VI. časť - Odchod z domoviny
S Alicou sme sa dohodli, že sa stretneme v najbližšiu sobotu. Celý týždeň som na ňu stále myslel i nákladiak by ma mohol prejsť, čo som po mestečku taký zamyslený chodieval. Boli to predlhé dni, nekonečné. Postupne prichádzal ten deň a sobota bola tu. Boli sme dohodnutí, kedy sa asi vo Viedni ukážem. Už bol aj čas na odchod, aby som stihol vlak, pretože ďalší išiel až o hodinu a ona ma mala čakať na Oper-Ringu, neďaleko Ružového sadu. Mysliac na to, ako to všetko dopadne, som sa vyrútil cez bránu, kde si ma policajt dobre prezrel i moju preukážku. Bez nej by ma mohli aj zavrieť do väzenia. Bol to môj doklad pre slobodný život a keby som ho nemal u seba, mohol by som si všetko prekaziť. Rýchlo som vyšiel do ulíc a pozeral som sa priamo pred seba, keď zrazu počujem nejaké trúbenie, ale také jemné a nevnucované. Otočil som hlavu a Ona tam stojí v pekných červených šatách s úsmevom na tvári. Jemne zamávala a z tváre sa jej jasne zračilo, že je tu len pre mňa a pre nikoho iného. Srdce sa mi veľmi rozbúšilo, skoro som ani nedýchal. Ja sa ženiem bezhlavo niekde inde za ňou a Ona je tu a vyčkáva ma dychtivo a celá rozjarená! Hneď som sa z toho všetkého prebral a mierne šokovaný som ju už z diaľky zdravil, akoby s ospravedlnením, že som si ju nevšimol, však som ju tu ani neočakával. Podišiel som už k nej celkom blízko a ona ma znovu pritisla k sebe, ale teraz už aj svojimi žeravými perami a ja som bol ako omráčený. Keď som sa spamätal, pokračoval som v tejto nádhernej hre, ktorá skoro nemala konca...
Bol už čas nastúpiť do auta, kde ma na sedadle čakal darček od nej. Netrpezlivo som ho začal rozbaľovať, ale ona mi položila ruku na moju a jemne povedala: "Až potom, pretože to by nebol darček." Pustila nádhernú klasickú hudbu, ktorú mala na páskach. Milovala ju a naviac ju vedela aj nádherne zahrať na jej koncertnom klavíri, ktorý mala vo svojom byte, celkom navrchu, na piatom poschodí.
Auto mala veľmi pekné. Bolo to červené Audi, ktoré sa vhodne dopĺňalo s jej nádhernými šatami rovnakej farby. Na krku mala peknú bielučkú hodvábnu šatôčku. Voňala ako ruža, nádherne naplno rozkvitnutá. Ešte predtým než sme mohli vyštartovať na cestu, ktorej konečnú som nepoznal, nahla sa smerom ku mne a stretli sme sa presne v strede. Ja som bol z toho všetkého veľmi rozrušený a bolo to pre mňa ťažké sústo, ale všimol som si, že tak isto aj pre ňu. Ešte sme tam chvíľku postávali pred táborom pod stromami, ktoré začínali mať prvé jarné puky, hoci bolo ešte veľmi chladno. Zrazu však bolo ako v horúcom lete, až som si hneď musel vyzliecť zimný kabát. Hlas sa mi triasol a nebol som schopný jedno súvislé slovíčko vyrieknuť.
