Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty a pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme si plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy bolo v štáte Arkansas, mesto Ft. Smith, ktoré malo osemdesiattisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Bolo pomenované po generálovi Thomas Adams Smithovi (1781-1844), ktorý tam bol vyslaný, aby so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to ešte bola iba pevnosť.
Dalším takým zaujímavým faktom je, že kúsok na sever, asi stoosemdesiat kilometrov, je rodisko prezidenta Billa Clintona, mestečko Hope, čo znamena v preklade Nádej a 19. augusta v roku 1946 tu uzrel svetlo sveta. Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, v ktorom hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojím vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu. Práve tento silák tam zdvihol koč, aby mohli vymeniť koleso, ktoré sa uvoľnilo pri úteku pred Indiánmi...
Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock - Malá Skala vzdialené dvestošesťdesiat kilometrov. Bolo akýmsi významným navigačným bodom pre riečnu lodnú dopravu, a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo stodeväťdesiattisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenske priezvisko - Mark Stodola.
Mesto Memphis (670 tisíc obyvateľov) je už v štáte Tennessee asi dvestodvadsať kilometrov vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel kráľ rock and rollu, Elvis Presley (8. januára 1935 - 16. augusta 1977). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, dvadsiatehošiesteho júna, v roku tisíc deväťsto sedemdesiatsedem...
Nashville (626 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené okolo tristoštyridsať kilometrov a jeho sláva je nekonečná, hlavne čo sa týka country hudby. Je to akési svetové centrum tejto veľmi obľúbenej hudby nielen v Amerike, ale aj v iných krajinách našej planéty. V roku 1925 tu bolo založené slávne Grand Ole Opry. Knoxville (184 tisíc) je ďalšie mesto vzdialené od Nashville asi dvestoosemdesiatsedem kilometrov, ktoré je veľmi známe mramorom a sú ním vyložené slávne a vzácne budovy po celej Amerike. V rokoch tridsiatych tu bol vo veľkom rozšírený textilný priemysel, ale potom sa dosť vytratil, nakoľko svetová kríza poznačila tento priemysel. Veľa obyvateľov opustilo mesto, ale v rokoch päťdesiatych sa začali niektorí znovu vracať späť, a tak sa mu začalo znovu dariť a rozrástlo sa do dnešnej podoby. Posledné mesto na našej ceste, kde sme plánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina - Severná Karolína, vzdialené stoosemdesiatpäť kilometrov. Volalo sa Asheville (75 tisíc).
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne, ale nakoniec som potom dobre tvrdo usnul a určite som pokračoval v mojom snení, čo si už ani nepamätám. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete.
Väčšinou sme jazdievali tých osem dní, potom sme mali dva až tri dni voľna a potom znovu na cesty, takže mesačne sme urobili tri cesty. V oných rokoch to bol celkom slušný zárobok, pretože za každý výlet sme dostali tisícku na ruku, a to bolo pred takmer tridsiatimi rokmi, v roku 1981. Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky päťtisíc, z toho dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal čistého dobré dve tisícky. Keď sme išli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky, ak nie aj päť, s čím sa nám samozrejme nikdy nezdôveril. Mal ešte ďalších dvadsať náklaďákov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi, čo sme zažili aj my s Frankom. Ináč, Frank u neho robil už dobrých päť rokov, takže bol s ním veľmi spokojný. Frank mi tiež pomáhal pri naučení sa jazdiť s týmto obrom, pretože to sa nedá len tak ľahko naučiť. To musí človek trénovať. Bol pri mne veľmi trpezlivý a citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože pred tým som mal len tých pár dní prejazdených na majiteľovom dvore, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôležitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie, takže si to nejakú tú dobu vyžiadalo. Tento tréning bol za minimálny plat po dobu dvoch týždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého, ale so spolujazdcom, aby som mu do dvora nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože parkovisko predsa len nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam niečo aj oklamať. Iné to už bolo v tých pravých vykládkových miestach, tam som už nesmel do ničoho škrknúť, pretože potom by to nebola iba ostuda, ale aj finančná pokuta, lebo by mi to majiteľ sťahoval z môjho nastávajúceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal ma pásť sa na hollywoodské kopce...
Pekne odpočinutí sme sa stretli na našich tradičných spoločných raňajkách a Julianne okrášlievala každým dňom. Toto bola jej posledný deň s nami a nevedel som, či ju ešte niekedy uvidíme, myslel som, že asi už nikdy, nakoľko my sme bývali v Los Angeles a ona študovala v Oklahoma City a pochádzala z Philadelphie. Ale čo by ma nikdy nenapadlo, Frank si to vždy zariadil, čoho som bol aj svedkom, že si vymenili adresy a telefónne čísla a vždy sa niekde stretli. Mne to nevadilo, že sme sa takto stretávali, pretože to bolo akési oživenie mojej cesty krížom-krážom Amerikou. Keď nebola v škole, tak potom bola vo Philadelphii a opačne zase v Oklahoma City. Ako to všetko s nimi dopadlo neviem, pretože som vo firme dlho nebol, nakoľko som potom odišiel z Californie, lebo firma začala prepúšťať a ja som ako jeden z najnovších musel odísť prvý. Zvykol som si akosi na to, že nikde nemám ustlané naveky a podobné niečo som zažil aj v Salt Lake City v štáte Utah. Ako sa hovorieva - človek si aj na slučku akosi zvykne, pretože nemá na výber. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretože nikdy neviem, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Ale ani u nás doma na Slovensku to už nie je o nič lepšie od nežnej revolúcie, hoci ľudia majú konečne slobodu, po ktorej sme všetci tak dlho túžili...
Prvé naše zastavenie bolo v meste Greensboro (260 tisíc), ktoré bolo ešte v North Carolina a bolo pomenované po generálovi Nathanaelovi Greenovi a darilo sa mu hlavne v textilnom priemysle. Naviac sa tu vyrábajú slávne džínsy Wrangler, Lee a ďalšie iné, ktoré sú tak veľmi populárne hlavne tu v Amerike. Taktiež je tu známa spoločnosť vlakovej dopravy Amtrak a vlak jazdí až na sever cez všetky metropoly východného pobrežia do Bostonu, Massachusetts. Prešli sme aj mestom Raleigh (402 tisíc), ktoré je hlavným mestom Severnej Karolíny a je známe bankovníctvom, textilným priemyslom a počítačmi. Svoje sídlo tu má aj profesionálne hokejové mužstvo Carolina Hurricanes, ktoré sem prišlo z Hartfordu, Connecticut, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestížnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalší štát, cez ktorý sme prechádzali, bol Virginia a mesto Richmond (260 tisíc). Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu samozrejme musí sídliť aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky svetové značky cigariet. Taktiež je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One.
Ďalšie slávne a možno aj jedno z najznámejších na svete je hlavné mesto Spojených štátov, Washington D.C., ktoré má s predmestiami vyše päť a pol milióna obyvateľov. Asi by som prilieval vedrami vodu do oceánu, takže nie je ani potrebné toho viac spomenúť. Z neho sme už nemali tak veľmi ďaleko do mesta, odkiaľ pochádzala naša Julianne, mesto Philadelphia v štáte Pennsylvania, kde som aj ja kedysi býval. A nebolo to ani tak dávno, keď som odtiaľ odchádzal na západné pobrežie do Utahu. Bolo to iba niečo okolo dvoch rokov... Po príchode do Philadelphie bolo lúčenie s Julianne tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojím humorom obdarúvala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a neskoršie sme sa občas aj stretávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni...
15. máj 2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/emig{/gallery}
{jcomments on}





























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.