Istebné, Dolný Kubín, Oravský Podzámok. Za ním cez Príslop smerom na Hruštín, Lokcu, Ťapešovo a konečne aj Námestovo. Tam som potom vystúpil a počkal si na najbližší spoj do mojej dedinky.
Vystúpil som v strede dediny
a pobral sa k domu môjho bývalého spolužiaka, ktorý stál len asi päť minút od autobusovej zastávky. Včas som im oznámil môj príchod, takže už na mňa čakali. Zvítali sme sa a spomínali a spomínali, dlho do noci sme sa ani len nezastavili. Veru bolo na čo spomínať po toľkých rokoch. Mal už pekne veľkú rodinku. Troch synov a dve dcéry.
Na druhý deň sme chodili aj po ďalších spolužiakoch, i slzy radosti nám z očí vyhŕkli. Všade nás pohostili a niečo sa aj vypilo, hlavne oni sa neokúňali a dávali si jeden pohárik za druhým. Ja som ale ostal celkom triezvy a mohol som si vychutnávať ich spomínanie na našu mladosť, keď sme spoločne drali lavice. Začínal som so všetkými od prvého ročníka.
V nedeľu som sa navečer poberal, aby som znovu stihol nočný spoj a dostačujúco sa vyspal na to, aby som skoro ráno mohol vyučovať. Asi polhodinu pred príjazdom do hlavného cieľa ma náš pán sprievodca zobudil, aby som sa mohol oholiť, poumývať a prezliecť do druhého obleku, ktorý som si na cesty vždy so sebou brával. Výhodou bolo aj to, že som končil na Masarykovom nádraží a moje pracovisko na Hybernskej ulici bolo odtiaľ len kúsok.
O dva týždne
som sa zase spojil s mojimi dobrými známymi v Bardejove, a tak som zase meral cestu na východ republiky. Tradičným už nočným lehátkovým spojom som končil v Margecanoch a odtiaľ spojom do Prešova. V Prešove som mal potom hneď aj spoj do samotného Bardejova. Po príjazde ma už všetci čakali na stanici a potom ma odviezli autom do ich nového domu, ktorý si stihli postaviť. Predtým bývali v závodných bytovkách, ktoré boli postavené ešte v rokoch päťdesiatych, teraz už ale v krásnom novom dome. Žilo sa im veľmi dobre, aj keď sa to začalo akurát meniť k horšiemu, pretože mnohé veľké závody sa začali pomaly privatizovať, a tak veľa ľudí prišlo o svoje miesta, o ktorých si mysleli, že ich majú zaistené až do dôchodku. Skutočnosť bola ale celkom iná a neistota začala postupne nahlodávať duše nešťastníkov. Ich to všetko ešte len čakalo, pretože oni všetci zatiaľ ešte prácu mali. Môj priateľ mal vyštudovanú stavebnú priemyslovku a pracoval ako majster v stavebníctve. Iba prednedávnom si dokonca založil aj svoju vlastnú firmu, v ktorej zamestnával mnohých členov rodiny. Nevideli sme sa takmer 13 rokov, on sa medzitým stihol aj oženiť a mal už aj sedemročného syna. Ja som bol ešte stále slobodný, hoci mi už štyridsiatka klopkala na dvere... Na druhý deň sme si odskočili na naše staré dobré miesto, na Domašu, a spomínali na časy, keď sme tam chodievali stanovať a kúpavať sa. Boli to skutočne nádherné okamihy a v mysli som sa vrátil do tých čias. Priehrada bola celá pokrytá ľadom a pribudlo tam aj veľa nových chát a zariadení a hlavne sa tam objavili nové obchodíky. Vyfotili sme sa na pamiatku a pokračovali späť do Bardejova. Po ceste sme sa zastavili aj v Stropkove, v mestečku, kde sme chodievali na nákupy počas nášho občasného stanovania na Domaši. Nevynechali sme ani Svidník, odkiaľ sme si odskočili aj na Duklu. Dovtedy som si ešte nestihol pozrieť toto pietne miesto, kde sme si veľmi ťažko vydobýjali našu slobodu a kde padlo mnoho chrabrých ľudí. Vyfotili sme sa aj tam a potom sme sa už pobrali domov. Do Bardejova som si potom odskočil ešte asi trikrát.
Pomaly sa blížili Vianoce
a môj dobrý známy, ktorý pochádzal zo Švermova, ma pozval k nim, aby som sa u nich zdržal pár dní, predtým než odídem do Heľpy, kde som plánoval stráviť tieto najkrajšie sviatky v roku. Vyrážali sme ako vždy už tradičným lehátkovým spojom. Predtým som ale môjmu známemu vybavil cestovné zdarma. V kupé sme boli iba my dvaja, a tak sme spomínali na časy, keď som tam kedysi chodieval ako žiak hrávať futbal za Heľpu, tiež ako atlét, kde sme mávali veľké súboje, potom v zime sme si aj hokej zahrali. Vystupovali sme v Poprade a odtiaľ sme mali cestu autobusom priamo až do Švermova. V strede dedinky sme vystúpili, odtiaľ to bol k nim už iba kúsok. Snehu bolo všade ako na Sibíri, tak som sa dosť vyžíval. U nich doma ma potom predstavil svojmu otcovi a mame, ako aj svojim dvom bratom, ktorí boli študentami vysokých škôl. Môj známy bol inžinier ekonómie, doštudoval iba pred dvomi rokmi. Na raňajky sme si dali bielu kávu s domácim chlebom a čerstvo zmúteným maslom. Na ten chlieb sa nedá zabudnúť, pretože bol mimoriadne dobrý a veľmi chutný. Po raňajkách som sa vybral na prechádzku Švermovom a tiež som nafotil aj zopár záberov zasneženej dedinky, ktorá vyzerala ako z rozprávky a zasnežené chalúpky sa v nej nádherne vynímali.