Konečne sme sa ukľudnili, hoci sme obaja chceli, aby to nikdy neskončilo a trvalo to do nekonečna. Pripadal som si ako pri prvom zamilovaní a bol som ako malý psíček, čo okolo len pobeháva a nevie čo robiť. Nasmerovaní sme boli na západ, smerom do Badenu, ktorý bol iba naskok, asi 3 kilometre. Pomaly, i keď trochu váhavo, sa pohýnala od krajnice. Vzápätí ale znovu stočila volant naspäť ku krajnici a zaparkovala: "Janko, ja nie som schopná takto jazdiť, skrátka nemôžem, ja som z toho celá preč. Čo budeme robiť?" Ťažká otázka pre človeka, ktorý ani sám nevedel čo so sebou. Myslím, že som ani nič nevyriekol a len som tam sedel ako hríbik. Pozerali sme jeden druhému do očí a čítali si myšlienky. Neviem, ale určite dlho som nebol schopný odpovedať a len som naďalej pozeral do tých jej krásnych modrých nezábudkových očí, ktoré mi telegrafovali len tie najpríjemnejšie správy. Sedeli sme naďalej v aute a stále blízko tábora, na verejnosti. Cítil som sa dosť nepríjemne a ona to vycítila. Po chvíľke odtiahla auto ďalej od tábora, do nekonečne dlhej aleje. Zaparkovali sme na peknom a kľudnom mieste. Vôbec nič sa nezmenilo a všetko bolo také isté ako aj pred necelou minútkou. Bola to len prerušená pieseň a zase sme hneď v nej aj pokračovali. Znovu sme sa spojili v tom silnom objatí a srdcia nám bili na lepší život. Bolo to prekrásne, keď som to jej držal takmer v dlani a bolo také nádherne teplučké a šťastné. Poskakovalo od radosti a ja som ho nežne chytil oboma dlaňami a chránil som ho od zimy, ktorá bola všade naokolo. Aj som sa mu jemne prihováral a ono mi vždy odpovedalo, viac a viac sa túlilo v mojich dlaniach, ktoré svojou láskou vyhrialo. Priložil som si ho k lícu a ono mi rumenec veľký vytvorilo, až som žiaril ako slniečko. Zrazu bolo akosi viac svetla v ten sychravý deň a stromy akoby začali ožívať a kvitnúť priamo pred nami. Kvety sa zafarbili všetkými farbami, vtáčiky veselo štebotali a poletovali poblíž nášho auta a občas nám nakukli do okienka. Ale aj rýchlo odleteli, ale iba kúsok, vždy sa k nám vracali a tešili sa z nášho šťastia. Čas ubiehal a my sme sa cítili fantasticky. Toľko sladkých bozkov som ešte nikdy v živote nezažil a všetky boli jeden krajší od druhého. Mali sme sa veľmi radi a bolo mi úžasne. Vášeň sa pomaly ako-tak utíšila a tak sme sa dohodli, že budeme pokračovať v našom výlete.
Jemne a šťastne mi pridržiavajúc ruku odbočila na cestu a pokračovali sme v jazde nádhernou krajinou. Išli sme do Badenu, kde ma pozvala na slávnostný obed do peknej reštaurácie, akých je tam viacero, priamo na pešej zóne. Auto zaparkovala neďaleko divadla, ku ktorému sa neskoršie ešte v mojich spomienkach vrátim.
Mladá dáma nás uviedla k stolu, tiež vedľa okna, z ktorého sme mali nádherný výhľad na susediaci parčík, kde v lete bývavali klasické koncerty. Bola to záhrada vedľa badenského Kasína, pod strmším vŕškom, z ktorého sa občas skotúľali nadol vápencové kamienky. Všetky cestičky boli pekným bielym štrkom vystlané ako perinkou...
V centre bola Beethowenova busta a stolov okolo plno, aby si ľudia mali kde posadať počas letných koncertov. Neskoršie, v roku 1986, som sa znovu vrátil na tieto miesta, ktoré mi tento krásny deň pripomenuli.
Čašník sa pristavil a ponúkal nás aperitívom a ona vybrala červené Cinzano s jemným plátkom citróna doň ponoreným. Pripili sme si na naše zdravie a stretnutie. Oči sa nám znovu stretli a ja som trochu prudšie vstal a všetko rozlial. Byy (neviem aké slovo myslí, mohlo by byť Súc?) Súc slepý a hluchý som ju k sebe pritiahol a vtlačil jej hlboký, horúci bozk. Ona z toho zaskočená ma jemne odtlačila na okamih kratučký, ale vzápätí si ma k sebe silno privinula...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-