Istebné, Dolný Kubín, Oravský Podzámok. Za ním cez Príslop smerom na Hruštín, Lokcu, Ťapešovo a konečne aj Námestovo. Tam som potom vystúpil a počkal si na najbližší spoj do mojej dedinky.
Vystúpil som v strede dediny
a pobral sa k domu môjho bývalého spolužiaka, ktorý stál len asi päť minút od autobusovej zastávky. Včas som im oznámil môj príchod, takže už na mňa čakali. Zvítali sme sa a spomínali a spomínali, dlho do noci sme sa ani len nezastavili. Veru bolo na čo spomínať po toľkých rokoch. Mal už pekne veľkú rodinku. Troch synov a dve dcéry.
Na druhý deň sme chodili aj po ďalších spolužiakoch, i slzy radosti nám z očí vyhŕkli. Všade nás pohostili a niečo sa aj vypilo, hlavne oni sa neokúňali a dávali si jeden pohárik za druhým. Ja som ale ostal celkom triezvy a mohol som si vychutnávať ich spomínanie na našu mladosť, keď sme spoločne drali lavice. Začínal som so všetkými od prvého ročníka.
V nedeľu som sa navečer poberal, aby som znovu stihol nočný spoj a dostačujúco sa vyspal na to, aby som skoro ráno mohol vyučovať. Asi polhodinu pred príjazdom do hlavného cieľa ma náš pán sprievodca zobudil, aby som sa mohol oholiť, poumývať a prezliecť do druhého obleku, ktorý som si na cesty vždy so sebou brával. Výhodou bolo aj to, že som končil na Masarykovom nádraží a moje pracovisko na Hybernskej ulici bolo odtiaľ len kúsok.
O dva týždne
som sa zase spojil s mojimi dobrými známymi v Bardejove, a tak som zase meral cestu na východ republiky. Tradičným už nočným lehátkovým spojom som končil v Margecanoch a odtiaľ spojom do Prešova. V Prešove som mal potom hneď aj spoj do samotného Bardejova. Po príjazde ma už všetci čakali na stanici a potom ma odviezli autom do ich nového domu, ktorý si stihli postaviť. Predtým bývali v závodných bytovkách, ktoré boli postavené ešte v rokoch päťdesiatych, teraz už ale v krásnom novom dome. Žilo sa im veľmi dobre, aj keď sa to začalo akurát meniť k horšiemu, pretože mnohé veľké závody sa začali pomaly privatizovať, a tak veľa ľudí prišlo o svoje miesta, o ktorých si mysleli, že ich majú zaistené až do dôchodku. Skutočnosť bola ale celkom iná a neistota začala postupne nahlodávať duše nešťastníkov. Ich to všetko ešte len čakalo, pretože oni všetci zatiaľ ešte prácu mali. Môj priateľ mal vyštudovanú stavebnú priemyslovku a pracoval ako majster v stavebníctve. Iba prednedávnom si dokonca založil aj svoju vlastnú firmu, v ktorej zamestnával mnohých členov rodiny. Nevideli sme sa takmer 13 rokov, on sa medzitým stihol aj oženiť a mal už aj sedemročného syna. Ja som bol ešte stále slobodný, hoci mi už štyridsiatka klopkala na dvere... Na druhý deň sme si odskočili na naše staré dobré miesto, na Domašu, a spomínali na časy, keď sme tam chodievali stanovať a kúpavať sa. Boli to skutočne nádherné okamihy a v mysli som sa vrátil do tých čias. Priehrada bola celá pokrytá ľadom a pribudlo tam aj veľa nových chát a zariadení a hlavne sa tam objavili nové obchodíky. Vyfotili sme sa na pamiatku a pokračovali späť do Bardejova. Po ceste sme sa zastavili aj v Stropkove, v mestečku, kde sme chodievali na nákupy počas nášho občasného stanovania na Domaši. Nevynechali sme ani Svidník, odkiaľ sme si odskočili aj na Duklu. Dovtedy som si ešte nestihol pozrieť toto pietne miesto, kde sme si veľmi ťažko vydobýjali našu slobodu a kde padlo mnoho chrabrých ľudí. Vyfotili sme sa aj tam a potom sme sa už pobrali domov. Do Bardejova som si potom odskočil ešte asi trikrát.
Pomaly sa blížili Vianoce
a môj dobrý známy, ktorý pochádzal zo Švermova, ma pozval k nim, aby som sa u nich zdržal pár dní, predtým než odídem do Heľpy, kde som plánoval stráviť tieto najkrajšie sviatky v roku. Vyrážali sme ako vždy už tradičným lehátkovým spojom. Predtým som ale môjmu známemu vybavil cestovné zdarma. V kupé sme boli iba my dvaja, a tak sme spomínali na časy, keď som tam kedysi chodieval ako žiak hrávať futbal za Heľpu, tiež ako atlét, kde sme mávali veľké súboje, potom v zime sme si aj hokej zahrali. Vystupovali sme v Poprade a odtiaľ sme mali cestu autobusom priamo až do Švermova. V strede dedinky sme vystúpili, odtiaľ to bol k nim už iba kúsok. Snehu bolo všade ako na Sibíri, tak som sa dosť vyžíval. U nich doma ma potom predstavil svojmu otcovi a mame, ako aj svojim dvom bratom, ktorí boli študentami vysokých škôl. Môj známy bol inžinier ekonómie, doštudoval iba pred dvomi rokmi. Na raňajky sme si dali bielu kávu s domácim chlebom a čerstvo zmúteným maslom. Na ten chlieb sa nedá zabudnúť, pretože bol mimoriadne dobrý a veľmi chutný. Po raňajkách som sa vybral na prechádzku Švermovom a tiež som nafotil aj zopár záberov zasneženej dedinky, ktorá vyzerala ako z rozprávky a zasnežené chalúpky sa v nej nádherne vynímali.