Na druhý deň sme sa rozlúčili
a ja som odcestoval vlakom do Heľpy. Veľmi som sa na moju dedinku tešil. Bolo 23. decembra a zajtra Štedrý deň, ten deň najkrajší! Moji známi mi naozaj pripravili nezabudnuteľné sviatky a stále si na ten okamih veľmi rád zaspomínam. Potom som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť aj môjho bývalého pána učiteľa, ktorý býval v Banskej Bystrici. Osobný vlak ma priviezol do môjho bývalého bydliska, kde som kedysi tiež žil a pracoval. Toto mesto mi už dávno k srdcu prirástlo, vždy som sa tam cítil ako doma. Môj bývalý pán učiteľ ma pekne aj s celou rodinou privítal a uložil ma do hosťovskej izby. Bola naozaj reprezentačná, s televízorom a pracovným stolíkom, na ktorom bol aj telefón. Plánoval som sa tam zdržať len dva dni, pretože som sa potom vracal do Heľpy, kde ma pozvali na svadbu. Na druhý deň sme išli s pánom učiteľom pozrieť aj jeho kolegu a môjho bývalého spolužiaka, s ktorým vyučovali na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Obaja boli telocvikári a náš pán učiteľ bol špecialistom na lyžovanie, tak vyučoval a trénoval budúcich slovenských reprezentantov. Môj spolužiak ani netušil, že som po rokoch doma na Slovensku. Zaťukali sme na dvere a mierne unavený pán nám otvoril dvere. Za tie roky sa vôbec nezmenil a udržiaval sa
stále vo výbornej fyzickej kondícii. Pozval nás oboch dovnútra a usadili sme sa v obývačke. S naším pánom učiteľom si už tykal, a tak mi navrhol, aby sme si aj my dvaja potykali. Bolo to dosť nezvyklé mu tykať, pretože som si ho hlboko vážil pre jeho obrovský životný prehľad a skúsenosti, naviac som mal rešpekt pred ním ako starším človekom, ktorý by nám mohol byť otcom. Citil som sa dosť nezvykle, ale nakoniec po pár pohárikoch dolniackeho vínka som sa celkom osmelil a vyrovnal s týmto faktom. Aby som nezabudol podotknúť, náš pán učiteľ pochádzal od Levíc, alebo dokonca aj priamo z Levíc. Chodieval som do tohto kraja dosť často, a tak som to tam aj trošku poznal. Bola to pekná a nekonečná zábava, pretože sme všetci spomínali na časy rokov šesťdesiatych, ktoré sme v Heľpe prežili. Akonáhle prišla manželka aj s dvomi spolužiakovými detičkami, museli sme končiť našu zábavu a pobrať sa domov. Predtým sme sa tam ešte stihli aj nafotiť mojím fotoaparátom na pamiatku.
Vrátil som sa do Heľpy,
kde 29. decembra bola v kultúrnom dome svadba. Matka nevesty bola iba o tri roky staršia ako ja a dcéru mala veľkú fešandu. Mala iba 22. Bola to prekrásna svadba, tak som si ju plným dúškom užíval spomínajúc na roky, ktoré som tam strávil. Vonku dosť snežilo, lákalo ma von, a tak som si často odbehol a vychutnával heľpiansky sneh ako kedysi, keď som tam býval. Prenocoval som v dome u rodiny nevesty a po oddychovej nedeli som sa potom pobral ešte na návštevu mojich dobrých známych Jánošíkovcov, ktorí teraz bývali už v Brezne na Mazornikovom sídlisku. Pán Jánošík bol kedysi vodičom autobusu v závode Sigma v neďalekej Závadke nad Hronom a občas nás vozieval aj na výlety. Dokonca bývali iba kúsok od miesta, kde som aj ja vtedy býval, a tak som sa u nich dosť často zastavil a chodieval nakŕmiť psíka, ktorého si akurát zadovážili. Dal som mu meno Harry po psíkovi, ktorého mala moja babka s dedkom. Zo šteniatka vyrástlo celkom roztomilé psíča, ale stále to bolo iba mláďatko, keď som z Heľpy odišiel. Pri poslednej mojej návšteve Harry akoby cítil, že sa tak skoro nestretneme a budeme spolu len občas. Vždy keď som potom prišiel, pribehol k plotu a ja som nato vošiel do dvora a vyobjímal si ho. On ma celého vždy poolizoval a ešte i teraz cítim jeho drsný jazyk na nose...
(Nedeľa, 25. januára 2015)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Cestovanie -
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).