Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty a pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme si plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy bolo v štáte Arkansas, mesto Ft. Smith, ktoré malo osemdesiattisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Bolo pomenované po generálovi Thomas Adams Smithovi (1781-1844), ktorý tam bol vyslaný, aby so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to ešte bola iba pevnosť.
Dalším takým zaujímavým faktom je, že kúsok na sever, asi stoosemdesiat kilometrov, je rodisko prezidenta Billa Clintona, mestečko Hope, čo znamena v preklade Nádej a 19. augusta v roku 1946 tu uzrel svetlo sveta. Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, v ktorom hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojím vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu. Práve tento silák tam zdvihol koč, aby mohli vymeniť koleso, ktoré sa uvoľnilo pri úteku pred Indiánmi...
Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock - Malá Skala vzdialené dvestošesťdesiat kilometrov. Bolo akýmsi významným navigačným bodom pre riečnu lodnú dopravu, a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo stodeväťdesiattisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenske priezvisko - Mark Stodola.
Mesto Memphis (670 tisíc obyvateľov) je už v štáte Tennessee asi dvestodvadsať kilometrov vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel kráľ rock and rollu, Elvis Presley (8. januára 1935 - 16. augusta 1977). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, dvadsiatehošiesteho júna, v roku tisíc deväťsto sedemdesiatsedem...
Nashville (626 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené okolo tristoštyridsať kilometrov a jeho sláva je nekonečná, hlavne čo sa týka country hudby. Je to akési svetové centrum tejto veľmi obľúbenej hudby nielen v Amerike, ale aj v iných krajinách našej planéty. V roku 1925 tu bolo založené slávne Grand Ole Opry. Knoxville (184 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené od Nashville asi dvestoosemdesiatsedem kilometrov, ktoré je veľmi známe mramorom a sú ním vyložené slávne a vzácne budovy po celej Amerike. V rokoch tridsiatych tu bol vo veľkom rozšírený textilný priemysel, ale potom sa dosť vytratil, nakoľko svetová kríza poznačila tento priemysel. Veľa obyvateľov opustilo mesto, ale v rokoch päťdesiatych sa začali niektorí znovu vracať späť, a tak sa mu začalo znovu dariť a rozrástlo sa do dnešnej podoby. Posledné mesto na našej ceste, kde sme plánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina - Severná Karolína, vzdialené stoosemdesiatpäť kilometrov. Volalo sa Asheville (75 tisíc).
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne, ale nakoniec som potom dobre tvrdo usnul a určite som pokračoval v mojom snení, čo si už ani nepamätám. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete.
Väčšinou sme jazdievali tých osem dní, potom sme mali dva až tri dni voľna a potom znovu na cesty, takže mesačne sme urobili tri cesty. V oných rokoch to bol celkom slušný zárobok, pretože za každý výlet sme dostali tisícku na ruku, a to bolo pred takmer tridsiatimi rokmi, v roku 1981. Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky päťtisíc, z toho dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal čistého dobré dve tisícky. Keď sme išli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky, ak nie aj päť, s čím sa nám samozrejme nikdy nezdôveril. Mal ešte ďalších dvadsať náklaďákov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi, čo sme zažili aj my s Frankom. Ináč, Frank u neho robil už dobrých päť rokov, takže bol s ním veľmi spokojný. Frank mi tiež pomáhal pri naučení sa jazdiť s týmto obrom, pretože to sa nedá len tak ľahko naučiť. To musí človek trénovať. Bol pri mne veľmi trpezlivý a citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože pred tým som mal len tých pár dní prejazdených na majiteľovom dvore, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôležitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie, takže si to nejakú tú dobu vyžiadalo. Tento tréning bol za minimálny plat po dobu dvoch týždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého, ale so spolujazdcom, aby som mu do dvora nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože parkovisko predsa len nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam niečo aj oklamať. Iné to už bolo v tých pravých vykládkových miestach, tam som už nesmel do ničoho škrknúť, pretože potom by to nebola iba ostuda, ale aj finančná pokuta, lebo by mi to majiteľ sťahoval z môjho nastávajúceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal ma pásť sa na hollywoodské kopce...
Pekne odpočinutí sme sa stretli na našich tradičných spoločných raňajkách a Julianne okrášlievala každým dňom. Toto bola jej posledný deň s nami a nevedel som, či ju ešte niekedy uvidíme, myslel som, že asi už nikdy, nakoľko my sme bývali v Los Angeles a ona študovala v Oklahoma City a pochádzala z Philadelphie. Ale čo by ma nikdy nenapadlo, Frank si to vždy zariadil, čoho som bol aj svedkom, že si vymenili adresy a telefónne čísla a vždy sa niekde stretli. Mne to nevadilo, že sme sa takto stretávali, pretože to bolo akési oživenie mojej cesty krížom-krážom Amerikou. Keď nebola v škole, tak potom bola vo Philadelphii a opačne zase v Oklahoma City. Ako to všetko s nimi dopadlo neviem, pretože som vo firme dlho nebol, nakoľko som potom odišiel z Californie, lebo firma začala prepúšťať a ja som ako jeden z najnovších musel odísť prvý. Zvykol som si akosi na to, že nikde nemám ustlané naveky a podobné niečo som zažil aj v Salt Lake City v štáte Utah. Ako sa hovorieva - človek si aj na slučku akosi zvykne, pretože nemá na výber. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretože nikdy neviem, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Ale ani u nás doma na Slovensku to už nie je o nič lepšie od nežnej revolúcie, hoci ľudia majú konečne slobodu, po ktorej sme všetci tak dlho túžili...
Prvé naše zastavenie bolo v meste Greensboro (260 tisíc), ktoré bolo ešte v North Carolina a bolo pomenované po generálovi Nathanaelovi Greenovi a darilo sa mu hlavne v textilnom priemysle. Naviac sa tu vyrábajú slávne džínsy Wrangler, Lee a ďalšie iné, ktoré sú tak veľmi populárne hlavne tu v Amerike. Taktiež je tu známa spoločnosť vlakovej dopravy Amtrak a vlak jazdí až na sever cez všetky metropoly východného pobrežia do Bostonu, Massachusetts. Prešli sme aj mestom Raleigh (402 tisíc), ktoré je hlavným mestom Severnej Karolíny a je známe bankovníctvom, textilným priemyslom a počítačmi. Svoje sídlo tu má aj profesionálne hokejové mužstvo Carolina Hurricanes, ktoré sem prišlo z Hartfordu, Connecticut, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestížnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalší štát, cez ktorý sme prechádzali, bol Virginia a mesto Richmond (260 tisíc). Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu samozrejme musí sídliť aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky svetové značky cigariet. Taktiež je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One.
Ďalšie slávne a možno aj jedno z najznámejších na svete je hlavné mesto Spojených štátov, Washington D.C., ktoré má s predmestiami vyše päť a pol milióna obyvateľov. Asi by som prilieval vedrami vodu do oceánu, takže nie je ani potrebné toho viac spomenúť. Z neho sme už nemali tak veľmi ďaleko do mesta, odkiaľ pochádzala naša Julianne, mesto Philadelphia v štáte Pennsylvania, kde som aj ja kedysi býval. A nebolo to ani tak dávno, keď som odtiaľ odchádzal na západné pobrežie do Utahu. Bolo to iba niečo okolo dvoch rokov... Po príchode do Philadelphie bolo lúčenie s Julianne tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojím humorom obdarúvala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a neskoršie sme sa občas aj stretávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni...
15. máj 2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/emig{/gallery}
{jcomments on}

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-