorganizované. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl, za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel prestávky, tak sme v kuse robili dve 45 minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto každý utorok a štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal zase náš pán Dr. Finger, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pred tým si pán minister stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý svoj deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby sa stal čo najskôr schopným komunikovať.
Všetci sa rýchlejšie naučíme gramatiku,
rozumieť jazyku, ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme nevyznievali trápne. Všetci sme to zažili, a tak od tej mojej osobnej skúsenosti som sa snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch. Bolo to vo štvrtok 14. novembra 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu, teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal, hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva dopravy a pán minister bol jej garantom.
Bola sobota a sneh sa už belel na uliciach Prahy. Mal som pocit, že to bol len akýsi odmäk, ale niekde sa už na cestách objavovali aj zamrznuté fliačiky. Vstúpil som do budovy Ministerstva dopravy na Nábreží generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už ma tam čakal a bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite sa mu páčilo na mne aj to, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami, a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odo mňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy,
kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohoto okamihu som sa stal jeho pravou rukou, netušiac, čo ma v tento slávnostný deň ešte čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia, kde sme chvíľočku postávali a čakali na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká pani ambasádorka Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch vystúpiť na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží svojho ženícha. Mala nohu v sadre, pretože sa iba nedávno zranila, keď sa pošmykla na ľade.
Konečne sme sa zoradili na pódiu. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, pani ambasádorka a ja. Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú dobu, tak mala na mňa i zopár súkromných otázok Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom, takže tak nenápadne sa začala medzi nami odvíjať a potom sa aj pekne rozbehla družná debata. Keď pražský primátor pán Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, pani ambasádorka sa vypytovala pána ministra na rôzne veci a ja som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia, všetko sa natáčalo a počas celej akcie nás aj fotografovali, tak sa mi na túto udalosť zachovala aj obrazová spomienka.
Pani ambasádorka
nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť, na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som potom k nej pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som vyučoval v dvoch triedach pracovníkov tohoto ministerstva, a osobne aj dvoch jeho pánov riaditeľov.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho života. Padlo veľa otázok, ktoré som tlmočil pani ambasádorke a potom som zase prekladal zvedavým hosťom jej odpovede. Bola zároveň aj prvou ženou, ktorá svoj vek netajila a prezradila nám svoj dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani ambasádorka Shirley Temple-Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California tohto roku, 10. februára 2014. Jej smiech z nášho posledného spoločného stretnutia u nej sa mi stále ozýva v ušiach, neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale mi je dobre na srdci, keď si spomeniem na ňu a na tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Pán minister -
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.