Na druhý deň sme sa rozlúčili
a ja som odcestoval vlakom do Heľpy. Veľmi som sa na moju dedinku tešil. Bolo 23. decembra a zajtra Štedrý deň, ten deň najkrajší! Moji známi mi naozaj pripravili nezabudnuteľné sviatky a stále si na ten okamih veľmi rád zaspomínam. Potom som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť aj môjho bývalého pána učiteľa, ktorý býval v Banskej Bystrici. Osobný vlak ma priviezol do môjho bývalého bydliska, kde som kedysi tiež žil a pracoval. Toto mesto mi už dávno k srdcu prirástlo, vždy som sa tam cítil ako doma. Môj bývalý pán učiteľ ma pekne aj s celou rodinou privítal a uložil ma do hosťovskej izby. Bola naozaj reprezentačná, s televízorom a pracovným stolíkom, na ktorom bol aj telefón. Plánoval som sa tam zdržať len dva dni, pretože som sa potom vracal do Heľpy, kde ma pozvali na svadbu. Na druhý deň sme išli s pánom učiteľom pozrieť aj jeho kolegu a môjho bývalého spolužiaka, s ktorým vyučovali na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Obaja boli telocvikári a náš pán učiteľ bol špecialistom na lyžovanie, tak vyučoval a trénoval budúcich slovenských reprezentantov. Môj spolužiak ani netušil, že som po rokoch doma na Slovensku. Zaťukali sme na dvere a mierne unavený pán nám otvoril dvere. Za tie roky sa vôbec nezmenil a udržiaval sa
stále vo výbornej fyzickej kondícii. Pozval nás oboch dovnútra a usadili sme sa v obývačke. S naším pánom učiteľom si už tykal, a tak mi navrhol, aby sme si aj my dvaja potykali. Bolo to dosť nezvyklé mu tykať, pretože som si ho hlboko vážil pre jeho obrovský životný prehľad a skúsenosti, naviac som mal rešpekt pred ním ako starším človekom, ktorý by nám mohol byť otcom. Citil som sa dosť nezvykle, ale nakoniec po pár pohárikoch dolniackeho vínka som sa celkom osmelil a vyrovnal s týmto faktom. Aby som nezabudol podotknúť, náš pán učiteľ pochádzal od Levíc, alebo dokonca aj priamo z Levíc. Chodieval som do tohto kraja dosť často, a tak som to tam aj trošku poznal. Bola to pekná a nekonečná zábava, pretože sme všetci spomínali na časy rokov šesťdesiatych, ktoré sme v Heľpe prežili. Akonáhle prišla manželka aj s dvomi spolužiakovými detičkami, museli sme končiť našu zábavu a pobrať sa domov. Predtým sme sa tam ešte stihli aj nafotiť mojím fotoaparátom na pamiatku.
Vrátil som sa do Heľpy,
kde 29. decembra bola v kultúrnom dome svadba. Matka nevesty bola iba o tri roky staršia ako ja a dcéru mala veľkú fešandu. Mala iba 22. Bola to prekrásna svadba, tak som si ju plným dúškom užíval spomínajúc na roky, ktoré som tam strávil. Vonku dosť snežilo, lákalo ma von, a tak som si často odbehol a vychutnával heľpiansky sneh ako kedysi, keď som tam býval. Prenocoval som v dome u rodiny nevesty a po oddychovej nedeli som sa potom pobral ešte na návštevu mojich dobrých známych Jánošíkovcov, ktorí teraz bývali už v Brezne na Mazornikovom sídlisku. Pán Jánošík bol kedysi vodičom autobusu v závode Sigma v neďalekej Závadke nad Hronom a občas nás vozieval aj na výlety. Dokonca bývali iba kúsok od miesta, kde som aj ja vtedy býval, a tak som sa u nich dosť často zastavil a chodieval nakŕmiť psíka, ktorého si akurát zadovážili. Dal som mu meno Harry po psíkovi, ktorého mala moja babka s dedkom. Zo šteniatka vyrástlo celkom roztomilé psíča, ale stále to bolo iba mláďatko, keď som z Heľpy odišiel. Pri poslednej mojej návšteve Harry akoby cítil, že sa tak skoro nestretneme a budeme spolu len občas. Vždy keď som potom prišiel, pribehol k plotu a ja som nato vošiel do dvora a vyobjímal si ho. On ma celého vždy poolizoval a ešte i teraz cítim jeho drsný jazyk na nose...
(Nedeľa, 25. januára 2015)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Cestovanie -
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-