Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty a pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme si plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy bolo v štáte Arkansas, mesto Ft. Smith, ktoré malo osemdesiattisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Bolo pomenované po generálovi Thomas Adams Smithovi (1781-1844), ktorý tam bol vyslaný, aby so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to ešte bola iba pevnosť.
Dalším takým zaujímavým faktom je, že kúsok na sever, asi stoosemdesiat kilometrov, je rodisko prezidenta Billa Clintona, mestečko Hope, čo znamena v preklade Nádej a 19. augusta v roku 1946 tu uzrel svetlo sveta. Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, v ktorom hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojím vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu. Práve tento silák tam zdvihol koč, aby mohli vymeniť koleso, ktoré sa uvoľnilo pri úteku pred Indiánmi...
Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock - Malá Skala vzdialené dvestošesťdesiat kilometrov. Bolo akýmsi významným navigačným bodom pre riečnu lodnú dopravu, a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo stodeväťdesiattisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenske priezvisko - Mark Stodola.
Mesto Memphis (670 tisíc obyvateľov) je už v štáte Tennessee asi dvestodvadsať kilometrov vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel kráľ rock and rollu, Elvis Presley (8. januára 1935 - 16. augusta 1977). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, dvadsiatehošiesteho júna, v roku tisíc deväťsto sedemdesiatsedem...
Nashville (626 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené okolo tristoštyridsať kilometrov a jeho sláva je nekonečná, hlavne čo sa týka country hudby. Je to akési svetové centrum tejto veľmi obľúbenej hudby nielen v Amerike, ale aj v iných krajinách našej planéty. V roku 1925 tu bolo založené slávne Grand Ole Opry. Knoxville (184 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené od Nashville asi dvestoosemdesiatsedem kilometrov, ktoré je veľmi známe mramorom a sú ním vyložené slávne a vzácne budovy po celej Amerike. V rokoch tridsiatych tu bol vo veľkom rozšírený textilný priemysel, ale potom sa dosť vytratil, nakoľko svetová kríza poznačila tento priemysel. Veľa obyvateľov opustilo mesto, ale v rokoch päťdesiatych sa začali niektorí znovu vracať späť, a tak sa mu začalo znovu dariť a rozrástlo sa do dnešnej podoby. Posledné mesto na našej ceste, kde sme plánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina - Severná Karolína, vzdialené stoosemdesiatpäť kilometrov. Volalo sa Asheville (75 tisíc).
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne, ale nakoniec som potom dobre tvrdo usnul a určite som pokračoval v mojom snení, čo si už ani nepamätám. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete.
Väčšinou sme jazdievali tých osem dní, potom sme mali dva až tri dni voľna a potom znovu na cesty, takže mesačne sme urobili tri cesty. V oných rokoch to bol celkom slušný zárobok, pretože za každý výlet sme dostali tisícku na ruku, a to bolo pred takmer tridsiatimi rokmi, v roku 1981. Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky päťtisíc, z toho dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal čistého dobré dve tisícky. Keď sme išli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky, ak nie aj päť, s čím sa nám samozrejme nikdy nezdôveril. Mal ešte ďalších dvadsať náklaďákov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi, čo sme zažili aj my s Frankom. Ináč, Frank u neho robil už dobrých päť rokov, takže bol s ním veľmi spokojný. Frank mi tiež pomáhal pri naučení sa jazdiť s týmto obrom, pretože to sa nedá len tak ľahko naučiť. To musí človek trénovať. Bol pri mne veľmi trpezlivý a citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože pred tým som mal len tých pár dní prejazdených na majiteľovom dvore, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôležitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie, takže si to nejakú tú dobu vyžiadalo. Tento tréning bol za minimálny plat po dobu dvoch týždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého, ale so spolujazdcom, aby som mu do dvora nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože parkovisko predsa len nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam niečo aj oklamať. Iné to už bolo v tých pravých vykládkových miestach, tam som už nesmel do ničoho škrknúť, pretože potom by to nebola iba ostuda, ale aj finančná pokuta, lebo by mi to majiteľ sťahoval z môjho nastávajúceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal ma pásť sa na hollywoodské kopce...
Pekne odpočinutí sme sa stretli na našich tradičných spoločných raňajkách a Julianne okrášlievala každým dňom. Toto bola jej posledný deň s nami a nevedel som, či ju ešte niekedy uvidíme, myslel som, že asi už nikdy, nakoľko my sme bývali v Los Angeles a ona študovala v Oklahoma City a pochádzala z Philadelphie. Ale čo by ma nikdy nenapadlo, Frank si to vždy zariadil, čoho som bol aj svedkom, že si vymenili adresy a telefónne čísla a vždy sa niekde stretli. Mne to nevadilo, že sme sa takto stretávali, pretože to bolo akési oživenie mojej cesty krížom-krážom Amerikou. Keď nebola v škole, tak potom bola vo Philadelphii a opačne zase v Oklahoma City. Ako to všetko s nimi dopadlo neviem, pretože som vo firme dlho nebol, nakoľko som potom odišiel z Californie, lebo firma začala prepúšťať a ja som ako jeden z najnovších musel odísť prvý. Zvykol som si akosi na to, že nikde nemám ustlané naveky a podobné niečo som zažil aj v Salt Lake City v štáte Utah. Ako sa hovorieva - človek si aj na slučku akosi zvykne, pretože nemá na výber. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretože nikdy neviem, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Ale ani u nás doma na Slovensku to už nie je o nič lepšie od nežnej revolúcie, hoci ľudia majú konečne slobodu, po ktorej sme všetci tak dlho túžili...
Prvé naše zastavenie bolo v meste Greensboro (260 tisíc), ktoré bolo ešte v North Carolina a bolo pomenované po generálovi Nathanaelovi Greenovi a darilo sa mu hlavne v textilnom priemysle. Naviac sa tu vyrábajú slávne džínsy Wrangler, Lee a ďalšie iné, ktoré sú tak veľmi populárne hlavne tu v Amerike. Taktiež je tu známa spoločnosť vlakovej dopravy Amtrak a vlak jazdí až na sever cez všetky metropoly východného pobrežia do Bostonu, Massachusetts. Prešli sme aj mestom Raleigh (402 tisíc), ktoré je hlavným mestom Severnej Karolíny a je známe bankovníctvom, textilným priemyslom a počítačmi. Svoje sídlo tu má aj profesionálne hokejové mužstvo Carolina Hurricanes, ktoré sem prišlo z Hartfordu, Connecticut, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestížnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalší štát, cez ktorý sme prechádzali, bol Virginia a mesto Richmond (260 tisíc). Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu samozrejme musí sídliť aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky svetové značky cigariet. Taktiež je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One.
Ďalšie slávne a možno aj jedno z najznámejších na svete je hlavné mesto Spojených štátov, Washington D.C., ktoré má s predmestiami vyše päť a pol milióna obyvateľov. Asi by som prilieval vedrami vodu do oceánu, takže nie je ani potrebné toho viac spomenúť. Z neho sme už nemali tak veľmi ďaleko do mesta, odkiaľ pochádzala naša Julianne, mesto Philadelphia v štáte Pennsylvania, kde som aj ja kedysi býval. A nebolo to ani tak dávno, keď som odtiaľ odchádzal na západné pobrežie do Utahu. Bolo to iba niečo okolo dvoch rokov... Po príchode do Philadelphie bolo lúčenie s Julianne tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojím humorom obdarúvala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a neskoršie sme sa občas aj stretávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni...
15. máj 2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/emig{/gallery}
{jcomments on}

































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).